Obec Ratková v čase, v ktorom sa budem pohybovať - mestečko, prežilo dva zničujúce požiare. V roku 1692 a v r. 1827, okrajovo som sa vo svojich článkoch o nich zmienil v iných témach na stránkach „Maj Gemer“ i na stránkach „Naša Ratková“. Úradník stoličného gemerského slúžnovského úradu a neskôr ako sa sám kvalifikuje „fiskális“ mesta Ratkovej v rokoch 1826 až 1849 podáva veľmi zaujímavý realisticko-dramatický popis udalosti, ako aj slávnostného aktu vysvätenia novoreštaurovaného chrámu po 10-tich rokoch od tejto tragédie. Pre zaujímavosť textu ponúkam ho čitateľom. Je písaný slovakizovanou bibličtinou -švabachom, prepisujem ho len aktuálne platnými pravopisnými pravidlami bez akejkoľvek zmeny alebo úpravy textu, aby kontex a frazeológia odzrkadľovala niečo o autorovi a rokoch vzniku. Evanjelickí vzdelanci tej doby do roku 1843 takto písali:
„Do protokola tohto, do kteréhožto se památnejší príbehy zapisují, náleží obzvlašte poznamenati tou príhodu, která mesto toto Ratkovú roku 1827, dne 22. júliuse potkala. Rok teď spomenutý, byl rok velice suchý a ohnivý. Od prvýho júlia až temer po november málo co dešte padalo. Otava i jiná potrava od slunce vyhorela. Když se i zamračilo, jedine ohnivé strely lítali tak, že jeden den v stolici našé na pet místech od uderení hromu naraz horelo. Roku tehdy tohoto, dne již zvýš spomnutýho 22. júlia, který byl den nedelný, po poledni okolo šesté hodiny znesl se oblak. Nádeje byla, že od pet týdni palčivosti slunce vyprahlá zeme tichým deštem zvlažena bude. Ale, ach, postojte! Místo tohto očekávaného upotešení jak prvnýkrát zahrmelo, uderil hrom do takrečené staré veži (hodinové túrni). Asi za pul čtvrt hodiny nebilo videti žáden oheň. Potim ale pod krížem plamen se ukázal. Mešťane jak lvové hned k túrni a kostolu zbehli se a šindle zbíjati počali. Mezitím sotvic pár minút kostel bránili začala horet velkým plamenem na Velkém Rade Korencsík Janková maštal (neb hrom jako samý následek ukazuje i tam byl udrel) od kterežto až po ulic, kterou cesta na Ploskvo jde všecky budinky oheň velikou prudkostí asi pod 8. minútami pod sva krídla vzal, tak, že i tí, kterí od kostola k zavarovaní svého jmení na záhumná, jako i jiní nic vynesti nemohli. Okolo osmé hodiny večerný vítr se obrátil a od pulnoci k poledni váti počal a skrze to od ulici až po hostinec, který na nižnem konci mesta jest nalézající se budinky podobne ohen zežral, áno ani tak rečený Malý Red (o kterém, že obstojí každý pevnou nádeji mel) nešanoval, ale i tento okolo deváte hodine se zapálil a od hostince až po sivákovský dvur všetky príbytky ohen spálil.
