Obec Ratková v čase, v ktorom sa budem pohybovať - mestečko, prežilo dva zničujúce požiare. V roku 1692 a v r. 1827, okrajovo som sa vo svojich článkoch o nich zmienil v iných témach na stránkach „Maj Gemer“ i na stránkach „Naša Ratková“. Úradník stoličného gemerského slúžnovského úradu a neskôr ako sa sám kvalifikuje „fiskális“ mesta Ratkovej v rokoch 1826 až 1849 podáva veľmi zaujímavý realisticko-dramatický popis udalosti, ako aj slávnostného aktu vysvätenia novoreštaurovaného chrámu po 10-tich rokoch od tejto tragédie. Pre zaujímavosť textu ponúkam ho čitateľom. Je písaný slovakizovanou bibličtinou -švabachom, prepisujem ho len aktuálne platnými pravopisnými pravidlami bez akejkoľvek zmeny alebo úpravy textu, aby kontex a frazeológia odzrkadľovala niečo o autorovi a rokoch vzniku. Evanjelickí vzdelanci tej doby do roku 1843 takto písali:
„Do protokola tohto, do kteréhožto se památnejší príbehy zapisují, náleží obzvlašte poznamenati tou príhodu, která mesto toto Ratkovú roku 1827, dne 22. júliuse potkala. Rok teď spomenutý, byl rok velice suchý a ohnivý. Od prvýho júlia až temer po november málo co dešte padalo. Otava i jiná potrava od slunce vyhorela. Když se i zamračilo, jedine ohnivé strely lítali tak, že jeden den v stolici našé na pet místech od uderení hromu naraz horelo. Roku tehdy tohoto, dne již zvýš spomnutýho 22. júlia, který byl den nedelný, po poledni okolo šesté hodiny znesl se oblak. Nádeje byla, že od pet týdni palčivosti slunce vyprahlá zeme tichým deštem zvlažena bude. Ale, ach, postojte! Místo tohto očekávaného upotešení jak prvnýkrát zahrmelo, uderil hrom do takrečené staré veži (hodinové túrni). Asi za pul čtvrt hodiny nebilo videti žáden oheň. Potim ale pod krížem plamen se ukázal. Mešťane jak lvové hned k túrni a kostolu zbehli se a šindle zbíjati počali. Mezitím sotvic pár minút kostel bránili začala horet velkým plamenem na Velkém Rade Korencsík Janková maštal (neb hrom jako samý následek ukazuje i tam byl udrel) od kterežto až po ulic, kterou cesta na Ploskvo jde všecky budinky oheň velikou prudkostí asi pod 8. minútami pod sva krídla vzal, tak, že i tí, kterí od kostola k zavarovaní svého jmení na záhumná, jako i jiní nic vynesti nemohli. Okolo osmé hodiny večerný vítr se obrátil a od pulnoci k poledni váti počal a skrze to od ulici až po hostinec, který na nižnem konci mesta jest nalézající se budinky podobne ohen zežral, áno ani tak rečený Malý Red (o kterém, že obstojí každý pevnou nádeji mel) nešanoval, ale i tento okolo deváte hodine se zapálil a od hostince až po sivákovský dvur všetky príbytky ohen spálil.
