Obec Ratková v čase, v ktorom sa budem pohybovať - mestečko, prežilo dva zničujúce požiare. V roku 1692 a v r. 1827, okrajovo som sa vo svojich článkoch o nich zmienil v iných témach na stránkach „Maj Gemer“ i na stránkach „Naša Ratková“. Úradník stoličného gemerského slúžnovského úradu a neskôr ako sa sám kvalifikuje „fiskális“ mesta Ratkovej v rokoch 1826 až 1849 podáva veľmi zaujímavý realisticko-dramatický popis udalosti, ako aj slávnostného aktu vysvätenia novoreštaurovaného chrámu po 10-tich rokoch od tejto tragédie. Pre zaujímavosť textu ponúkam ho čitateľom. Je písaný slovakizovanou bibličtinou -švabachom, prepisujem ho len aktuálne platnými pravopisnými pravidlami bez akejkoľvek zmeny alebo úpravy textu, aby kontex a frazeológia odzrkadľovala niečo o autorovi a rokoch vzniku. Evanjelickí vzdelanci tej doby do roku 1843 takto písali:
„Do protokola tohto, do kteréhožto se památnejší príbehy zapisují, náleží obzvlašte poznamenati tou príhodu, která mesto toto Ratkovú roku 1827, dne 22. júliuse potkala. Rok teď spomenutý, byl rok velice suchý a ohnivý. Od prvýho júlia až temer po november málo co dešte padalo. Otava i jiná potrava od slunce vyhorela. Když se i zamračilo, jedine ohnivé strely lítali tak, že jeden den v stolici našé na pet místech od uderení hromu naraz horelo. Roku tehdy tohoto, dne již zvýš spomnutýho 22. júlia, který byl den nedelný, po poledni okolo šesté hodiny znesl se oblak. Nádeje byla, že od pet týdni palčivosti slunce vyprahlá zeme tichým deštem zvlažena bude. Ale, ach, postojte! Místo tohto očekávaného upotešení jak prvnýkrát zahrmelo, uderil hrom do takrečené staré veži (hodinové túrni). Asi za pul čtvrt hodiny nebilo videti žáden oheň. Potim ale pod krížem plamen se ukázal. Mešťane jak lvové hned k túrni a kostolu zbehli se a šindle zbíjati počali. Mezitím sotvic pár minút kostel bránili začala horet velkým plamenem na Velkém Rade Korencsík Janková maštal (neb hrom jako samý následek ukazuje i tam byl udrel) od kterežto až po ulic, kterou cesta na Ploskvo jde všecky budinky oheň velikou prudkostí asi pod 8. minútami pod sva krídla vzal, tak, že i tí, kterí od kostola k zavarovaní svého jmení na záhumná, jako i jiní nic vynesti nemohli. Okolo osmé hodiny večerný vítr se obrátil a od pulnoci k poledni váti počal a skrze to od ulici až po hostinec, který na nižnem konci mesta jest nalézající se budinky podobne ohen zežral, áno ani tak rečený Malý Red (o kterém, že obstojí každý pevnou nádeji mel) nešanoval, ale i tento okolo deváte hodine se zapálil a od hostince až po sivákovský dvur všetky príbytky ohen spálil.