O desáte hodine strhl
se vítr krútlavý, který všecky v prostred mesta ješte pozustalá domy do ohne prudkého vzal, tak, že mesto plamenému mori podobné bylo. Však obyvatele tak i ti, kterí z okolných dedín na pomoc k bránení prišli, do mesta pristúpiti nemohli až pokud všechni vrchy na domech nepohoreli. Okolo pulnoci do kostola prišel ohen (odkud? to jiste žaden neví - jedni myslí, že skrze díru v túrni k mechové rúre zanechaní - druhí, že oblokem z ulici skrze vítr), který chrám vnitrne zapálil. Vnitrná ozdoba chrámová v prach a popel jest obrácená. Kostol na spúsob vápenné peci vyzeral. Zhorelo všechno co v nem bylo. Oltár skrze umelého nekdy rezbáre udelaný a od pána Matiaše Balczer jináč Galli a jeho vdovy i syna r. 1695 darovaný. Organ 13 mutácii líbezného hlasu, jemužto v mnohých cirkvách podobných nebylo, tež roku 1695 nákladkem cirkvi postavený. Zvláštny kancel skrze slávnu familiu Draskoczy darovaný. Zhoreli hodiny roku 1710 spravené i s dvuma zvonmi, kterých menší pred bytím každu hodiny cenkal. Zhoreli všecky farské príbytky, zhorel mestský dom, zhorelo krom maštal a stodvol úrodu hojnou naplnených 168 domú. Slovem: mesto toto naše, které na impopuláciu podle svého obsahu žádnemu v stolici neustúpilo a kde na jednom dvore 8 - 10 - i 12 osobníku bydlelo tak spustlo, že po dvorich orati a siati se mohlo. Škody z vetší částky skrze slávných stoličných oficíru na dvakrát sto i deset tisíc dvasto padesát osem rýnských zlatých šacovaná byla. Po žalostném tomto pádu mešťané pod holým nebem bývali v slzách pláči trávice své dni...“
Úradník c. k. monarchie uvádza mnohé dalšie podrobnosti, už či ako pracovník slúžnovského úradu, alebo „fiskális“ mesta Ratkovej. Pristavím sa ešte pri popise udalostí o desať rokov neskôr pri vysvätení dobudovaného kostola po tejto katastrofe. Aby som opis skrátil uvediem, že udalosti vysvätenia sa zúčastnila veľká časť stoličnej urodzenej nobility evanjelického vierovyznania. Stoličný gemerský úrad v tých rokoch sídlil ešte v Plešivci. Uvediem mená pre úplnosť, hoci nám i ako veľmi starým Ratkovčanom už nič nehovoria: Viceišpán Samuel Draskoczy, Szontág Lajoš, Kubíniy Antal, Draskoczy Maxmilian, Szentmikloš Victor, Ratkó Jozef, Bodon Antal, Bodon Abrahám, Fái Kalmán a iní, tiež jelšavskí a revúcki vážení občania. Zo strany evanjelickej cirkevnej reprezentácie to boli: gemerský senior, konsenior, páni farári - bystranský, nandražský, kameňanský, rybnický, sirkovský, gemerskopanický i mnohí iní. Vraciam sa k reprodukcii starého zápisu:
„Poprosila cirkev pána superintendenta, dústojného pána Jozeffy Pavla, aby se k této slávnosti uponížil. On nejprve odporoval pro nasledujíci hned druhého dne majíci distriktuálny konvent. Dvakrát posílaní sú expresy k jeho dústojnosti na ten čas v kúpeli sliačskej se bavicí. Naposledy privolila jeho dústojnosť a prišla do Ratkovej na noc dne 21. júlia. Večera byla na meskem dome príhodná - pod časem večery zapálili se iluminácie na meskem dome pripravené, skrz urodzeného pána Ján Márton vlastným kelčíkem udelané pet iluminácie. Na túrni spívali krásne páni rektorove píseň Hrad prepevný jest Buh náš i jiné primerené písničky. Na druhý den 22. julius ráno o osmé hodine zišli se všechni páni farári na meský dom a donesené sú všechni posvátne nádoby sem. Pán superitendent vzal klúč kostelný, ostatní farári kalich, ciborium a.t.d. – a takto v jednom húfu farári, páni, panie a prední mesta šli z meského domu ku kostolu, kdežto prišedše pán superintendent intonoval „Otvirejte brány hospodina“ z žalmu 119. a chrám boží otevrel...“
V skratke reprodukujem zápis slávnostného aktu v chráme: húf ľudí sa skôr tlačil, než vchádzal, hral organ, spievali sa piesne, pán superintendent pred oltárom sa pomodlil, cirkev ratkovskú pochválil z horlivosti a v závere žehnal oltár, krstiteľnicu a celý chrám. Farár rybnický Samuel Urbanec mal reč o Večeri Pánovej, liturgiu mal konsenior - farár jelšavský Samuel Ferienčík, prisluhoval Večeru Pánovu prítomným kňazom, mal kázeň v slovenskej reči, gemerský senior Juraj Spišák mal kázeň pred oltárom v maďarčine, konal sa i sobáš farárom Karolom Jakobeim z Nandraža a krst farárom bystranským Karolom Krmanom. Po posvätení chrámu bol obed na mestskom dome, pripíjalo sa na zdravie cisársko-kráľovského dvora, na zdravie prítomných hostí. Strieľalo sa zo siedmich mažiarov pri príchode hostí, pri odchode hostí i počas služieb božích v chráme pri piesni „Te deum laudamus“. Množstvo hostí bolo v celej Ratkovej, v každej rodine a v každom dvore. Cirkev ratkovská v súdobej tlači získala pochvalu po celej krajine.
