okolité obce a už od začiatku sa stala centrom tohto okolia. Text s týmto obsahom bol pred troma rokmi publikovaný na internetovej stránke „Naša Ratková“, ale pretože sa na uvedenej internetovej adrese nedá identifikovať, ponúkam ho pre jeho aktuálnosť i v čiastočne doplnenom obsahu portálu Maj Gemer.
V texte o tejto obci, v stredoveku a neskôr patriacej rôznym zemepanským rodinám z vyššej šľachty (Drienčanskí, Sečianskí, Koháry, Coburg, Rákóczy) chcem v skratke poukázať na ich dopad v dianí na miestnej úrovni. Z radov nižšej šľachty boli to rody Draškóczy, Ratkay, Balczer-Galli, Battik, Luczenský, Vecsey, Bornemisza, Ottlik, Svoboda, Szatmary, Tornallay - baróni alebo „nobilis“ bez erbu.
Šľachtický rod Drienčanských
(Baloghovci-Derenczényiovci) vlastnil rozsiahle územia v Gemeri, ktoré získal v 11. storočí až do r. 1544 (menšiu časť i neskoršie). Ak by sme mali lapidárne uviesť, tak cestou tohto rodu umiestnila sa Ratková do obrazu autentického historického rámca. Už v začiatku dostala od nich určité výsady, čo jej umožnilo stať sa trhovým centrom okolia. Drienčanskí poskytujú ďalšie privilégia, keď v Drienčanoch vzniká ekonomický útvar, ktorý podporoval aktivity svojich poddaných. Ratková dostáva nové privilégiá – právo voliť si richtára, vicerichtára, senátorov, získava štatút mesta (oppidum) pečatidlo (Sigillum oppidi Rathko). Z okolitých dedín prúdi prisťahovalectvo. S tovarom mohli Ratkovčania chodiť „dovnútra“ krajiny (hradská sa popisuje už od r. 1243). Ratková vzala od Drienčanských do prenájmu dve vyľudnené stredoveké dedinky (Próža a Forovo). Dianie v tomto období začínajú ovplyvňovať bratrícke (husitské) vojská, drevený kostol pravdepodobne ešte zo staršej doby je opevnený fortifikačným múrom s tzv. „bránkou“ a prístavbou murovanej sakristie k drevenému chrámu s kalichom v múre.
Po Drienčanských
preberá vplyv po polovici 16. storočia šľachtický rod Sečianskych (Széchy).Bol to rod vysoko postavených krajinských hodnostárov, pre Ratkovúveľmi priaznivo naklonených. Ich vplyv bol hodnotený nielen mestečkom, ale i cirkvou. Juraj Séči a jeho manželka Mária Homonnay - Drugeth hlavne po získaní muránskeho hradu znásobili svoju účasť. Mária držala patronát nad ratkovskými poddanými, čo dokumentuje i poznámka historika Ilu Bálinta v jeho historickom diele (Gemerská župa): „V roku 1640 pracovali ratkovskí súkeníci v stupách na Forovskej pustatine. V práci ich znepokojoval istý Žoldoš Matej. Proti nemu vystúpila Mária Séčiová, aby tak ochránila svojich občanov.“ Pripomeňme, že Žoldošovci patrili k nižšej šľachte a vlastnili osadu Repište. Dopomôžme si ďalším dôkazom záujmu Séčiovcov o ratkovskú cirkev z pera ratkovského farára, historika Ondreja Šmála: „Mezi tím sotva na techto stranách, k cirkvím evanjelickým jako i k naši ratkovskej vetší dobročinnosti kdo dokázal, jako Welikomožná Pani na Murani Maria Homonnay, která okolo roku 1630 i v nasledujícich cirkvi této mnoho dobrého učinila až potom roku1644 po dlauhotrvajicim kríži blahoslavne v Kristi Ježišši usnula.“ Je to súčasne obdobie stavovských povstaní v Uhorsku, ako aj vplyv tureckej okupácie časti Uhorska, ktoré sa dotklo Gemera i Ratkovej.
