okolité obce a už od začiatku sa stala centrom tohto okolia. Text s týmto obsahom bol pred troma rokmi publikovaný na internetovej stránke „Naša Ratková“, ale pretože sa na uvedenej internetovej adrese nedá identifikovať, ponúkam ho pre jeho aktuálnosť i v čiastočne doplnenom obsahu portálu Maj Gemer.
V texte o tejto obci, v stredoveku a neskôr patriacej rôznym zemepanským rodinám z vyššej šľachty (Drienčanskí, Sečianskí, Koháry, Coburg, Rákóczy) chcem v skratke poukázať na ich dopad v dianí na miestnej úrovni. Z radov nižšej šľachty boli to rody Draškóczy, Ratkay, Balczer-Galli, Battik, Luczenský, Vecsey, Bornemisza, Ottlik, Svoboda, Szatmary, Tornallay - baróni alebo „nobilis“ bez erbu.
Šľachtický rod Drienčanských
(Baloghovci-Derenczényiovci) vlastnil rozsiahle územia v Gemeri, ktoré získal v 11. storočí až do r. 1544 (menšiu časť i neskoršie). Ak by sme mali lapidárne uviesť, tak cestou tohto rodu umiestnila sa Ratková do obrazu autentického historického rámca. Už v začiatku dostala od nich určité výsady, čo jej umožnilo stať sa trhovým centrom okolia. Drienčanskí poskytujú ďalšie privilégia, keď v Drienčanoch vzniká ekonomický útvar, ktorý podporoval aktivity svojich poddaných. Ratková dostáva nové privilégiá – právo voliť si richtára, vicerichtára, senátorov, získava štatút mesta (oppidum) pečatidlo (Sigillum oppidi Rathko). Z okolitých dedín prúdi prisťahovalectvo. S tovarom mohli Ratkovčania chodiť „dovnútra“ krajiny (hradská sa popisuje už od r. 1243). Ratková vzala od Drienčanských do prenájmu dve vyľudnené stredoveké dedinky (Próža a Forovo). Dianie v tomto období začínajú ovplyvňovať bratrícke (husitské) vojská, drevený kostol pravdepodobne ešte zo staršej doby je opevnený fortifikačným múrom s tzv. „bránkou“ a prístavbou murovanej sakristie k drevenému chrámu s kalichom v múre.
Po Drienčanských
preberá vplyv po polovici 16. storočia šľachtický rod Sečianskych (Széchy).Bol to rod vysoko postavených krajinských hodnostárov, pre Ratkovúveľmi priaznivo naklonených. Ich vplyv bol hodnotený nielen mestečkom, ale i cirkvou. Juraj Séči a jeho manželka Mária Homonnay - Drugeth hlavne po získaní muránskeho hradu znásobili svoju účasť. Mária držala patronát nad ratkovskými poddanými, čo dokumentuje i poznámka historika Ilu Bálinta v jeho historickom diele (Gemerská župa): „V roku 1640 pracovali ratkovskí súkeníci v stupách na Forovskej pustatine. V práci ich znepokojoval istý Žoldoš Matej. Proti nemu vystúpila Mária Séčiová, aby tak ochránila svojich občanov.“ Pripomeňme, že Žoldošovci patrili k nižšej šľachte a vlastnili osadu Repište. Dopomôžme si ďalším dôkazom záujmu Séčiovcov o ratkovskú cirkev z pera ratkovského farára, historika Ondreja Šmála: „Mezi tím sotva na techto stranách, k cirkvím evanjelickým jako i k naši ratkovskej vetší dobročinnosti kdo dokázal, jako Welikomožná Pani na Murani Maria Homonnay, která okolo roku 1630 i v nasledujícich cirkvi této mnoho dobrého učinila až potom roku1644 po dlauhotrvajicim kríži blahoslavne v Kristi Ježišši usnula.“ Je to súčasne obdobie stavovských povstaní v Uhorsku, ako aj vplyv tureckej okupácie časti Uhorska, ktoré sa dotklo Gemera i Ratkovej.
