informácie o svojej rodinnej histórii - tradícii, „vyhrabáva“ svojich predkov, vracia sa k nim a dokladá tým, čo našla - z úcty k starým bývalým remeselníkom tohoto, približne od r. 1700, výhradne remeselníckeho mestečka. Ak k tomu, čo našla ona, čo jej rodina archivuje, môžeme niečo doložiť, budeme mať dobrý pocit spoluúčasti na jej úsilí s podobným záujmom o veci dávno minulé,
možno spolupodnietime i iných potomkov „staroratkovčanov“ aspoň v takomto pozoruhodom záujme - keď ratkovské reality sú vo všeobecnosti v krivkách „digresie“. I takéto archívno-spomienkové fotografiami doplnené „artefakty“ zo zákutí rodinného prostredia majú význam pre regionálnu a ratkovskú históriu. Pani Petrášová cez svojich predkov patrí skutočne k najstarším ratkovským usadlíkom (doložených v záznamoch plátcov portálnych daní od r. 1603), podobne ako cez rodinné mená i iní starousadlíci (napr. rodina Levkova z r. 1573, Cochova z r. 1572, Sucháčova z r. 1580, Mikulášova z r. 1572, Tretiakova z r. 1572).
Pani Petrášová sa odvoláva na svojich predkov po rodine Koreňovej, Kráľovej, Pánikovej. Doložme, že plátcovia daní rodiny Koreňovej sú evidovaní v Ratkovej v rokoch 1603, 1674, 1773 v záznamoch maďarského historika Ilu Bálinta. Z evidencie cirkevných poplatkov z r. 1742 platila rodina Koreňova cirkevný desiatok z dvoch pozemkov. Richtárom mestečka Ratkovej bol Andreas Koren v r. 1724 a 1729, Johanes Koren v r. 1763 a 1768, Stefanus Koren bol richtárom v r. 1775, Mathias Koren bol vicerichtárom v r. 1815 a 1817, Andreas Kráľ bol vicerichtárom v r. 1853 a 1854. Veľmi zaujímavý je opis dokumentu od farára Michala Sinovica, v ktorom priamo knieža František Rákoci II. (ktorého rod vlastnil v Ratkovej veľké majetky) odpovedá konkrétnym mešťanom Ratkovej - Michaelovi Falubovi, Georgiusovi Koreňovi a Georgiusovi Wajdákovi, ako svojim poddaným, že pozemky môžu bezodplaty užívať k svojej spokojnosti a radosti ako doteraz. Je známe, že člen rodiny Koreňovej Ondrej Kráľ st., správca
kupeckej a povozníckej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia „Orsag“ v rámci tohto cechu organizoval produkciu ratkovských remeselníkov i na vzdialenejšie trhy dovnútra krajiny (Budapešť) a dovoz do Ratkovej, podporoval i študentov Prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Pri ich účinkovaní v Ratkovej podporil hudobný súbor“hudbol“ sumou 50 dukátov v školskom roku 1871-72.
Jeden z potomkov, Királi Emil (1870-1932), už v rokoch po vybudovaní lesnej správy v Ratkovej v r. 1906 Coburgovcami, bol jej správcom. Rodina Pánikova už po vzniku prvej Československej republiky po r. 1918 zostala v povedomí Ratkovčanov po otcovi remeselníkovi-súkeníkovi ako novému štátu oddaná uvedomelá učiteľská rodina, aj prostredníctvom synov Jána Pánika (1895-1970) a Ľudovíta Pánika (1888-1954).
Pani Eva Petrášová s neutíchajúcim usilím, v prostredí terajšieho etnicky veľmi zmeneného kedysi mestečka, neskôr obce, dnes žiaľ už len skoro dedinky, tak nepodobnej jej dávnej histórii, zápasí s „nečasom“ v myslení, nezáujmom, ale i inými nepriaznivými faktormi – vyľudnenej Ratkovej potomkami po „autentických“ predkoch.
Pani Petrášová apeluje, domáha sa, prosí. I jej aktivitami začínajú regenerovať niektoré budovy, cintorín sa kultivuje aj vzorom jej príkladu k svojim dávnym predkom, pomníkom v miere možnej vracia krásnu, esteticky úhľadnú tvár. Možnože práve toto ma priviedlo k metaforickému obrazu úvodu a epilógu tohto článku a aj úcta k zanieteniu pani Petrášovej. Doplnenie o prílohu kompletného matrikálneho záznamu z archívov v Radvani by mohlo byť vhodným záverom.
Niektoré poslané fotografie členov rodiny - starých predkov a pamätníkov na ratkovskom cintoríne prikladáme.
Citlivo-náladovú scenériu možno vnímať v tvári neskorej jesene. Aj mráz už prešiel dotykmi prstov cintorínmi po sviatkoch Všetkých svätých - a budeme prichádzať v predvečer Vianoc opäť na návštevu k svojim milým s myšlienkami, ktoré každoročne generované emóciami priložíme ku kytičke kvetov, k venčeku zo šišiek. K mihotavému svitu zapálenej sviečky..., s pocitmi ako pred niekoľkými dňami, týždňami, rokmi...
Miroslav Ďurinda
Košice 13.12.2014
{jcomments on}

































V aktuálnom medzičase pred zimným slnovratom, v ktorom už plynú adventné dni, so 
Pani Petrášová pred niekoľkými rokmi stála pri zrode Občianskeho združenia „Naša
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-