O desáte hodine strhl
se vítr krútlavý, který všecky v prostred mesta ješte pozustalá domy do ohne prudkého vzal, tak, že mesto plamenému mori podobné bylo. Však obyvatele tak i ti, kterí z okolných dedín na pomoc k bránení prišli, do mesta pristúpiti nemohli až pokud všechni vrchy na domech nepohoreli. Okolo pulnoci do kostola prišel ohen (odkud? to jiste žaden neví - jedni myslí, že skrze díru v túrni k mechové rúre zanechaní - druhí, že oblokem z ulici skrze vítr), který chrám vnitrne zapálil. Vnitrná ozdoba chrámová v prach a popel jest obrácená. Kostol na spúsob vápenné peci vyzeral. Zhorelo všechno co v nem bylo. Oltár skrze umelého nekdy rezbáre udelaný a od pána Matiaše Balczer jináč Galli a jeho vdovy i syna r. 1695 darovaný. Organ 13 mutácii líbezného hlasu, jemužto v mnohých cirkvách podobných nebylo, tež roku 1695 nákladkem cirkvi postavený. Zvláštny kancel skrze slávnu familiu Draskoczy darovaný. Zhoreli hodiny roku 1710 spravené i s dvuma zvonmi, kterých menší pred bytím každu hodiny cenkal. Zhoreli všecky farské príbytky, zhorel mestský dom, zhorelo krom maštal a stodvol úrodu hojnou naplnených 168 domú. Slovem: mesto toto naše, které na impopuláciu podle svého obsahu žádnemu v stolici neustúpilo a kde na jednom dvore 8 - 10 - i 12 osobníku bydlelo tak spustlo, že po dvorich orati a siati se mohlo. Škody z vetší částky skrze slávných stoličných oficíru na dvakrát sto i deset tisíc dvasto padesát osem rýnských zlatých šacovaná byla. Po žalostném tomto pádu mešťané pod holým nebem bývali v slzách pláči trávice své dni...“
Úradník c. k. monarchie uvádza mnohé dalšie podrobnosti, už či ako pracovník slúžnovského úradu, alebo „fiskális“ mesta Ratkovej. Pristavím sa ešte pri popise udalostí o desať rokov neskôr pri vysvätení dobudovaného kostola po tejto katastrofe. Aby som opis skrátil uvediem, že udalosti vysvätenia sa zúčastnila veľká časť stoličnej urodzenej nobility evanjelického vierovyznania. Stoličný gemerský úrad v tých rokoch sídlil ešte v Plešivci. Uvediem mená pre úplnosť, hoci nám i ako veľmi starým Ratkovčanom už nič nehovoria: Viceišpán Samuel Draskoczy, Szontág Lajoš, Kubíniy Antal, Draskoczy Maxmilian, Szentmikloš Victor, Ratkó Jozef, Bodon Antal, Bodon Abrahám, Fái Kalmán a iní, tiež jelšavskí a revúcki vážení občania. Zo strany evanjelickej cirkevnej reprezentácie to boli: gemerský senior, konsenior, páni farári - bystranský, nandražský, kameňanský, rybnický, sirkovský, gemerskopanický i mnohí iní. Vraciam sa k reprodukcii starého zápisu:
„Poprosila cirkev pána superintendenta, dústojného pána Jozeffy Pavla, aby se k této slávnosti uponížil. On nejprve odporoval pro nasledujíci hned druhého dne majíci distriktuálny konvent. Dvakrát posílaní sú expresy k jeho dústojnosti na ten čas v kúpeli sliačskej se bavicí. Naposledy privolila jeho dústojnosť a prišla do Ratkovej na noc dne 21. júlia. Večera byla na meskem dome príhodná - pod časem večery zapálili se iluminácie na meskem dome pripravené, skrz urodzeného pána Ján Márton vlastným kelčíkem udelané pet iluminácie. Na túrni spívali krásne páni rektorove píseň Hrad prepevný jest Buh náš i jiné primerené písničky. Na druhý den 22. julius ráno o osmé hodine zišli se všechni páni farári na meský dom a donesené sú všechni posvátne nádoby sem. Pán superitendent vzal klúč kostelný, ostatní farári kalich, ciborium a.t.d. – a takto v jednom húfu farári, páni, panie a prední mesta šli z meského domu ku kostolu, kdežto prišedše pán superintendent intonoval „Otvirejte brány hospodina“ z žalmu 119. a chrám boží otevrel...“
V skratke reprodukujem zápis slávnostného aktu v chráme: húf ľudí sa skôr tlačil, než vchádzal, hral organ, spievali sa piesne, pán superintendent pred oltárom sa pomodlil, cirkev ratkovskú pochválil z horlivosti a v závere žehnal oltár, krstiteľnicu a celý chrám. Farár rybnický Samuel Urbanec mal reč o Večeri Pánovej, liturgiu mal konsenior - farár jelšavský Samuel Ferienčík, prisluhoval Večeru Pánovu prítomným kňazom, mal kázeň v slovenskej reči, gemerský senior Juraj Spišák mal kázeň pred oltárom v maďarčine, konal sa i sobáš farárom Karolom Jakobeim z Nandraža a krst farárom bystranským Karolom Krmanom. Po posvätení chrámu bol obed na mestskom dome, pripíjalo sa na zdravie cisársko-kráľovského dvora, na zdravie prítomných hostí. Strieľalo sa zo siedmich mažiarov pri príchode hostí, pri odchode hostí i počas služieb božích v chráme pri piesni „Te deum laudamus“. Množstvo hostí bolo v celej Ratkovej, v každej rodine a v každom dvore. Cirkev ratkovská v súdobej tlači získala pochvalu po celej krajine.