Po Séčiovcoch získal hrad Muráň
a skoro celé územie Gemera magnátsky rod Koháryovcov. Boli zástancami rekatolizácie so všetkými dôsledkami pre evanjelickú cirkev. Súčasne boli veľmi podnikavo založení - v tomto období v Ratkovej veľmi výrazne pokročila remeselná výroba a oni ju podporovali. Taktiež v týchto rokoch bola v Ratkovej etablovaná škola s významnými rektormi na úrovni nižšieho latinského gymnázia. Ratková získava od kráľovnej Márie Terézie právo štyroch ročných jarmokov, čo boli jediné kráľovské výsady, všetky ostatné boli len privilégiami zemepanskými. Zmiernili sa urbárske povinnosti. Skončili stavovské povstania, turecká moc bola paralyzovaná. Rod vymiera po meči, vydajom dcéry prechádzajú majetky do rúk kniežacieho rodu saského pôvodu - Koburgovcov, ktorí pokračovali v aktivitách Koháryovcov. Vlastnili obrovské lesné komplexy i v okolí Ratkovej. Vybudovali tu reprezentatívnu budovu lesnej správy, ktorá podľahla deštrukcii až pred troma rokmi (v r. 2009). O význame kniežacieho rodu Rákócziovcov som sa zmienil na stránke Maj Gemer pod názvom „Z histórie starej Ratkovej - vzťah kniežacieho rodu Rákócziovcov“, na ktorý text odkazujem. Píšem len prehľadne v skratke o štyroch veľkých šľachtických rodoch, ktoré za feudalizmu mali vplyv na mestečko Ratkovú nielen ekonomický (z vlastníctva pôdy a majetkov), ale bol výrazom vysokých krajinských funkcií spomínaných feudálov i v dianí religióznom týchto období a nielen v tomto regióne.
Na úrovni nižšej šľachty
z vyššie uvedených členov pozornosť si zasluhuje rod Ratkajovcov, rod Balczer - Galli, s ich predovšetkým ekonomickou pomocou po prvom veľkom požiari mestečka v r. 1692, kedy vlastne celé ľahlo popolom včítane dreveného chrámu. Obe tieto rodiny pomohli materiálne aj finančne mimoriadne závažnými investíciami. Po druhej polovici 18. storočia sa v obci ich vplyv stráca. Pozornosť si zasluhuje ďalšia barónska rodina, ktorá mala trvalé sídlo v Ratkovej už pred rokom 1692. Sídlili v honosnej kúrii, ktorú historik Matej Bel nazval „pohľadnou“. Členovia rodiny mali účasť v stoličných funkciách, boli skoro dve storočia vrchnými inšpektormi gemerského evanjelického seniorátu, ich podpisy a pečiatky nesú menovacie a povolávacie listiny (vokátor) farárov, konkrétne v Ratkovej takých osobností, akými boli farári Šmál, Sinovicz, Koroni. Materiálne a finančne podporovali mestečko aj cirkev po oboch devastujúcich požiaroch z rokov 1692 a 1827. Ich význam samozrejme vyplýval z toho, že boli držiteľmi skoro polovice urbárneho majetku mestečka Ratkovej.
Opusťme parketu histórie šľachtických rodín,
nevchádzajme do detailov. Opýtajme sa čo po nich zostalo? Po najstaršom šľachtickom rode Drienčanských nezostala v Ratkovej nijaká pamiatka. (Jeden z členov tohto rodu, Imrich, stal sa chorvátskym bánom a v boji proti Turkom na Krbavskom poli bol zajatý - zomrel otrávený v Turecku. V chorvátskej národnej tradícii prežíva ako slávny hrdina, bán Mirko Derenčin.) Rod Sečianskych po zmocnení sa (zradou) muránskeho hradu Františkom Vešelénim za pomoci Márie Séčiovej, dcéry Juraja Séčiho, sa z politického výslnia postupne stráca. V roku 1790 z ruín muránskeho hradu odkúpili košický klampiari cínové truhly, kosti Séčiovcov aj Františka Vešeléniho vysypali a cín odviezli na plátačky do Košíc. Vysypali i kosti patrónky ratkovskej evanjelickej cirkvi a mestečka Márie Séčiovej-Homonnajovej-Drugeth. Rod Koháryovcov zostal v Ratkovskej spomienkovej tradícii ako veľmi bohatých podnikateľov, podobne ako aj rod Koburgovcov. Čo sa dotýka reprezentantov