letech prešel sem do Gemera k slávnemu na ten čas prefesorovi Samuelovi Bajnok. Po dvauch letech opet sem se vrátil do Levoči a kdy sem tam pod rektorem Martinem Liedermann a výborným mužem profesorem Samuelem Fuchs tri roky strávil, prešel sem do Prešporku, kdežto sem i hnedky do convictu za beneficianiusa prijat byl. Ne dlauhé ale bylo mne tu meškani. Neb po roku a dvuch mesicuv k vuli pánu Stephan Fábrymu na ten čas rektorovi odešel sem za privatniho učitele. V. U. pána Jána Tihany ditkam na Trebušovce, kde když sem dva roky strávil vyšel sem r. 1801 do Akademii Vitemberské. Odtud když sem se vrátil po komendatii mne velmi príznivého pána Martina Liedermann rektore levočského, stal sem se informatorem u V. U. p. Keczer Miklošky vdovy v Bogdanovcoch v sl. stolici šarišskej prebývajíci. V této stolici ačprave pred tym cele neznámemu rízení Boží položilo grunt a počátek k nemu auradu kazatelskému. Pri konci roka 1804-ho vo čtvrtu nedeli adventní povolán sem od slávneho panstva cirkvi komlošskej za Prešovem ležíci, stát rečenu probu, aniž sem pres cela svátky vánočne prepušten, jedine když sem skutečne vocator prijal. Dne 3-ho jan. 1805 sem skrze Reverendisimum Samuela Nikolaj v Prešove posvecen. Za celé čtyri roky sem zustaval v teto cirkvi, potomne sem prešel do susedné cirkvi Kapy-Nemcovské. Tu ale krátke bylo konani auradu meho kazatelského. Neb po pol druhem roku, když slávna cirkev košická jak slovenská tak i uherská po tretíkráte svuj vokator mne poslala, podvolil sem se do tychto dvouch cirkví za slovenského i uherského kazatele. Uherskym sem byl dva roky, slovenskym tri roky i tri mesice. Roku 1813 mesice augusta prijal sem od slávnej tejto ratkovskej cirkvi vokator a když sem petnáctu nedeli po Sv-té Trojici sem prišel v nasledujici nedeli šestnactu dne 3-ho oktobra uveden sem do cirkvi teto skrze d. muže Paulla Valaszky cirkve jelšavské slova B. kazatele a poten čas i velebného Bratrstva gemerského seniora a samého starého vysluženeho tejto cirkvi kazatele p. Friderika Koroni, který sám složený aurad mne od oltare resignoval v prítomnosti pana faráre bystranského Samuele Fabriczy, farare sirkovského Samuele Jakobey a pána Samuele Liptai jakžto bývalého kaplana pri cirkvi tejto pod knezovaním pána Koroniho. Pritomný na ten čas byl celý dum V. U. pány de - Fay. Na ten čas v Ratkovej byl richtarem vážny muž Andreas Fakla V. richtár Georgius Tokár.“
V čom bol význam ratkovského kňaza Samuela Bradovku z pohľadu retrospektív historických v mestečku? On jediný z posledných nižšie menovaných nebol literárne činný, ale jeho pôsobenie v Ratkovej a v cirkvi bolo etablované vo veľmi zložitom období pre mestečko i cirkev. Spomeňme roky epidémie cholery, ktorá postihla i Ratkovú (r.1831), spomeňme výstavbu budovy novej cirkevnej školy (r. 1823-1824), ktorej ideovým iniciátorom bol farár Bradovka - dodnes v inej funkcii plní svoj účel. Spomeňme katastrofálny požiar so zničením celého mestečka i chrámu v r. 1827 s nesmiernou námahou organizačným zainteresovaním počas rekonštrukcie (publikovali sme na stránke Maj Gemer v článku „Z histórie starej Ratkovej - pristavenie sa v predminulom storočí“ M. Ď.). Nezabudnime na jeho významnú pastorizačnú činnosť, ktorá roky pretrvávala v tradíciách pripomínania od predkov k potomkom. Zostali po ňom latinské historicky zaujímavé nápisy na cirkevných objektoch - na škole i v chráme na kazateľnici. (Písali sme o nich na stránkach Maj Gemer v článku „Priblížme si staré latinské nápisy z Ratkovej a ich osudy“ M. Ď.) Zachoval sa jeho 200 ročný „vokátor“ od mestečka a cirkvi ratkovskej. Evidoval funkcionárov mestečka (richtárov, vicerichtárov) za jeho pôsobenia v Ratkovej a taktiež zaznamenal menný zoznam učiteľov na cirkevnej ratkovskej škole v čase jeho účinkovania. Azda i v takejto forme sa podieľal farár Samuel Bradovka podielom nezanedbateľným na histórii Ratkovej, ktorá bola jeho kultúrno-cirkevným zázemím v regióne Gemera.
Zaoberali sme sa posledným zo štvorice ratkovských slova božieho kazateľov, o ktorých sa zachovali kusé, alebo rozsiahlejšie fragmenty o nich i o ich účinkovaní vo vtedajšom mestečku od nich samých i od iných neznámych „autorov“ - i zo spomienok uchovaných tradíciou - o Ondrejovi Šmálovi, Michalovi Sinovicovi, Fridrichovi Koronim, Samuelovi Bradovkovi - v retrospektíve tristoročného kontinuálneho obdobia demonštrujúceho okrem iného vzájomnú spoluprácu cirkvi i mestečka. V politickej klíme následné obdobie po r. 1848 i v mestečku i cirkvi sa nieslo v úplne inom ovzduší, inej účasti aktérov, tak cirkevných autorít ako i vtedajších predstaviteľov mestečka.
Miroslav Ďurinda
Košice, 1.3.2014
Rukopis Samuela Bradovku - životopis

































Ak sme vychádzali z určitých premís pri zohľadňovaní historických faktov a opierali sa predovšetkým o autenticitu útržkov zachovaných dokumentov či poznámok, pokúsime sa doplniť obdobie od pôsobenia farára Ondreja Šmála cez farárov pôsobiacich kedysi v tomto mestečku - Ratkovej (Michala Sinovica, Fridricha Koroniho) kňazom Samuelom Bradovkom (1774-1848). Toto obdobie pôsobenia spomínaných kňazov má svoje charakteristiká (o ktorých sme sa už zmienili) - končí sa práve posledným spomenutým. V kontexte historických udalostí v mestečku i na cirkevnom poli sa blížime k obdobu obrodeneckému, ktorého charakteristika bude témou iného ďalšieho textu.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-