O desáte hodine strhl
se vítr krútlavý, který všecky v prostred mesta ješte pozustalá domy do ohne prudkého vzal, tak, že mesto plamenému mori podobné bylo. Však obyvatele tak i ti, kterí z okolných dedín na pomoc k bránení prišli, do mesta pristúpiti nemohli až pokud všechni vrchy na domech nepohoreli. Okolo pulnoci do kostola prišel ohen (odkud? to jiste žaden neví - jedni myslí, že skrze díru v túrni k mechové rúre zanechaní - druhí, že oblokem z ulici skrze vítr), který chrám vnitrne zapálil. Vnitrná ozdoba chrámová v prach a popel jest obrácená. Kostol na spúsob vápenné peci vyzeral. Zhorelo všechno co v nem bylo. Oltár skrze umelého nekdy rezbáre udelaný a od pána Matiaše Balczer jináč Galli a jeho vdovy i syna r. 1695 darovaný. Organ 13 mutácii líbezného hlasu, jemužto v mnohých cirkvách podobných nebylo, tež roku 1695 nákladkem cirkvi postavený. Zvláštny kancel skrze slávnu familiu Draskoczy darovaný. Zhoreli hodiny roku 1710 spravené i s dvuma zvonmi, kterých menší pred bytím každu hodiny cenkal. Zhoreli všecky farské príbytky, zhorel mestský dom, zhorelo krom maštal a stodvol úrodu hojnou naplnených 168 domú. Slovem: mesto toto naše, které na impopuláciu podle svého obsahu žádnemu v stolici neustúpilo a kde na jednom dvore 8 - 10 - i 12 osobníku bydlelo tak spustlo, že po dvorich orati a siati se mohlo. Škody z vetší částky skrze slávných stoličných oficíru na dvakrát sto i deset tisíc dvasto padesát osem rýnských zlatých šacovaná byla. Po žalostném tomto pádu mešťané pod holým nebem bývali v slzách pláči trávice své dni...“
Úradník c. k. monarchie uvádza mnohé dalšie podrobnosti, už či ako pracovník slúžnovského úradu, alebo „fiskális“ mesta Ratkovej. Pristavím sa ešte pri popise udalostí o desať rokov neskôr pri vysvätení dobudovaného kostola po tejto katastrofe. Aby som opis skrátil uvediem, že udalosti vysvätenia sa zúčastnila veľká časť stoličnej urodzenej nobility evanjelického vierovyznania. Stoličný gemerský úrad v tých rokoch sídlil ešte v Plešivci. Uvediem mená pre úplnosť, hoci nám i ako veľmi starým Ratkovčanom už nič nehovoria: Viceišpán Samuel Draskoczy, Szontág Lajoš, Kubíniy Antal, Draskoczy Maxmilian, Szentmikloš Victor, Ratkó Jozef, Bodon Antal, Bodon Abrahám, Fái Kalmán a iní, tiež jelšavskí a revúcki vážení občania. Zo strany evanjelickej cirkevnej reprezentácie to boli: gemerský senior, konsenior, páni farári - bystranský, nandražský, kameňanský, rybnický, sirkovský, gemerskopanický i mnohí iní. Vraciam sa k reprodukcii starého zápisu:
„Poprosila cirkev pána superintendenta, dústojného pána Jozeffy Pavla, aby se k této slávnosti uponížil. On nejprve odporoval pro nasledujíci hned druhého dne majíci distriktuálny konvent. Dvakrát posílaní sú expresy k jeho dústojnosti na ten čas v kúpeli sliačskej se bavicí. Naposledy privolila jeho dústojnosť a prišla do Ratkovej na noc dne 21. júlia. Večera byla na meskem dome príhodná - pod časem večery zapálili se iluminácie na meskem dome pripravené, skrz urodzeného pána Ján Márton vlastným kelčíkem udelané pet iluminácie. Na túrni spívali krásne páni rektorove píseň Hrad prepevný jest Buh náš i jiné primerené písničky. Na druhý den 22. julius ráno o osmé hodine zišli se všechni páni farári na meský dom a donesené sú všechni posvátne nádoby sem. Pán superitendent vzal klúč kostelný, ostatní farári kalich, ciborium a.t.d. – a takto v jednom húfu farári, páni, panie a prední mesta šli z meského domu ku kostolu, kdežto prišedše pán superintendent intonoval „Otvirejte brány hospodina“ z žalmu 119. a chrám boží otevrel...“
V skratke reprodukujem zápis slávnostného aktu v chráme: húf ľudí sa skôr tlačil, než vchádzal, hral organ, spievali sa piesne, pán superintendent pred oltárom sa pomodlil, cirkev ratkovskú pochválil z horlivosti a v závere žehnal oltár, krstiteľnicu a celý chrám. Farár rybnický Samuel Urbanec mal reč o Večeri Pánovej, liturgiu mal konsenior - farár jelšavský Samuel Ferienčík, prisluhoval Večeru Pánovu prítomným kňazom, mal kázeň v slovenskej reči, gemerský senior Juraj Spišák mal kázeň pred oltárom v maďarčine, konal sa i sobáš farárom Karolom Jakobeim z Nandraža a krst farárom bystranským Karolom Krmanom. Po posvätení chrámu bol obed na mestskom dome, pripíjalo sa na zdravie cisársko-kráľovského dvora, na zdravie prítomných hostí. Strieľalo sa zo siedmich mažiarov pri príchode hostí, pri odchode hostí i počas služieb božích v chráme pri piesni „Te deum laudamus“. Množstvo hostí bolo v celej Ratkovej, v každej rodine a v každom dvore. Cirkev ratkovská v súdobej tlači získala pochvalu po celej krajine.