Po Séčiovcoch získal hrad Muráň
a skoro celé územie Gemera magnátsky rod Koháryovcov. Boli zástancami rekatolizácie so všetkými dôsledkami pre evanjelickú cirkev. Súčasne boli veľmi podnikavo založení - v tomto období v Ratkovej veľmi výrazne pokročila remeselná výroba a oni ju podporovali. Taktiež v týchto rokoch bola v Ratkovej etablovaná škola s významnými rektormi na úrovni nižšieho latinského gymnázia. Ratková získava od kráľovnej Márie Terézie právo štyroch ročných jarmokov, čo boli jediné kráľovské výsady, všetky ostatné boli len privilégiami zemepanskými. Zmiernili sa urbárske povinnosti. Skončili stavovské povstania, turecká moc bola paralyzovaná. Rod vymiera po meči, vydajom dcéry prechádzajú majetky do rúk kniežacieho rodu saského pôvodu - Koburgovcov, ktorí pokračovali v aktivitách Koháryovcov. Vlastnili obrovské lesné komplexy i v okolí Ratkovej. Vybudovali tu reprezentatívnu budovu lesnej správy, ktorá podľahla deštrukcii až pred troma rokmi (v r. 2009). O význame kniežacieho rodu Rákócziovcov som sa zmienil na stránke Maj Gemer pod názvom „Z histórie starej Ratkovej - vzťah kniežacieho rodu Rákócziovcov“, na ktorý text odkazujem. Píšem len prehľadne v skratke o štyroch veľkých šľachtických rodoch, ktoré za feudalizmu mali vplyv na mestečko Ratkovú nielen ekonomický (z vlastníctva pôdy a majetkov), ale bol výrazom vysokých krajinských funkcií spomínaných feudálov i v dianí religióznom týchto období a nielen v tomto regióne.
Na úrovni nižšej šľachty
z vyššie uvedených členov pozornosť si zasluhuje rod Ratkajovcov, rod Balczer - Galli, s ich predovšetkým ekonomickou pomocou po prvom veľkom požiari mestečka v r. 1692, kedy vlastne celé ľahlo popolom včítane dreveného chrámu. Obe tieto rodiny pomohli materiálne aj finančne mimoriadne závažnými investíciami. Po druhej polovici 18. storočia sa v obci ich vplyv stráca. Pozornosť si zasluhuje ďalšia barónska rodina, ktorá mala trvalé sídlo v Ratkovej už pred rokom 1692. Sídlili v honosnej kúrii, ktorú historik Matej Bel nazval „pohľadnou“. Členovia rodiny mali účasť v stoličných funkciách, boli skoro dve storočia vrchnými inšpektormi gemerského evanjelického seniorátu, ich podpisy a pečiatky nesú menovacie a povolávacie listiny (vokátor) farárov, konkrétne v Ratkovej takých osobností, akými boli farári Šmál, Sinovicz, Koroni. Materiálne a finančne podporovali mestečko aj cirkev po oboch devastujúcich požiaroch z rokov 1692 a 1827. Ich význam samozrejme vyplýval z toho, že boli držiteľmi skoro polovice urbárneho majetku mestečka Ratkovej.
Opusťme parketu histórie šľachtických rodín,
nevchádzajme do detailov. Opýtajme sa čo po nich zostalo? Po najstaršom šľachtickom rode Drienčanských nezostala v Ratkovej nijaká pamiatka. (Jeden z členov tohto rodu, Imrich, stal sa chorvátskym bánom a v boji proti Turkom na Krbavskom poli bol zajatý - zomrel otrávený v Turecku. V chorvátskej národnej tradícii prežíva ako slávny hrdina, bán Mirko Derenčin.) Rod Sečianskych po zmocnení sa (zradou) muránskeho hradu Františkom Vešelénim za pomoci Márie Séčiovej, dcéry Juraja Séčiho, sa z politického výslnia postupne stráca. V roku 1790 z ruín muránskeho hradu odkúpili košický klampiari cínové truhly, kosti Séčiovcov aj Františka Vešeléniho vysypali a cín odviezli na plátačky do Košíc. Vysypali i kosti patrónky ratkovskej evanjelickej cirkvi a mestečka Márie Séčiovej-Homonnajovej-Drugeth. Rod Koháryovcov zostal v Ratkovskej spomienkovej tradícii ako veľmi bohatých podnikateľov, podobne ako aj rod Koburgovcov. Čo sa dotýka