Musím dopovedať, že autorom starého zápisu je Ján Márton, odpočíva na ratkovskom cintoríne, neznámy, zabudnutý, tu má i štylizovaný pomník z kovového odliatku so skromným nápisom v maďarčine (v preklade: spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Barboru Kubínyiovú s pokornou vďakou od dcéry). Referoval som o ňom v téme “Milosrdný čas zarovnáva reliéf hrobov na ratkovskom cintoríne“ na stránke „Maj Gemer“. Tam je i fotografia jeho pomníka. Pôsobil v Ratkovej v rokoch 1826 - 1849.
Chce sa mi doložiť, že mešťania vtedajšej Ratkovej museli vynaložiť neopísateľne obrovské úsilie, aby mestečko vybudovali do pôvodného stavu i s kostolom, v absolútnej jednote snaženia evanjelickej cirkvi, magistrátu mesta i pochopenia orgánov vyšších než miestnych úrovní. Zniesli neúmernú záťaž psychickú, fyzickú, ekonomickú. (A bez akýchkoľvek dotácií.) S určitou nadsádzkou by sa dalo povedať, že nám milú prítulnosť ratkovských starých reálií ako “genia loci“, ktorú vnímame dodnes, vytvorili oni. V nej je ukotvené i naše detstvo, naša mladosť, naše „doma“, ale i naše želania, aby mladí a mladší zostali hrdí na lesk starej Ratkovej a neľutovali úsilie navrátiť jej aspoň časť regionálnej prestíže. I toto som mal na mysli, keď ma zaujala téma starého rukopisu.
Moje pocity a ozveny vzťahu k rodnému kraju zaznievajú aj v mojich básňach:
|
Doma |
|
Pri ratkovskom kostole
|
|
Tu v rozprávkovej krajine, Cestička sotva chodníčkom je, Ozveny dávne láskami sú, |
|
Zostarol. Nezvonia už na večernú. V kamennom prahu od nôh priehlbne - Z pozadia duše hmatkám na prahu, Akoby si On na to zvykol.
|
Košice, 15.5. 2011
Miro Ďurinda
{gallery}obsah/ratkova/durin{/gallery}
{jcomments on}
































Odchádzame postupne bez výnimky všetci, bez možností zmeniť princíp plynutia. A s každým z nás odchádza i to, čo by sme mohli zanechať potomkom. Na niečo sa pamätáme, niečo sme sprostredkovane prevzali od našich predkov, niečo zo starých stratených alebo znovuobjavených dokumentov, artefaktov akejkoľvek proveniencie, genézy. Čo chceme, nechceme? Priali by sme si, aby naši mladí, mladší súčasníci čo-to reflektovali aspoň s malou pozitívnou účasťou. S radosťou čítam články na stránkach „Maj Gemer“, správy z rôznych končín gemerského regiónu, ako aktívne sa mládež či stárež profiluje, vytvárajúc tak pozitívne hodnoty materiálneho, športového, umelecko-kultúrneho
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-