Bola som ešte len deväťročná, keď som sa dostala v roku 1993 do detského domova v Ratkovej. Tam som vyrastala a prežila krásne roky môjho ranného detstva do svojich trinástich rokov (1997). Veľmi rada na to v dobrom spomínam. Tety vychovávateľky a všetci, ktorí sa o nás starali a vychovávali, naše učiteľky, a mnohí iní nám dali veľa lásky a pozornosti. V Ratkovej som zažila krásne detstvo. Vždy, keď si na to spomeniem je mi pri srdci tak dobre, a mám úsmev na perách.Pamätám sa na to, ako sme chodili s pani vychovávateľkou Magdou Faklovou do „Škovránku“. Ona bola mojou najobľúbenejšou vychovávateľkou. Mala nás rada, ako vlastné deti. Chodil sme k nej často, vždy mala pre nás super zákusky, ktoré robila veľmi dobré. Bola to skvelá pani vychovávateľka. Rada na ňu spomínam a dodnes sme ešte stále v kontakte.
Môj opravdivý domov.
Do detského domova v Ratkovej som sa dostala aj s mojou mladšou sestrou Gabikou z toho dôvodu, že sa rodičia o nás nestarali. Je dobre , že jestvujú zariadenia, kde sa o deti ktoré nie sú vítane doma, postarajú takéto úžasne tety. Som im za obetavú starostlivosť a výchovu veľmi vďačná.Netvrdím, že som mala každú tak rada ako tetu Magdu, to nie, ale na každú si v dobrom spomínam.. Mala som veľmi rada všetky vychovávateľky a pracovníčky. Spomínam si najmä na panie Bakošovú, Mikulíkovú, Mičíkovú, Demianovú, Šaligovú, na Michala Kvetka, aj na pani Palicovú, ale najmä M. Faklovú.
Mali sme tam vždy krásne Vianoce, panie vychovávateľky sa nám snažili pripraviť vždy tie najkrajšie Vianoce, a nielen Vianoce, ale aj Veľkú noc, narodeniny, meniny, ale aj deň detí.
Samozrejme aj huncútstva sme vyviedli.
Ako každé iné deti. Bez toho by sme snáď ani deti neboli. Veľmi dobre sa pamätám na to, ako sme stále hundrali, keď nám vychovávateľky povedali, že ideme nazbierať šípky, trnky či hríby. Nakoniec nám tam bolo fajn, ale jasné,
že hundrať sme museli.
Pamätám sa na to, keď som strašne túžila robiť kaderníčku. Mali sme tam kamarátku Svetlanu, ktorú som ostrihala podľa kastróla. 
alebo, keď som vytrhala Tomášovi Havranovi obočie úúúplne na tenko ako dievčaťu 
Nikdy nezabudnem na to, keď som sa chcela vytiahnuť pred chalanom do ktorého som bola tajne zamilovaná. Volal sa Ferko Barašo a chcela som sa predvádzať, že dokážem všetko možné a aká som smelá. A čo som neurobila? Skočila som z terasy dolu. Bolo to vysoko, ale ja som sa robila, že sa mi nič nestalo a ono prt...zlomila som si ruku a bolo po hrdinstve.
Spomínam si, ako sme vyvolávali duchov. A potom sme sa všetci báli! Bolo zle-nedobre, lebo pani nočná vychovávateľka nás skoro „uškrtila“, lebo malé deti sa báli a nechceli spať a bolo po srande, najmä , keď sme sa báli všetci a nechceli sme potom chodiť spávať po tme.
Naša pani Faklová bola ozaj skvelá, učila nás tance a mali sme aj pekné scénky. Bolo to krásne, keď sme chodili vystupovať do kultúrneho domu v Ratkovej a ľudia videli, že dačo aj dokážeme.
V Ratkovej nás mali síce obyvatelia z dediny väčšinou radi, ale našli sa aj jednotlivci, ktorí nás ponižovali, hádzali po nás kamene a nadávali nám.
Čaro prvej lásky.
Bol tam jeden chalan, ktorý sa do mňa zaľúbil a ja doňho. Volal sa Robert Knieszner. Ďalšia moja veľká láska v detstve bol Ivan Bakoš. Mala som ho rada. Strašne sa mi páčil. Pamätám sa na to, ako som sa k vôli nemu fintila a chcela som byť stále pekná. Keď sme mali mať karneval, tak som vtedy chcela mať peknú masku nech sa páčim jemu. Nebol z našej školy. Bol to syn pani Bakošovej a chodil za ňou k nám do roboty. Ja som si vtedy vždy myslela, že chodí za mnou. Bolo to krásne a nevinné. Písala som mu zaľúbene listy, robila malé pozornosti, ako napríklad z koliesok šaška. Jeho mamička pani Alenka Bakošová mi od neho nosila listy a stále mi vravela "nevesta moja", je mi tak pekne, keď si nato spomeniem.
Na Ratkovú neviem zabudnúť.
Ratková sa mi veľmi páčila a veľmi rada na ňu aj so sestrou spomíname. Bola som tam pred dvomi rokmi a naozaj sa mi chcelo plakať, keď som videla, kde som vyrastala. Bohužiaľ už to nie je tá milá, krásna a útulná Ratková, ktorú som ja v detstve poznala.
Bola som síce malá, ale pamätám sa na ňu veľmi dobre. Aj keď teraz mi je už skoro 27 rokov, stále na Ratkovú spomínam. Najmä na panie Faklovú, Bakošovú a Ivka. Ano na nich myslím najviac. Raz keď budem mať deti, určite im o tom, kde a ako som vyrastala budem rozprávať a budem šťastná, keď si vypočujú kto ma vychoval a kto mi dal lásku. Proste chcem, len povedať: Ďakujem vám všetkým za výchovu. Na tých, ktorých som veľmi ľúbila, nezabudnem nikdy!
Mária Tokárová, Praha, November 2010
Doslov administrátora WEB stránky Naša Ratková (Vojtech Bradovka)
V apríli 2012 som poslal Márii Tokárovej e-mailom Veľkonočný pozdrav. Obratom som dostal odpoveď, ktorú citujem:
Krasny dobry den prajem. Dakujem za pozdravy k velkej noci a prajem aj ja krasne sviatky. Posielam Vam par fotiek aku mam krasnu dcerku. Vola sa Laura a uz ma 4970g a 54cm a je zdrava a nechce spinkat, stale daco pozoruje :)
Posielame objatie a prajeme krasny den...
Maria a Laurinka.
5.4.2012
{gallery}obsah/ratkova/tokarova{/gallery}
{jcomments on}

































S pánom Bradovkom z Nadabuly mám veľmi dobré kontakty. Ako dôchodcovia veľakrát spoločne riešime niekoľko prípadov, ktoré sa nám vyskytnú popri našom internetovom koníčku. Aj teraz sa mi pochválil s príbehom, ktorý uverejnil na svojej internetovej stránke www.mojaratkova.weblahko.sk ešte v roku 2010. Píše mi: „Práve som dostal z Prahy poďakovanie za veľkonočný pozdrav od dievčaťa, ktoré so sestrou vyrástlo v bývalom detskom domove v Ratkovej. Mňa tento príbeh zaujal, a dojalo ma jeho pokračovanie, ktoré som dostal dnes . Ak uznáš za vhodné jeho uverejnenie na Tvojom WEBe, budem rád, lebo sa jedná o gemerský fenomén objavený vďaka Internetu.“ Vyšiel som
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-