reprezentantov nižšej šľachty - po autentickej rodine Ratkajovcov zostala s veľkou pravdepodobnosťou len čiastočne prestavaná kúria v Ratkovej „Na brehu“ - oproti stavbe starej poschodovej evanjelickej školy. O rode Balczer - Galli po r. 1756 niet miestnych správ - vtedy zomrela Judita Bubenková, manželka Mateja Balczera - Galli. Podporovali ratkovskú cirkev, po prvom požiari v r. 1692 okrem rôznej finančnej a materiálnej pomoci vlastným nákladom nechali vybudovať chrámový oltár - tento bol úplne zničený pri druhom požiari v r. 1827. Dali mestečku a cirkvi pre cintorín okolo r. 1693 svoj vlastný pozemok. V najstaršej časti tohto cintorína nachádzajú sa tri hroby zakryté pozdĺžne kamennými náhrobnými kameňmi s vytesanými písmenami na priečelí „Anno“, rok sa už nedá identifikovať, pod tým je vytesaná kostra lebky. Už v čase mojej mladosti dátum bol nečitateľný. Dá sa predpokladať, že pod nimi spočívajú kosti zemepanskej rodiny Mateja Balczera - Galli, ktorý zomrel r. 1695, jeho manželky Judity, rodenej Bubenko, ktorá zomrela r.1753 a asi i syna Ondreja. Niet na ratkovskom cintoríne ošumelejších a opustenejších, zanedbanejších hrobov, hoci by mohli byť vizitkou toho, aký vzťah má obec k svojej dávnej svetlej minulosti. Na pozemkoch barónskej rodiny Draškóciovcov oproti fare stojí iný dom, základy pivničných múrov kedysi Draškóciho „pohľadnej“ kúrie z obdobia asi okolo polovice 17. storočia odpočívajú v hĺbke pozemku. V Ratkovej zostal dnes už len zanedbaný jarok, ktorý kedysi v 18. storočí dovolil barón Draškóci vykopať cez svoj pozemok ratkovským remeselníkom, bez ktorého by neboli mohli prežiť - za zanedbateľnú odplatu (každý rok dostával od súkenníkov jeden tkaný koberec). Na tomto „jarku“ fungovali tri stupy: súkenicke, garbiarske, čižmárske a neskôr i dva mlyny. Zostali zrúcaniny „plošťanského„ mlyna, ktorý mlel tiež pre ratkovských „mešťanov“. Zostalo architektonicky skvelo vyriešené ratkovské námestie po poslednom požiari z r. 1827. Barón Draškóci z titulu svojej právomoci gemerského podžupana bol do tohto projektu osobne zainteresovaný a dnes je považované za najkrajšie v súčasných vidieckych obciach na Slovensku (podľal brožúry: Poznávame Slovensko - Gemer-Malohont). A nakoniec zostal nenápadný, skromný pomníček, taktiež neošetrený, zabudnutý na hrobe tohto posledného muža z rodu Draškóciovcov – Samuela, ktorý tiež vytváral autentickú feudálnu históriu starej Ratkovej. Umiestnený je skoro v rohu najstaršej časti ratkovského cintorína, v tesnej blízkosti predpokladaných vyššie popisovaných hrobov rodiny rodu Balzer - Galli. Je to málo - veľa? Dnes takáto sentencia s otázkou neviem či je viac naivná, smutná či úsmevná. Ale pravdivé zostáva staré latinske „vanitas vanitatis“ - márnosť nad márnosť. Fotografiou demonštrujem „žalostný“ stav tohto pomníka, ako aj pozornosti ratkovských potomkov, ktorí rezignovali na svoju najstaršiu históriu, vlastných ratkovských predkov.
Miroslav Ďurinda,
Košice, 14.1.2013
{jcomments on}
































Rok 2013 je pre obec Ratkovú jubilejným – v znamení 600 ročného prvého písomného dokladu - zápisu, zmienkou o tejto osade v donačnej listine šľachtickej rodine Drienčanských (Derenczényi) od kráľa Žigmunda Luxemburského (1387-1437). Spomína sa pod menom Rathkow spolu s ďalšími enumerovanými osadami v údolí riek Turca a Blhu. Avšak ihneď treba dodať, že osada vznikla ešte skôr, v prvej alebo druhej polovici 13. storočia (alebo ešte prv), tak ako vznikali iné blízke
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-