pozvala za slova božieho kazateľa. Text pozývacieho listu „vocator“ písaného švabachom v slovakizovanej bibličtine prikladám v kópii a súčasne v prepise z dosť ťažko prekladateľného originálu:
Pozývací list (vocator) mestečka Ratkovej a cirkvi ratkovskej pre farára Fridricha Koroniho zo dňa 28. mája 1775:
Admodum Reverende Domine nec non Clarissime Vir Pater in Christo Jesu nobis debito kultu prosequende - Mimoriadne ctihodný, navyše vzdelaný muž, nami v mene Otca v Kristu Ježišovi žiadaný k bohoslužbe. (Vo voľnejšom preklade z latinčiny M. Ď.)
V jakovem losu sirobilem táto cirkev ratkovská i z jeji dcérami skrze odchod dvojíctihodního pána Michaele Sinovica by zustávala beze vší pochyby známo bude vaši dvojctihodnosti. Ponevadž pak božské rízení jest, aby cirkvi meli porádných svich učiteluv, slova božiho kazateluv a služebníkuv. My, když sme s pomoci pána Boha strany tejto veci svaté radu drželi obrátili sme naše predsevzetí na osobu vaše dvojictihodnosti totižto Fridricha Coroniho jakožto muže všelijak skúseného a jak slova božímu nás vyučovati, tak též kresťanským životem svím poslucháču svich vzdelávati dostatočného a podle rozvážení takového vyvolili sme jednomístne obecne beze všeckého odporovani a dalšiho prubovaní Vaši dvojictihodnost za našeho cirkvi tejto ratkovskej učitele a kazatele slova božiho. Na dosvedčení toho vyvolení skrze list tento povolávame Vaši dvojictihodnost za našeho duchovného pastíre slibujíce poslušnost jak k slovu božímu a velebným svátostem prokazovati, tak tež slušnú poctivostí Vaši dvojictihodnost predcházeti a sporadane dúchodky a plat ochotne odevzdávati. Pritom zavazujeme sa i na to, že osobu Vaši dvojictihodnosti, áno i milých domácich včas potreby brániti a zastávati nezameškáme.
Hisce providentie Dei Paterne Dignitatem Vestram comendatam bene valere animitus exoptamus. Datum in Oppido Rattko Anno 1775. Die 28. Mensis Maij. – Otvárame, posielame s pozdravom v Bohu Otcu v dôstojnej úcte k Vám túžobne v duši očakávajúci. (Vo voľnejšom preklade z latinčiny M. Ď.)
Na druhej strane „Pozývacieho listu“ sú enumerované povinnosti mesta a cirkvi voči farárovi v 15-tich špecifikovaných bodoch, ktoré som tiež z titulu beprostrednejšieho pochopenia textu prekladal zo švabachom písaného textu:
Duchodek a plat pána faráre ratkovskího podle protokolu bratrstva duchovního a vizitácii tam sepsaných vzat jest do porádku nasledujícim spúsobem:
-
1) Jeden každý gazda majíci vlastný dúm spolu s temi, kterí jsú na jednom chlebe povinný jest taky do roku 16 turákov jako v matke tak i v dcérach, želari pak vtedy v čích domích bydlíci 16, vdovy po 8 penezi. Jestli ale jeden dúm jednostejne držia dvaja neb traja a jsú tak mluvíc osobníci jedenkaždý z nich povinný jest platit 32 peneze, všichni pak osobnice jak ve matke ,tak i v v dcérach po merke pšenice. - 2) Každý osobník buď to svuj dum majíce, buďto želari v cizim dome bydlíci jednoho kohúta aneb 6 penezi.
- 3) Matka prez celý rok i s dcérami 50 fúruv dreva má obyčej dávati.
- 4) Masari jakožto v matke kolikokoli nalézaji sa v cechu povini každoročne dodat pánu fararovi dva centi hoveziho masa. V tom pak aby nebyl nedostatek richtári mesta povinní jsu starost mat.
- 5) Obyčejné a obecné ofery zachovávaji sa. Na den narození Sv. Krista Pána, druhá na fašangy, tretí na vystúpení vyzdvižení Krista Pána, čtvrtá na den zeslaní Ducha Sv. z kteréžto ofer šestá částka poradaná pánu rechtorovi.
- 6) Ofera novoročná prislúcha samému pánu farárovi.
- 7) Caliscatie na každú výročitú slávnost tak v matke ako i v dcérach v každem dome prinejmene tri penize.
- 8) Spovedlníci pri užívaní večere páne obyčejne oferu skladajú, z k terej sporadana jest rechtorovi šestá část místo prisluhujícich oblátek.
- 9) Pri krste ditete dáva sa 18 penezi ofera pak pánu rechtorovi prislúcha.
- 10) pri uvozování postelkini dáva sa po 30 penezi.
-
11) Uprostred cirkvi zustávajíci a do stavu manželského vstupujíci od hláškami a sobášu dáva sa po 16 turákov. Prespolní pak od prevolávaní a sobášu jak se muže pán farár ale však skromne zrovnat mezi tím i obyčejná ofera pri sobáši se vykonáva. Dokladaje i to, kterí od jinud prijdu a v cirkvi se osadia i oženia, prevolávaní a sobáš se zachováva jako domacich. Pri sobášu pak dáva mladoženich jednu pečenu a jeden koláč. - 12) Pri vyvozovaní mladej nevesty dáva se 36 penezi, pečenu, koláč a ofera s prítomnými osobami.
- 13) Od pohrbovaní mrtvého, kterému žádají s kázaním dáva se jeden zlatý. Za lectiy, modlitby a spev, dávají se 24 turáky, z kterých vycházi pánu rechtorovi za šest takoví turáko osem. Jestli ale vdovka taková umíra, která po sebe žádnych dítek nezanecháva prátele její dávají od pohrbovaní vankuš a plachtu.
- 14) Role farské 1-na Na Drahách, 2-hou Na záhumní vyše pastírni, 3-ja Pod skladom na Rovienky, 4-tá v Lúšku od potočka do brezinky, 5-te vukol Melichove stráni Za Glajnikom nesúci až do hlbani a jarku, 6-ta Brázda. Lúky, pak zahrada pri studnici tak rečeno kňazové kosáca sa s brázdami, 2-há lúka v Hlbokom, 3-ja Za Glajnikom rečená pri Falubovské. Které role a lúky posluchači zvykli obrábat, jako tež vúkol fary potrebné budostavy opatrovat i záhrady dve matka s dcérami obrábat.
- 15) Z Hámra vyše Ploského obyčejný arendens, který záleží v jednom cente železa. Pri spovídaní nemocného lásku patronsku, jak tež i od modlení v chráme láska obyčejná.
Vokátor je podpísaný zemepánmi, feudálnými vlastníkmi prevažnej časti mestečka Ratkovej Adamom a Štefanom Draškóczym (barón) opatrené erbom vo voskovej pečati, podpísaný gemerským seniorom Johanesom Ruffinim, vrchnosťou mesta - richtárom Georgiusom Almassim, vicerichtárom Štefanom Koreňom, prísažnými mesta Joanesom Csitelíkom, Andreasom Černokom, Andrasom Lassanom, Andreasom Olochom. A celá cirkev ratkovská i spolu s dcérami.
Miroslav Ďurinda
Košice, 26.1.2014
(V prílohe kópia pozývacieho listu (vokátor), originál v archíve autora M. Ď.)
































Doplňujúce poznámky k staršej ratkovskej cirkevnej histórii - z obdobia pôsobenia farára Fridricha Koroniho, Michala Sinovica a Samuela Bradovku z archívných dokumentov (I. časť).
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).