nižšej šľachty - po autentickej rodine Ratkajovcov zostala s veľkou pravdepodobnosťou len čiastočne prestavaná kúria v Ratkovej „Na brehu“ - oproti stavbe starej poschodovej evanjelickej školy. O rode Balczer - Galli po r. 1756 niet miestnych správ - vtedy zomrela Judita Bubenková, manželka Mateja Balczera - Galli. Podporovali ratkovskú cirkev, po prvom požiari v r. 1692 okrem rôznej finančnej a materiálnej pomoci vlastným nákladom nechali vybudovať chrámový oltár - tento bol úplne zničený pri druhom požiari v r. 1827. Dali mestečku a cirkvi pre cintorín okolo r. 1693 svoj vlastný pozemok. V najstaršej časti tohto cintorína nachádzajú sa tri hroby zakryté pozdĺžne kamennými náhrobnými kameňmi s vytesanými písmenami na priečelí „Anno“, rok sa už nedá identifikovať, pod tým je vytesaná kostra lebky. Už v čase mojej mladosti dátum bol nečitateľný. Dá sa predpokladať, že pod nimi spočívajú kosti zemepanskej rodiny Mateja Balczera - Galli, ktorý zomrel r. 1695, jeho manželky Judity, rodenej Bubenko, ktorá zomrela r.1753 a asi i syna Ondreja. Niet na ratkovskom cintoríne ošumelejších a opustenejších, zanedbanejších hrobov, hoci by mohli byť vizitkou toho, aký vzťah má obec k svojej dávnej svetlej minulosti. Na pozemkoch barónskej rodiny Draškóciovcov oproti fare stojí iný dom, základy pivničných múrov kedysi Draškóciho „pohľadnej“ kúrie z obdobia asi okolo polovice 17. storočia odpočívajú v hĺbke pozemku. V Ratkovej zostal dnes už len zanedbaný jarok, ktorý kedysi v 18. storočí dovolil barón Draškóci vykopať cez svoj pozemok ratkovským remeselníkom, bez ktorého by neboli mohli prežiť - za zanedbateľnú odplatu (každý rok dostával od súkenníkov jeden tkaný koberec). Na tomto „jarku“ fungovali tri stupy: súkenicke, garbiarske, čižmárske a neskôr i dva mlyny. Zostali zrúcaniny „plošťanského„ mlyna, ktorý mlel tiež pre ratkovských „mešťanov“. Zostalo architektonicky skvelo vyriešené ratkovské námestie po poslednom požiari z r. 1827. Barón Draškóci z titulu svojej právomoci gemerského podžupana bol do tohto projektu osobne zainteresovaný a dnes je považované za najkrajšie v súčasných vidieckych obciach na Slovensku (podľal brožúry: Poznávame Slovensko - Gemer-Malohont). A nakoniec zostal nenápadný, skromný pomníček, taktiež neošetrený, zabudnutý na hrobe tohto posledného muža z rodu Draškóciovcov – Samuela, ktorý tiež vytváral autentickú feudálnu históriu starej Ratkovej. Umiestnený je skoro v rohu najstaršej časti ratkovského cintorína, v tesnej blízkosti predpokladaných vyššie popisovaných hrobov rodiny rodu Balzer - Galli. Je to málo - veľa? Dnes takáto sentencia s otázkou neviem či je viac naivná, smutná či úsmevná. Ale pravdivé zostáva staré latinske „vanitas vanitatis“ - márnosť nad márnosť. Fotografiou demonštrujem „žalostný“ stav tohto pomníka, ako aj pozornosti ratkovských potomkov, ktorí rezignovali na svoju najstaršiu históriu, vlastných ratkovských predkov.
Miroslav Ďurinda,
Košice, 14.1.2013
{jcomments on}

































Rok 2013 je pre obec Ratkovú jubilejným – v znamení 600 ročného prvého písomného dokladu - zápisu, zmienkou o tejto osade v donačnej listine šľachtickej rodine Drienčanských (Derenczényi) od kráľa Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Spomína sa pod menom Rathkow spolu s ďalšími enumerovanými osadami v údolí riek Turca a Blhu. Avšak ihneď treba dodať, že osada vznikla ešte skôr, v prvej alebo druhej polovici 13. storočia (alebo ešte prv), tak ako vznikali iné blízke
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-