Prenesme sa o skoro tri storočia dozadu, píše sa rok 1756. Mestečko Ratkovú so slúžnovským úradom, fungujúcim magistrátom mesta, ako-tak stabilizovanou politickou situáciou v Uhorsku (je už po porážke Turkov pri Viedni v r. 1683, skončili stavovské povstania), s rozmáhajúcou sa remeselnou výrobou, ktorej je miestna šľachta ústretová, s etablovanou evanjelickou latinskou školou na úrovni nižšieho gymnázia - ovládla odôvodnená eufória. Ratková získava právo jarmokov štyrikrát do roka Švabachom písaný zápis v slovakizovanej češtine (bibličtine) je nasledovný:
Anno 1757
Velká a nebsáhla jest milost a láska Pána Boha, že až posud milosrdenství své nad našim mestem dokazuje. Tak, že s pomoci Pána Boha nadobudli sme sobe jarmarky anebo slobody od jeji jasnosti královské. A to roku pána 1756. Dne 17. oktobre.
Nadto z Rady obecné všeho mesta našeho usudili anebo radeji vyvolili dvanác radných a prísažných pánov v meste našom a to zejmena. Andreas Dobis na ten čas richtár, Johanes Horvát na ten čas vicerichtár, Jorius Franko, Michael Benko, Jorius Černok, Andreas Havaš, Johanes Dobis, Johanes Falluba, Jorius Hrvol, Johanes Korenčik, Jorius Falluba, Johanes Koren, Jankura Palko, Baran Daniel.
Pritom títo predjmenovani radní páni usúdili a jako mandát v našem meste vydali. Aby poctivé cechy od tohto času žádne víno do cech na faženki, rusadle nebrali. Ale vždycky z meské pivnici anebo z krčmi holbami aby nosili. Která by se poctivá cecha sprotivila anebo sproneverila pokutovana bude od magistrátu meského dvacet zlatych nemeckých. Podobne i mešťana, který by víno doma pres ohlásení potom v ten čas ite radní pred seba vzali. Že se veliké pohoršení v našem meste deje, že jaknáhle nejaková tíže pri podanstve se zbehne hned se na pána každý apeluje a richtár: za chrbtom zustane. Vydali tento dekrét, že který mešťan prestúpi a na pána pujde bez ohlasení richtáre proti tomu se mesto postaví a meským nákladkom anebo kelčíkem takového zahanbí a premúže. Načo nejen títo radní pristali ale celé úplné mesto. A to roku 1757. Die 14 janurii.
Dodávam, že tieto jarmoky v termínoch pôvodne určených fungovali ešte nejakú dobu i po druhej svetovej vojne (25.1. „na Pavla“, 3.5. „na Filipa“, 20.8. „na Štefana kráľa“, 12.12. “na Luciu“ nepretržite (ktoré som ešte sám zažil). Roku 1851 (po 100 rokoch) bolo mesto obžalované prostredníctvom rákošského katolíckeho farára (plebána), že znesväcuje sviatok narodenia svätého Štefana, ktorý pripadol na pondelok 20.8. v tomto roku, u rožňavského biskupa Ladislava Esterháziho. Tento kauzu postúpil na vyššiu inštanciu stoličnú a mesto Ratková musela podstúpiť zdĺhavé „riešenie“, použijúc konexie svojho bývalého ratkovského notára Nagy-Gedeona de Tasnad, než sa konflikt vyriešil k spokojnosti mesta Ratkovej s tým, že ako evanjelické nikdy cirkevné sviatky katolícke nesvätilo.
Povedzme si ešte, že hovoríme o rokoch feudálneho obdobia polovice 18. storočia s pevnými urbárnymi vzťahmi - povinnosťami k miestnym zemepánom, ale i v tomto období vedel si ratkovský richtár udržať piedestál autentičnosti mestského magistrátu s patričnou dávkou právomoci, ako to z vyššie publikovaného záznamu vyplýva. Možno, že richtár Ondrej Dobis mal patričnú dávku dôveryhodnosti i u miestnej šľachty, ktorej vplyv pri voľbe richtára nebýval zanedbateľný. Možnože mal krytie i z postoja vysokej šľachty, čo v tomto regióne v tomto období bol magnátsky rod Koháryovcov s výbornými konexiami na cisárskom dvore a významnými podnikateľskými aktivitami. Ondrej Dobis bol vicerichtárom Ratkovej v r. 1750, richtárom v rokoch 1756, 1757, 1758. Richtár bol volený vždy len na jeden rok. Možno bol osobnosťou, o ktorej by sa dnes povedalo: „že mal miestnu charizmu“.
Miroslav Ďurinda
Košice, 28.11.2012
{gallery}obsah/ratkova/terezia{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.