ARAM HANC QUAM POST FUNESTAM SACRAE HUIUS AEDIS EVANGELICAE COMBUSTIONEM PROPRIIS SUMTIBUS ERIGERE INCHOAUERAT GEN. MATHIAS BALCZER, ALIAS GALLI, ET MENZE XBRI AN. 1695. VIDUA EIUSDEM JUDITHA BUBENKII CONTINUARI CURAVERAT, PROPTER VETUSTATEM. MATER, ECCLESIA EVANG. RATKOVIENSIS, PROPRIIS EXPENSIS DEO PROPITIO RENOVAVIT MENSE MAJO AN. I753.
(Vo voľnom preklade: Tento oltár, ktorý po hroznom požiari chrámu bol zničený dala postaviť s veľkým nákladom rodina Balczer inak Galli, a vdova Judita Bubenková aj po smrti manžela v októbri 1695 počas staroby až do smrti ho nepretržite opatrovala. Ratkovská evanjelická matkocirkev zaslúžene oceňuje túto jej pozornosť a do Božej náklonnosti ju odovzdáva v mesiaci máji r. 1753.)
Na kazateľnici bol tento nápis:
CONSERVA HANC CATHEDRAM PETIMUS TE MAGNE JEHOVA QUAM TIBI SACRAVIT DRASKOCZIANA DOMUS. ANNO QUO IN RATKO ERAT SACRIS ANDREAS SCHMAL.
(V preklade: Všemohúci Bože, uchovaj nám tento chrám, v ktorom Teba svätí rodina Draškociova.) Autorom latinských textov bol historik - farár Andrej Šmál (Schmal).
Za organom v novovybudovanom chráme v pevnej omietke bol latinsky nápis, ktorého text presne nepoznáme, len to sa vie, že obsahoval meno vtedajšieho farára MICHALA KEVICKÉHO, rektora ratkovskej školy JOHANESA HODIKIUSA a richtára PAVLA HAVAŠA, bol určený na pamiatku potomkom, že menovaní sa hlavne zaslúžili o znovu výstavbu kostola. Po ďalšom zničujúcom požiari v r. 1827, nebol tento nápis viac obnovený.
Po generálnej údržbe - oprave chrámu v r. 1794 dal vtedajší farár Fridrich Koroni (Coroni) vyhotoviť na kostolnom múre nápis tohto znenia:
SACRAE HUIUS RATKOVIENSIS OLIM HUSITICAE AEDIS RENOVATTE QUO ANNO FIEBAT.
(V preklade: V tomto renovovanom ratkovskom chráme dávne husitské múry sa skrývajú.)
Po ďalšom zničujúcom požiari mestečka Ratkovej v r. 1827 až na pevné múry bol celý chrám opäť zničený.
Po znovu vybudovaní bol na kazateľnici podľa návrhu vtedajšieho farára Samuela Bradovku umiestnený nápis, ktorý je tam dodnes: DEO AUXILIANTE ECCLESIA CURIS COLLUCTANTE HANC CATHEDRAM POST FATALE INCENDIUM COETUS FULLONUM FIERI CURAVIT MDCCCXXX SUB MINISTERIO SAMUELIS BRADOVKA.
(Vo voľnom preklade: S Božou pomocou cirkev po osudovej udalosti spôsobenej ohňom chrám znovu vybudovala v r. 1830 počas úradovania farára Samuela Bradovku.)
Zvonku na múre kostola (z východnej strany) sa nachádza tento latinský nápis:
SACRA HAEC AEDES ANTEA HUSITICA FURORE IGNIS EX TOTO BIS DESOLATA A ZELOSIS EVANGELII ECCLESIS RATKOVIAE VIVENTIBUS NUNC QUOQUE TALITER RENOVATA EXTAT.
(V preklade: Tieto staré múry predtým husitské, hnevom ohňa boli úplne zničené, úsilím evanjelickej ratkovskej cirkvi vstali opravené, aby dlho mohli žiť.)
Prvá ratkovská škola bola postavená okolo r. 1600, druhá r. 1725. Na drevenej hrade tejto školy bol nápis:
HIS MUNDI TRUX VIS NIL AVE STIGIS IRA NOCEBIT
QUOS JESU AETHERIUS SERVAT AB AXE FAVOR
Na budove bývalej cirkevnej školy (poschodovej), postavenej v r. 1824 dal vtedajší ratkovský farár Samuel Bradovka umiestniť tento nápis:
ZELO ET INDUSTRIA RATKOVIENSIUM HAE SCHOLAE SUNT ERECTAE.
(Vo voľnom preklade: Úsilím a k povzneseniu Ratkovčanov tieto školy boli postavené.)
Poznámka autora: posledne popisovaná škola ako cirkevná plnila svoju úlohu až do r. 1948 -sám som v nej absolvoval prvé štyri triedy v r. 1938 – 1941.
V Ratkovej sú ešte iné latinské nápisy, tieto však považujem nad rámec aktuálnej témy.
Košice, 8.1.2011
MUDr. Miroslav Ďurinda

































S latinskými nápismi, citátmi, záznamami, sentenciami atď. sa dnes stretávame už len sporadicky. Najčastejšie sa nachádzali na cirkevných objektoch, cintorínoch, zvonoch alebo iných cirkevných artefaktoch (kalichy). Dnes ich vnímame skôr v historickom kontexte zašlých čias, i keď si zaslúžia pozornosť kultivovaného súčasníka.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-