pozvala za slova božieho kazateľa. Text pozývacieho listu „vocator“ písaného švabachom v slovakizovanej bibličtine prikladám v kópii a súčasne v prepise z dosť ťažko prekladateľného originálu:
Pozývací list (vocator) mestečka Ratkovej a cirkvi ratkovskej pre farára Fridricha Koroniho zo dňa 28. mája 1775:
Admodum Reverende Domine nec non Clarissime Vir Pater in Christo Jesu nobis debito kultu prosequende - Mimoriadne ctihodný, navyše vzdelaný muž, nami v mene Otca v Kristu Ježišovi žiadaný k bohoslužbe. (Vo voľnejšom preklade z latinčiny M. Ď.)
V jakovem losu sirobilem táto cirkev ratkovská i z jeji dcérami skrze odchod dvojíctihodního pána Michaele Sinovica by zustávala beze vší pochyby známo bude vaši dvojctihodnosti. Ponevadž pak božské rízení jest, aby cirkvi meli porádných svich učiteluv, slova božiho kazateluv a služebníkuv. My, když sme s pomoci pána Boha strany tejto veci svaté radu drželi obrátili sme naše predsevzetí na osobu vaše dvojictihodnosti totižto Fridricha Coroniho jakožto muže všelijak skúseného a jak slova božímu nás vyučovati, tak též kresťanským životem svím poslucháču svich vzdelávati dostatočného a podle rozvážení takového vyvolili sme jednomístne obecne beze všeckého odporovani a dalšiho prubovaní Vaši dvojictihodnost za našeho cirkvi tejto ratkovskej učitele a kazatele slova božiho. Na dosvedčení toho vyvolení skrze list tento povolávame Vaši dvojictihodnost za našeho duchovného pastíre slibujíce poslušnost jak k slovu božímu a velebným svátostem prokazovati, tak tež slušnú poctivostí Vaši dvojictihodnost predcházeti a sporadane dúchodky a plat ochotne odevzdávati. Pritom zavazujeme sa i na to, že osobu Vaši dvojictihodnosti, áno i milých domácich včas potreby brániti a zastávati nezameškáme.
Hisce providentie Dei Paterne Dignitatem Vestram comendatam bene valere animitus exoptamus. Datum in Oppido Rattko Anno 1775. Die 28. Mensis Maij. – Otvárame, posielame s pozdravom v Bohu Otcu v dôstojnej úcte k Vám túžobne v duši očakávajúci. (Vo voľnejšom preklade z latinčiny M. Ď.)
Na druhej strane „Pozývacieho listu“ sú enumerované povinnosti mesta a cirkvi voči farárovi v 15-tich špecifikovaných bodoch, ktoré som tiež z titulu beprostrednejšieho pochopenia textu prekladal zo švabachom písaného textu:
Duchodek a plat pána faráre ratkovskího podle protokolu bratrstva duchovního a vizitácii tam sepsaných vzat jest do porádku nasledujícim spúsobem:
-
1) Jeden každý gazda majíci vlastný dúm spolu s temi, kterí jsú na jednom chlebe povinný jest taky do roku 16 turákov jako v matke tak i v dcérach, želari pak vtedy v čích domích bydlíci 16, vdovy po 8 penezi. Jestli ale jeden dúm jednostejne držia dvaja neb traja a jsú tak mluvíc osobníci jedenkaždý z nich povinný jest platit 32 peneze, všichni pak osobnice jak ve matke ,tak i v v dcérach po merke pšenice. - 2) Každý osobník buď to svuj dum majíce, buďto želari v cizim dome bydlíci jednoho kohúta aneb 6 penezi.
- 3) Matka prez celý rok i s dcérami 50 fúruv dreva má obyčej dávati.
- 4) Masari jakožto v matke kolikokoli nalézaji sa v cechu povini každoročne dodat pánu fararovi dva centi hoveziho masa. V tom pak aby nebyl nedostatek richtári mesta povinní jsu starost mat.
- 5) Obyčejné a obecné ofery zachovávaji sa. Na den narození Sv. Krista Pána, druhá na fašangy, tretí na vystúpení vyzdvižení Krista Pána, čtvrtá na den zeslaní Ducha Sv. z kteréžto ofer šestá částka poradaná pánu rechtorovi.
- 6) Ofera novoročná prislúcha samému pánu farárovi.
- 7) Caliscatie na každú výročitú slávnost tak v matke ako i v dcérach v každem dome prinejmene tri penize.
- 8) Spovedlníci pri užívaní večere páne obyčejne oferu skladajú, z k terej sporadana jest rechtorovi šestá část místo prisluhujícich oblátek.
- 9) Pri krste ditete dáva sa 18 penezi ofera pak pánu rechtorovi prislúcha.
- 10) pri uvozování postelkini dáva sa po 30 penezi.
-
11) Uprostred cirkvi zustávajíci a do stavu manželského vstupujíci od hláškami a sobášu dáva sa po 16 turákov. Prespolní pak od prevolávaní a sobášu jak se muže pán farár ale však skromne zrovnat mezi tím i obyčejná ofera pri sobáši se vykonáva. Dokladaje i to, kterí od jinud prijdu a v cirkvi se osadia i oženia, prevolávaní a sobáš se zachováva jako domacich. Pri sobášu pak dáva mladoženich jednu pečenu a jeden koláč. - 12) Pri vyvozovaní mladej nevesty dáva se 36 penezi, pečenu, koláč a ofera s prítomnými osobami.
- 13) Od pohrbovaní mrtvého, kterému žádají s kázaním dáva se jeden zlatý. Za lectiy, modlitby a spev, dávají se 24 turáky, z kterých vycházi pánu rechtorovi za šest takoví turáko osem. Jestli ale vdovka taková umíra, která po sebe žádnych dítek nezanecháva prátele její dávají od pohrbovaní vankuš a plachtu.
- 14) Role farské 1-na Na Drahách, 2-hou Na záhumní vyše pastírni, 3-ja Pod skladom na Rovienky, 4-tá v Lúšku od potočka do brezinky, 5-te vukol Melichove stráni Za Glajnikom nesúci až do hlbani a jarku, 6-ta Brázda. Lúky, pak zahrada pri studnici tak rečeno kňazové kosáca sa s brázdami, 2-há lúka v Hlbokom, 3-ja Za Glajnikom rečená pri Falubovské. Které role a lúky posluchači zvykli obrábat, jako tež vúkol fary potrebné budostavy opatrovat i záhrady dve matka s dcérami obrábat.
- 15) Z Hámra vyše Ploského obyčejný arendens, který záleží v jednom cente železa. Pri spovídaní nemocného lásku patronsku, jak tež i od modlení v chráme láska obyčejná.
Vokátor je podpísaný zemepánmi, feudálnými vlastníkmi prevažnej časti mestečka Ratkovej Adamom a Štefanom Draškóczym (barón) opatrené erbom vo voskovej pečati, podpísaný gemerským seniorom Johanesom Ruffinim, vrchnosťou mesta - richtárom Georgiusom Almassim, vicerichtárom Štefanom Koreňom, prísažnými mesta Joanesom Csitelíkom, Andreasom Černokom, Andrasom Lassanom, Andreasom Olochom. A celá cirkev ratkovská i spolu s dcérami.
Miroslav Ďurinda
Košice, 26.1.2014
(V prílohe kópia pozývacieho listu (vokátor), originál v archíve autora M. Ď.)

































Doplňujúce poznámky k staršej ratkovskej cirkevnej histórii - z obdobia pôsobenia farára Fridricha Koroniho, Michala Sinovica a Samuela Bradovku z archívných dokumentov (I. časť).
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-