S latinskými nápismi, citátmi, záznamami, sentenciami atď. sa dnes stretávame už len sporadicky. Najčastejšie sa nachádzali na cirkevných objektoch, cintorínoch, zvonoch alebo iných cirkevných artefaktoch (kalichy). Dnes ich vnímame skôr v historickom kontexte zašlých čias, i keď si zaslúžia pozornosť kultivovaného súčasníka.ARAM HANC QUAM POST FUNESTAM SACRAE HUIUS AEDIS EVANGELICAE COMBUSTIONEM PROPRIIS SUMTIBUS ERIGERE INCHOAUERAT GEN. MATHIAS BALCZER, ALIAS GALLI, ET MENZE XBRI AN. 1695. VIDUA EIUSDEM JUDITHA BUBENKII CONTINUARI CURAVERAT, PROPTER VETUSTATEM. MATER, ECCLESIA EVANG. RATKOVIENSIS, PROPRIIS EXPENSIS DEO PROPITIO RENOVAVIT MENSE MAJO AN. I753.
(Vo voľnom preklade: Tento oltár, ktorý po hroznom požiari chrámu bol zničený dala postaviť s veľkým nákladom rodina Balczer inak Galli, a vdova Judita Bubenková aj po smrti manžela v októbri 1695 počas staroby až do smrti ho nepretržite opatrovala. Ratkovská evanjelická matkocirkev zaslúžene oceňuje túto jej pozornosť a do Božej náklonnosti ju odovzdáva v mesiaci máji r. 1753.)
Na kazateľnici bol tento nápis:
CONSERVA HANC CATHEDRAM PETIMUS TE MAGNE JEHOVA QUAM TIBI SACRAVIT DRASKOCZIANA DOMUS. ANNO QUO IN RATKO ERAT SACRIS ANDREAS SCHMAL.
(V preklade: Všemohúci Bože, uchovaj nám tento chrám, v ktorom Teba svätí rodina Draškociova.) Autorom latinských textov bol historik - farár Andrej Šmál (Schmal).
Za organom v novovybudovanom chráme v pevnej omietke bol latinsky nápis, ktorého text presne nepoznáme, len to sa vie, že obsahoval meno vtedajšieho farára MICHALA KEVICKÉHO, rektora ratkovskej školy JOHANESA HODIKIUSA a richtára PAVLA HAVAŠA, bol určený na pamiatku potomkom, že menovaní sa hlavne zaslúžili o znovu výstavbu kostola. Po ďalšom zničujúcom požiari v r. 1827, nebol tento nápis viac obnovený.
Po generálnej údržbe - oprave chrámu v r. 1794 dal vtedajší farár Fridrich Koroni (Coroni) vyhotoviť na kostolnom múre nápis tohto znenia:
SACRAE HUIUS RATKOVIENSIS OLIM HUSITICAE AEDIS RENOVATTE QUO ANNO FIEBAT.
(V preklade: V tomto renovovanom ratkovskom chráme dávne husitské múry sa skrývajú.)
Po ďalšom zničujúcom požiari mestečka Ratkovej v r. 1827 až na pevné múry bol celý chrám opäť zničený.
Po znovu vybudovaní bol na kazateľnici podľa návrhu vtedajšieho farára Samuela Bradovku umiestnený nápis, ktorý je tam dodnes: DEO AUXILIANTE ECCLESIA CURIS COLLUCTANTE HANC CATHEDRAM POST FATALE INCENDIUM COETUS FULLONUM FIERI CURAVIT MDCCCXXX SUB MINISTERIO SAMUELIS BRADOVKA.
(Vo voľnom preklade: S Božou pomocou cirkev po osudovej udalosti spôsobenej ohňom chrám znovu vybudovala v r. 1830 počas úradovania farára Samuela Bradovku.)
Zvonku na múre kostola (z východnej strany) sa nachádza tento latinský nápis:
SACRA HAEC AEDES ANTEA HUSITICA FURORE IGNIS EX TOTO BIS DESOLATA A ZELOSIS EVANGELII ECCLESIS RATKOVIAE VIVENTIBUS NUNC QUOQUE TALITER RENOVATA EXTAT.
(V preklade: Tieto staré múry predtým husitské, hnevom ohňa boli úplne zničené, úsilím evanjelickej ratkovskej cirkvi vstali opravené, aby dlho mohli žiť.)
Prvá ratkovská škola bola postavená okolo r. 1600, druhá r. 1725. Na drevenej hrade tejto školy bol nápis:
HIS MUNDI TRUX VIS NIL AVE STIGIS IRA NOCEBIT
QUOS JESU AETHERIUS SERVAT AB AXE FAVOR
Na budove bývalej cirkevnej školy (poschodovej), postavenej v r. 1824 dal vtedajší ratkovský farár Samuel Bradovka umiestniť tento nápis:
ZELO ET INDUSTRIA RATKOVIENSIUM HAE SCHOLAE SUNT ERECTAE.
(Vo voľnom preklade: Úsilím a k povzneseniu Ratkovčanov tieto školy boli postavené.)
Poznámka autora: posledne popisovaná škola ako cirkevná plnila svoju úlohu až do r. 1948 -sám som v nej absolvoval prvé štyri triedy v r. 1938 – 1941.
V Ratkovej sú ešte iné latinské nápisy, tieto však považujem nad rámec aktuálnej témy.
Košice, 8.1.2011
MUDr. Miroslav Ďurinda
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.