Skôr než čitateľovi ponúknem “menu“ vyplývajúce z názvu článku, len nevyhnutne krátko sa zmienim, že autorom zápisu je Ján Márton. Vie sa o ňom len veľmi málo. Z ústneho podania od kronikára obce Ratkovej Ondreja Gallaya (1894-1967) viem, že mal byť úradníkom ratkovského slúžnovského úradu v rokoch 1826-1849. Sám Ján Márton identifikuje seba ako: „urodzený Ján Marton fiskalis mesta Ratkovej“. Je pochovaný na ratkovskom cintoríne, o čom som sa už v dvoch článkoch na stránkach Maj Gemer taktiež zmienil, ale hlavne som citoval z jeho zápisov o zničujúcom požiari Ratkovej v r. 1827. Veľká epidémia cholery, ktorá postihla v r. 1831 predovšetkým oblasť juhovýchodného Švabachom písaný text v bibličtine s prvkami miestnych výrazov ponechávam v pôvodnom znení prepísaný slovenským pravopisom. Pre mňa zaujímavý text trošku časovo náročný nechcem účelovo krátiť a preto prosím čitateľa o strpenie a toleranciu.
Ján Márton píše: „... nic mene však, když pri konci juniusi jeden každý na nasledujici hojnú žeň toužebne očekával a již vopredek se radoval, že se o krátky čas nového chleba dobre naje a na predešlý hlad a bídu zapomene, když takto mnohí premyšloval a se tešil práve vtedy co nejhoršiho se pritrafilo. Nemoc totiž neslýchaná cholera východný (cholera morbus) ve východných krajinách panující, skrze Rusú, kterí s Peržani vojnu vedli, prenesená byla do Ruské ríši, odtudto prešla do Polské a do Galicii, odkud nekterí Poláci ušli do Marmarošské stolici s tým, že nemoci nakaženi, od kterych Poláku nakazili se Plavci, kterí po Tise dolu drevo dovážejí a od tychto Plavcú nakazili se nekterí dediny okolo Tisy. Nejprve vypukla nemoc táto 24-ho juniusa v Tisza Ujlaku, zatím i v jinich pri Tise ležícich osadách v stolici Sabolčské, Šarišske a Borsodské. Skrze tuto nemoc bída dost velká ješte vice a vice se rozmohla. Mizerní, chudobní lide, kterí na žetvu se zhotovili, sice pred prvným juliusem aj Tisu prešli a tam pracovali ale kterí po prvným juliusu k Tise prišli aj všicki hore naspátek vraceni byli, jeho vznešenost palatín skrze zhubu této nemoci (ponevádž v Ruské krajine a Polské pod krátkym časem premnohé tisíce usmrtila) prestrašení chteje takovou aspon od zdravých stolic docela odvrátiti, stafetaliter rozkazy vydal po celé krajine, aby chodeni hore dolu zastaveno bylo. Do stolic nakazených (jakové spočátku byli Sabolčská, Zemplínská, Borsodská a Hevešská) tahaný byl kordon vojenský až po Viden i okolo Banských mest. I našé stolici rozkázano bylo dne 2-ho juliusa aby žádneho človeka do Boršodské stolici neprepustila. Áno po celé stolici, v každé dedine, v každem meste, každé ceste prísne varty dnem i noci postavené byli. Bez pasu ani z jedné osady do druhé nikoho nepustili. Prúchod všem vecem kupectví a handel vcele zastali. Však prece táto neštastná nemoc i do naši stolici prešla. Okolo 5-6-ho juliuse ukázala se v osadách okolo reky Rimavy ležícich Sajó Puspoki, Velkenye, Rima-Széts, Mártonfala, Simonyi, Serke, Feled, Pálfala, Jánosi 1), a okolo áno 9-ho juliuse v Sobote Rimavské. Lide podle počtu duši hustejší neb mene mreli. V Rimavské Sobote ke konce Juliusy jeden den po 16 -18.“
„Nemoc táto v Ratkovej 2) zjevila se dne l. augusta. Zemrela jedna devečka 12 ročná, Krokavec Janošová dcera v náhle. Však i nechcelo i nemohlo se hned ujistit, že by to cholera byla. Obávali sme se, že nás hned zavrú a odtud hlad povstane. Zemrela hned i druhá devečka Ďurinda Marciková, zemrel i Samuel Nemeš naslednejšiho dne. Kvalifikovalo se jak se mohlo a dalo. Prvši devečka, že na zimnicu, druhá, že od mnohých hub a vody. Nemeš Samko pak (muž jináče statečný a senátor) že po koláčoch, ktoré novotný páni senátorove dali, sa prejedol. Takto se kvalifikovalo až pokud ten nezemrel, o kterem by žadný ani nebil pomyšlel. Totižto Daniel Almasy, senátor prvší, mešťan a ud cirkvi nejzaslúžilejší. Muž jak ducha i tela velkého a velmi silneho.Tento pro