od autorov B. Heckela a J. Drenku). Dopovedzme, že historický román Bratstvo sa odvíja na pozadí udalostí už „dekreščenda vzopätia“ husitského hnutia po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434), kedy zvyšky husitov ideove už nekompaktných ako žoldnieri pod vedením vojvodcu, stratéga a diplomata Jána Jiskru z Brandýsa (* asi 1400 - bránili záujmy maloletého kráľa Ladislava Pohrobka s mandátom od jeho kráľovnej matky Alžbety Luxemburskej – konkrétne veľkú oblasť slovenského teritória proti záujmom gubernátora, miestodržiteľa Uhorska Jána Huňadyho. Tieto vojská s bojovou husitskou tradíciou nazývali „bratríkmi“. Na tomto území zostalo v mnohých lokalitách po husitoch-bratríkoch množstvo architektonických pamiatok, ako napr. opevnené areály kostolov i samotné chrámy, zvyšky iných opevnení vojenského charakteru. Aj v tejto záverečnej fáze boli bratríci nositeľmi Husovho učenia, ktoré na miestach nimi kontrolovaných bolo obyvateľstvom ústretovo prijímané a v ďalšom storočí naviazalo naň protestantské evanjelické náboženstvo Martina Luthera.
Ak pomyselne sprevádzame Aloisa Jiráska po Gemeri, tak sa obmedzíme len na jeho návštevu Ratkovej, ktorá sa udiala 8. júna 1897. Vieme, že v zápisníku zanechal poznámky, ale i náčrty z ratkovského kostola, veže aj interiéru z rôznych uhlov, aj podrobnosti s poznámkami, že je husitský, s latinským dodatkom (olim husiticae), ovplyvnený zápismi cirkevného historika, ratkovského farára Andreja Šmála (1706-1766). Farárom v čase jeho návštevy bol Samuel Zachar (1865-1905), Jirásek do Ratkovej prišiel z Revúcej, predpokladá sa, že v sprievode historika Júliusa Bottu (1848-1926). V Ratkovej však niet nijakých zápisov, ale ani v knihe Bratstvo niet o Ratkovej ani zmienky. Zmienka, z ktorej by sa podľa dvoch mien – priezvisk dalo azda usudzovať na Ratkovú sa vzťahuje na lokalitu podstatne nižšie zemepisne uloženú v okolí hradu Vígľaš. Nepoznáme dôvody prečo sa autor tak rozhodol. Jirásek vyhľadával reziduá bratríckej prítomnosti na našom území, nerád však preberal fakty nedoložené, bol veľmi kritický a ak o niečom nebol presvedčený nepodľahol neovereným informáciam. Predpokladáme, že Jirásek neprijal jednoznačne koncepciu, že kostol je husitský v tej realite, ktorú bezprostredne na mieste vnímal. Časť kostola, ktorá je skutočne husitského pôvodu (jedná sa výlučne o sakristiu – svätyňu) je len malou časťou kostola, ktorý v existujúcej podobe bol postavený až po požiari v roku 1692, teda približne 240 rokov po akciách husitov-bratríkov na Gemeri. Starý ratkovský kostol, ktorý zhorel do tla v roku 1692 bol celý drevený a bratríci k tomuto starému drevenému kostolu podľa predpokladu len pribudovali sakristiu – svätyňu, označenú v múre vtesaným kalichom i tzv. bránku s fortifikačným múrom z pevného materiálu, ktoré odolali požiaru a pretrvali. O tomto prvom ratkovskom kostole prakticky nič nevieme, je vyznačený na starej mape z roku 1682.
Maďarský historik Ila Bálint, ktorý je považovaný za najlepšieho znalca histórie Gemera píše vo svojom diele „Gömör megye“, že kostol bol postavený ešte pred príchodom husitov-bratríkov a iný kostol v ratkovskej doline smerom nahor nebol. Július Botto považoval ratkovský kostol za husitský a ako takýto ho označuje napr. i v Slovenských pohľadoch z roku 1895. Toho názoru bol aj historik Ladislav Bartholomeides (1754-1825). Absencia zmienky o bratríckej prítomnosti v Ratkovej v diele A. Jiráska možno vyplynula z koncepcii románu, že ratkovská dolina nepredstavovala v lokalite tie prijateľné súvislosti, ktoré Jirásek potreboval mať ako strategické v súlade so skutočnými historickými udalosťami. Takto sa Ratková, ani pri podrobnejšom záujme Aloisa Jiráska o ňu do fabuly románu „Bratstvo“ nedostala. Priebežne nás vedie dielom cez konkrétne mestá, mestečká, dedinky, osady, lokality, napr. Ožďany, Hodejovo, Rimavská Sobota, Rimavská Baňa, Hnúšťa, Tisovec, Muráň, Telgárt a mnohé iné ďalšie, kam deje a dobové udalosti umiestnila história či v zápletkách koncentruje i s protagonistami autor. Podobne sa zachoval aj v regiónoch Spiša a Šariša. Všade študoval historické materiály zachované v zápisoch, v archívoch alebo iných starých dokumentoch z tej doby, nič nenechal náhode či účelovej interpretácii. Práca na rozsiahlom trojdielnom románe mu trvala od roku 1900 až do roku 1909. Alois Jirásek predchnutý myšlienkou československej vzájomnosti ju prezentoval neskryte i v tomto diele relatívne krátko po období, kedy na Slovensku obrodenecké pronárodné myšlienky pod vplyvom dotieravej maďarizácie boli vystavené nesmiernemu tlaku až administratívno-policajnej konfrontácii (zatvorenie slovenských gymnázií, Matice slovenskej, osobné perzekúcie národne zmýšľajúcej inteligencie). V
skratke doložme k profilu a biografii Aloisa Jiráska, že bol to on, kto v októbri v roku 1918 čítal v Prahe pod sochou Svätého Václava deklaráciu o Vyhlásení československej samostatnosti, v decembri 1918 vítal na vtedajšom Wilsonovom nádraží v Prahe triumfálny návrat prvého prezidenta nového štátu T. G. Masaryka. Dodajme, že i teraz existuje na Slovensku slovensko-český klub priaznivcov a milovníkov miest, lokalít, popisovaných Jiráskom v jeho prozaickom historickom diele, ktoré radi navštevujú so súčasným čítaním stránok či zaujímavých pasáží z jeho obľúbeného „Bratstva“. Navyše nad mieru zamerania článku dodajme, že pitoreskný popis slovenskej krajiny (i gemerských zákutí) navodzuje citlivé emočné naladenie, bravúrna prezentácia hrdinov cez psychologické spektrum pováh, správania, rozhodovania, determinujú výnimočného autora z najvyšších priečok piedestálu českej kultúry nám Slovákom nesmierne blízkej. Chceli sme poukázať na jeho spätosť so Slovenskom s empatickým vzťahom národnej vzájomnosti, ktorá hovorí z jeho diela ilustráciou i cez región nášho Gemera. Vnímajme ho dnes s prihliadnutím na 85. výročie jeho smrti, ktoré uplynie 12. marca t. r. Z úcty k osobnosti autora a k významu jeho tvorby.
Miroslav Ďurinda,
Košice 28.2.2015
































Český spisovateľ Alois Jirásek, tvorca historického realistického románu, dramatik, politik, literát v trilógii svojho diela „Bratstvo“ umiestnil odohrávajúce sa deje hlavne na
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-