Erdély a rodina Galli. Z r. 1501 ako nový ďalší poplatníci daní sú mená: Nahel, Albertik, Benediktus, Varga. V neskoršom polstoročí sa prevažná časť mien týchto poplatníkov vytratila zo súpisov, počty obyvateľstva sa menili, pribúdali alebo upadali - boli to obdobia v priebehu okupácie veľkej časti Uhorska Turkami, dlhšieho obdobia striedania sa stavovských protihabsburských povstaní. Počet obyvateľov vzrástol až koncom 17. storočia, podstatne v 18. storočí. Prílev obyvateľov bol hlavne z okolitých dediniek. V rodovom (genealogickom) vyjadrení veľmi hlboko v storočiach sú ukotvené korene mien niektorých rodín Ratkovčanov. Všimnime si mená niektorých rodín, ktoré existovali v Ratkovej ešte i v prvej polovici minulého storočia (asi do r. 1950). Číslo za menom v zátvorke udáva, kedy sa meno prvýkrát vyskytlo v historickom kontexte zápisu: Levko (1573), Coch (1572), Mikuláš (1573), Tretiak (1572), Sucháč (1580), Lašán (1599), Koren (1603), Tokár (1633), Poprocký (1638), Sivák (1672), Černok (1673), Rácik (1675), Ďurinda (1678), Ostranský (1679), Klincko (1685), Galaj (1687), Izrael (1688). Mnohé mená – priezviská v súpisoch sú odvodené z pomenovania mesta, ale najviac z mena dediny, odkiaľ novousadlíci do Ratkovej prišli: Sucháč (zo začiatku uvádzaný ako Sušanský), Rákoši, Sirkovský, Hodejovský, Poprocký, Brádňan, Chyžňan, Repiský, Revúcky, Zdychavský, Muránsky, Kokavský, Krokavec, Spišák. Iné mená označujú krajinu, odkiaľ nositeľ mena prišiel alebo pochádzal: Moravec, Polák, Uhrín, Ollassi, Czech, Nemeth, Orosz. Iné mená v súpisoch daní nesú pečať toho, čím sa dotyčný zaoberal: Kováč, Čižmár, Hámornik, Haviar, Švec, Mlynár, Gajdoš, Súkeník, Pastír, Sitár, Tkáč, Tokár, Vapeník, Hrebenár, Barbier.
Pretože vôbec prvé sčítanie obyvateľstva v Uhorsku bolo až za panovania Jozefa II. v r. 1784 až 1785, mená obyvateľov platcov okrem urbariálnej dane dajú sa zistiť ako-tak i z evidencie cirkevných menoslovov poplatníkov (decima - dežma ) z roku 1742. Z počtu pozemkov, ktoré jednotlivé rodiny dedične obhospodarovali (nevlastnili!), desatinu úrody odovzdávali cirkevnej vrchnosti. Najskôr to bolo v naturáliách, neskôr v peniazoch. Počet poľnohospodárskej pôdy, ktorú jednotlivé rodiny užívali, hovorí o ekonomických možnostiach obyvateľov Ratkovej, ktorú mali popri skoro výlučne remeselníckom zamestnaní. Číslo za menom rodiny znamená počet dielov poľnohospodárskej pôdy, za ktorú rodina platila cirkevný desiatok: Almasy 2, Baran 1, Benko 1, Černok, 7, Černanský 4, Čižmárik 2, Dano 4, Dobis 17, Daniš 1, Ďurinda 11, Duda 1, Faluba 11, Gunda 1, Galiba 1, Hanes 1, Hrka 3, Havaš 9, Ivanko 5, Jankura 3, Kožár 6, Kováč 5, Klopan 6, Krajec 5, Klincko 4, Korenčík 4, Koreň 2, Kušnier 1, Lašán 3, Levko 2, Mikuláš 11, Mlynar 2, Majaš 1, Novák 1, Oloh 7, Pulíni 8, Pelech 4, Peter 1, Rácik 5, Revúcky 1, Rosík 3, Sitár 6, Sucháč 6, Šlosár 1, Šavel 1, Šebok 3, Vajda 5, Zirková 2.
Po stránke religiozity všetci Ratkovčania boli evanjelici slovenskej národnosti, čo bola prevažná väčšina obyvateľstva. Čo sa dotýka zamestnania, Ratkovčania skoro všetci boli remeselníci – v rôznych obdobiach 17. až prvej polovice 20. storočia rôzne diferencovaného charakteru. Pre zaujímavosť uvádzam frekvenciu rôznych remesiel u obyvateľov žijúcich v prvej polovici minulého storočia v Ratkovej, ktorí vyučení v jednotlivých profesiách tieto remeslá vykonávali, alebo už nevykonávali. Podľa aktuálnej situácie z polovice 20. storočia spracoval ratkovský rodák JUDr. Ľudovít Levko (1913-1995). Podávam len v absolútnych číslach: obuvníci (čižmári) 23, kožiari (garbiari) 8, stolári 9, krajčíri 5, tesári (mlynári) 15, mäsiari 7, pekári 4, kováči (zámočníci) 9, obchodníci 8, holiči 4, murári 3, kožušník 1, súkenici 3, kolári 2, remenár 1, klampiar 1.
Obyvatelia Ratkovej - mnohí z tých, ktorí sa v texte spomínajú a mnohí, ktorí v texte nie sú, ako aj ich potomkovia - zruční remeselníci vytvorili v minulosti predpoklady k materiálnemu a kultúrnemu povzneseniu mestečka. Len v takom príťažlivom prostredí mohli neskôr pôsobiť múdri a vzdelaní učitelia, cirkevné osobnosti vo funkcii kňazov, cieľavedomí richtári. K týmto sa môžeme bez hanby hlásiť, keď reflektujeme aktuálne ratkovské reálie.
Miroslav Ďurinda
Košice, november 2012
štvrtok, 06 december 2012 10:36
Z histórie starej Ratkovej: Prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi) Doporučený
Napísal(a) Miroslav Ďurinda
Zopakujme si už známe, historikmi doložené, že prvými osadníkmi Ratkovej boli Slováci a Rusíni (Ruténi), neskôr úplne prevládlo slovenské etnikum. Prvé písomné doklady o neanonymných Ratkovčanoch máme až z r. 1499 - pochádza zo súpisu mien platcov daní panských, v neskorších rokoch stoličných. Z r. 1499 sú to mená: Dyak, Nerer, Damianovicz, Lezecky, Nekhortawicz, Rusolka, Sevstojský, Synka, Zolabuk, Sator. V tomto roku sa popisujú i dve mená šľachtických rodín (nobilis):
Zverejnené v
Ratková
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.