Ratkovú tak pamatný muž ochorel dne 21-ho augusta. Dostal laxovaní ráno, okolo poledni vracení, zatim lámani v udoch a v takovýchto bolestech v tú noc i zemrel. Ted již každého v Ratkové bázen a strach podjali! Toho týdne porad mreli, jeden den 3 – 4 – 5 i 6 lidi leželo mrtvejch. Jak kto zemrel hned se do truhly položil, vynesl se skrze čtyroch k tomu za penize najatých chlapú do cmitera, do cházyka 3) a tam se položil. Potim ráno neb večer o šesté hodine se zahrabal. Slávna stolica zakázala všecky ceremonie z toho ohledu aby se zdraví nenakazili. Však v Ratkové i pán farár i pán kantor šli do dvora, tam dve písničky spívali, mrtvé telo do cmitera sprovodili a zase ráno a večer když se o šesté hodine zahrabávali opet spívali. Spočátku síce málo, potom ale vždy víc a víc lidí sprovádzelo mrtvé tela do cmitera ale vždy pred mrtvým telem šli, truhla na samí ostatek bila nesená na 20 – 30 krokú za lidem. Takovéto ale pohreby, tak zhusta, buď bohu chvála! v Ratkové jen za jeden týden drželi, od 20 ho augusta do 29-ho. Potom tež mreli ale menej. V septembru bylo mnoho chorých ale málo ktorý zemrel a který zemrel, ten byl tak jako predtým poradne pochovaný a nesený, ponevádž každý videl, že nemoc táto není taká nebezpečná, nechyce se tak jako se vopredek jistilo.V decembru již ani chorých ani mrtvých nebilo.“
Ďalej Márton pokračuje: „Nemoc táto krom toho, že v krajine pro zastavení všeho pruchodu na miliony škody porobila, ješte i zbúrení byla príčina. Totižto doktor Leo nemoc túto nejpríhodnejši kuroval v Ruské a Polské krajine takrečeným magisterium bismuthi. Co ale zimným Rusum osožilo to teplým a od vína dobrého horúcejši krví obdareným Uhrúm smrt spusobilo. Mnozi od techto prášku, ponevádž se to s arsenikemu robí, zemreli. I sami doktori jenž to místo preservativum užívali zemreli. Toto pospolitý lid tak vykladal, že páni chtejí chudobných lidí otrávit. Mnozí na spoved nešli, studne mnohí deskami zabili, neb se hovorilo, že i do studni páni prášky mecú. V Rožňave dne 15-ho augusta, totiž na den na nebe vzetí Panni Márii pospolitý lid videl jistého apatikárského pisára (který predtým dva dni, dva noci korheloval) pri studni z které do čatorni voda teče, ležet a nekolikrát do studni (notabene pil, neb ho smedilo) se schylovat. Tu se ludé zbúrili tohto nevinýho lapili, bili, mučili až v mukách musel jim potvrdit to zeptávaní, že otvorem do studni metal na rozkaz osviceného pána biskupa a pána urozeného Hámos Jozefa. Lid zbúrení udrel na apateku, potrepal co nalezl, odtud udreli na pána Hámosov dum, potlukli co mohli i vyrabovali, odtudto chceli na residenciu biskupskú odtad ale bili skrze vojsko rozehnani. Po učinené inkvisicii čtyromi z techto buričú iure statario bili obeseni, ostatní prútami a palicemi bití. Takovéto zbúreni pro te prášky a domnele skrze jich otráveni bylo i v Spišské a Šariské stolici. I tam nekterých pánu zabili.“V poznámke si dovoľujem doplniť:
1) Obce okolo Rimavy nesú dobové názvy, prevažná časť z nich patrí dnes na Slovensko, v poradí označujem nové názvy – Biskupice nad Slanou (dnes obec v Maďarsku), Vlkyňa, Rimavská Seč, Martinová, Širkovce, Jesenské, Pavlovce, Janovce - všetky na Slovensku.
2) Evanjelickým farárom v Ratkovej v tých rokoch bol Samuel Bradovka. Kantorom v tých rokoch v Ratkovej bol Adam Zbel. Richtárom Ratkovej v r.183l bol Ján Pelech.
3) Cházyk (házyk) je drevený prístrešok nadväzujúci na bránu cintorína, mohla sa v ňom uložiť truhla, v krajnej situácii realizovať i pohrebný obrad.
Staré texty, zápisy, poznámky majú svoj neopakovateľný nádych, navodzujú a aktualizujú atmosféru zabudnutých udalostí a aj účasti osôb pri nich v inkriminovanej dobe. I toto som mal na mysli pri „servírovaní“ tohto článku gemerskej verejnosti, ktorá môže mať o ňu záujem. Ak som ním niekoho potešil, budem rád.
Miroslav Ďurinda
Košice, 24. júla 2011
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.