Musím dopovedať, že autorom starého zápisu je Ján Márton, odpočíva na ratkovskom cintoríne, neznámy, zabudnutý, tu má i štylizovaný pomník z kovového odliatku so skromným nápisom v maďarčine (v preklade: spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Barboru Kubínyiovú s pokornou vďakou od dcéry). Referoval som o ňom v téme “Milosrdný čas zarovnáva reliéf hrobov na ratkovskom cintoríne“ na stránke „Maj Gemer“. Tam je i fotografia jeho pomníka. Pôsobil v Ratkovej v rokoch 1826 - 1849.
Chce sa mi doložiť, že mešťania vtedajšej Ratkovej museli vynaložiť neopísateľne obrovské úsilie, aby mestečko vybudovali do pôvodného stavu i s kostolom, v absolútnej jednote snaženia evanjelickej cirkvi, magistrátu mesta i pochopenia orgánov vyšších než miestnych úrovní. Zniesli neúmernú záťaž psychickú, fyzickú, ekonomickú. (A bez akýchkoľvek dotácií.) S určitou nadsádzkou by sa dalo povedať, že nám milú prítulnosť ratkovských starých reálií ako “genia loci“, ktorú vnímame dodnes, vytvorili oni. V nej je ukotvené i naše detstvo, naša mladosť, naše „doma“, ale i naše želania, aby mladí a mladší zostali hrdí na lesk starej Ratkovej a neľutovali úsilie navrátiť jej aspoň časť regionálnej prestíže. I toto som mal na mysli, keď ma zaujala téma starého rukopisu.
Moje pocity a ozveny vzťahu k rodnému kraju zaznievajú aj v mojich básňach:
|
Doma |
|
Pri ratkovskom kostole
|
|
Tu v rozprávkovej krajine, Cestička sotva chodníčkom je, Ozveny dávne láskami sú, |
|
Zostarol. Nezvonia už na večernú. V kamennom prahu od nôh priehlbne - Z pozadia duše hmatkám na prahu, Akoby si On na to zvykol.
|
Košice, 15.5. 2011
Miro Ďurinda
{gallery}obsah/ratkova/durin{/gallery}
{jcomments on}

































Odchádzame postupne bez výnimky všetci, bez možností zmeniť princíp plynutia. A s každým z nás odchádza i to, čo by sme mohli zanechať potomkom. Na niečo sa pamätáme, niečo sme sprostredkovane prevzali od našich predkov, niečo zo starých stratených alebo znovuobjavených dokumentov, artefaktov akejkoľvek proveniencie, genézy. Čo chceme, nechceme? Priali by sme si, aby naši mladí, mladší súčasníci čo-to reflektovali aspoň s malou pozitívnou účasťou. S radosťou čítam články na stránkach „Maj Gemer“, správy z rôznych končín gemerského regiónu, ako aktívne sa mládež či stárež profiluje, vytvárajúc tak pozitívne hodnoty materiálneho, športového, umelecko-kultúrneho
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-