Musím dopovedať, že autorom starého zápisu je Ján Márton, odpočíva na ratkovskom cintoríne, neznámy, zabudnutý, tu má i štylizovaný pomník z kovového odliatku so skromným nápisom v maďarčine (v preklade: spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Barboru Kubínyiovú s pokornou vďakou od dcéry). Referoval som o ňom v téme “Milosrdný čas zarovnáva reliéf hrobov na ratkovskom cintoríne“ na stránke „Maj Gemer“. Tam je i fotografia jeho pomníka. Pôsobil v Ratkovej v rokoch 1826 - 1849.
Chce sa mi doložiť, že mešťania vtedajšej Ratkovej museli vynaložiť neopísateľne obrovské úsilie, aby mestečko vybudovali do pôvodného stavu i s kostolom, v absolútnej jednote snaženia evanjelickej cirkvi, magistrátu mesta i pochopenia orgánov vyšších než miestnych úrovní. Zniesli neúmernú záťaž psychickú, fyzickú, ekonomickú. (A bez akýchkoľvek dotácií.) S určitou nadsádzkou by sa dalo povedať, že nám milú prítulnosť ratkovských starých reálií ako “genia loci“, ktorú vnímame dodnes, vytvorili oni. V nej je ukotvené i naše detstvo, naša mladosť, naše „doma“, ale i naše želania, aby mladí a mladší zostali hrdí na lesk starej Ratkovej a neľutovali úsilie navrátiť jej aspoň časť regionálnej prestíže. I toto som mal na mysli, keď ma zaujala téma starého rukopisu.
Moje pocity a ozveny vzťahu k rodnému kraju zaznievajú aj v mojich básňach:
|
Doma |
|
Pri ratkovskom kostole
|
|
Tu v rozprávkovej krajine, Cestička sotva chodníčkom je, Ozveny dávne láskami sú, |
|
Zostarol. Nezvonia už na večernú. V kamennom prahu od nôh priehlbne - Z pozadia duše hmatkám na prahu, Akoby si On na to zvykol.
|
Košice, 15.5. 2011
Miro Ďurinda
{gallery}obsah/ratkova/durin{/gallery}
{jcomments on}

































Odchádzame postupne bez výnimky všetci, bez možností zmeniť princíp plynutia. A s každým z nás odchádza i to, čo by sme mohli zanechať potomkom. Na niečo sa pamätáme, niečo sme sprostredkovane prevzali od našich predkov, niečo zo starých stratených alebo znovuobjavených dokumentov, artefaktov akejkoľvek proveniencie, genézy. Čo chceme, nechceme? Priali by sme si, aby naši mladí, mladší súčasníci čo-to reflektovali aspoň s malou pozitívnou účasťou. S radosťou čítam články na stránkach „Maj Gemer“, správy z rôznych končín gemerského regiónu, ako aktívne sa mládež či stárež profiluje, vytvárajúc tak pozitívne hodnoty materiálneho, športového, umelecko-kultúrneho
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-