Novembrové dni po sviatkoch Všetkých svätých akoby prebiehali zaodeté v nostalgickom rúchu, pomaly plynúc k adventu. Doznieva v nich niečo, na čo sa dá už len spomínať, čo bývalo a už nikdy nebude. Akoby majestát neprítomnosti rozprestrel závoj len pomyselne možnej fyzickej dotknuteľnosti z minula. V podvedomí neprijateľné, ale nezmeniteľné. Už 60 rokov prichádzam k hrobom svojich najbližších. Rok, čo rok, nie vždy na sviatok Všetkých svätých, niekedy o niečo skôr, niekedy o niečo Ratkovský cintorín - existuje od r. 1707 - sa pomaly zapĺňa, reliéfy najstarších hrobov sa pomaly strácajú, stierajúc dávne hranice tušených hrobov akoby dávali neopakovateľný punc pocitu vzácnosti bývalým okamihom a chvíľam nenávratného času. Naozaj radšej bývam pri hroboch sám, keď je už menšia návštevnosť prichádzajúcich, kedy som bližšie tým pocitom, ktoré ma každoročne vedú na tieto miesta, kedy sa srdce osamote voľnejšie chveje, pocit ničoty, márnosti je prítulnejší, dá sa prijať a porozumieť mu, pokorná trpezlivosť a vyrovnanosť zvláda osudovú nevyhnutnosť. Cintorín dýcha akoby nadčasovým povzneseným tichom. Jesenné ovzdušie náchylné k zamysleniu.
A pritom stretám tu i iné zabudnuté obrazy, siluety postáv nie osobné, ale povedomé, z mysle nezmazané z dávnejšej i dávnej minulosti, z rieky odtečenej, ale nezabudnutej. Hroby, ku ktorým nikto blízky nechodí. V dolnej časti cintorína pristavím sa pri pomníku Františka Klempu, ktorý zomrel ako partizán pri prepade nemeckého auta neďaleko Ratkovej v decembri r. 1944 - jeho matka, pokiaľ žila, posielala spomienkový venček na jeho hrob, ale obec Ratková nezabúda na pietnu úctu pri jeho hrobe. Na jar r. 1919 neďaleko Ratkovej padol vojak Maďarskej republiky rád, už po vzniku Československej republiky. Ako chlapec poznal som jeho hrob, označený jednoduchým krížom bez mena. Nie, nikdy som na hrobe nevidel nijaký kvietok - dnes hrob už neviem identifikovať. Títo obaja, ale v rôznom časovom období, iste bojovali pre myšlienku „lepšieho ideálneho sveta“, podobného proletárskeho komunistického smerovania. Spomínam i na hroby troch nemeckých vojakov, ktorí ihneď po nútenej predčasnej maturite ako 17 roční boli odvelení na front. Sotva o tri roky starší ako ja, boli umiestnení v našom dvore - naivní chlapci, mali so sebou i šachové figúrky, večer sa prišli k nám zohriať a pozvali ma hrať šach. Na druhý deň šli na „patroĺu“ – doviezli ich mŕtvych, padli v boji s partizánmi pod Krokavou. Spomínam na najjednoduchší pohreb na ratkovskom cintoríne, s jednoduchým slovom farára (Ľudovít Balco), modlitbou a salvou z pušiek prítomnej nemeckej jednotky. Bolo to v januári 1945 (už boli exhumovaní). Tiež bojovali za “lepší svet“ s fašistickou ideológiou.
Spomínam ako chlapec na slávnostné odhalenie pamätnej tabule padlým v Prvej svetovej vojne (1914-1918), spolu 24 vojakov - ratkovských občanov (medzi nimi i môj starý otec po mame). Všetci bojovali za lepší svet, za záujmy Rakúsko-uhorskej monarchie. Udialo sa to 12. septembra 1937. Slávnostný prejav mal sirkovský farár Dr. Emil Makovický, prítomný bol ratkovský farár - senior Ján Hallát. Za účastníkov Prvej svetovej vojny prehovoril ratkovský učiteľ Ján Klincko. Kľúčik od kovanej ohrady okolo pamätníka býval u nás doma, mame som ako školáčik každú sobotu asistoval s čerstvými kvetmi pri pamätníku. Prechádzam prázdnym ratkovským námestím - skôr pustým. Nie, nie je ešte Všetkých svätých - až za pár dní. Koľko mojich pohľadov spočinulo na menách vygravírovaných na pamätnej tabuli od r. 1937? V nemom dojatí!
Niet alternatívnych scenárov, bezmocne sa oddávam rozjímaniu, kde postavy vchádzajú, odchádzajú, vracajú sa a je v tom veľa sklamaní a životy tých, ktorých duch neustále viedol k akémusi zápasu pre dosiahnutie akéhosi cieľa, prevažne fiktívneho, zdobia pomníky, pamätné tabule alebo zabudnuté jednoduché drevené kríže – tiež podľa aktuálnej ideológie. Prostredím vládne nehybnosť, krutá epika ako v neopätovanej láske, alebo v bezvýznamne potratenom čase. A prichádza mi na um pasáž o Ruži - rozprávke, ktorú napísala žiačka obecnej školy v Terste, volala sa Monica Favarettová - z jednej vzácnej knihy talianskeho literárneho vedca, románopisca a prekladateľa Claudia Magrisa „Dunaj“. Citujem z knihy: „Ruža bola šťastná. Zhodla sa so všetkými ostatnými kvetmi. Jedného dňa Ruža pocítila, že vädne a čoskoro umrie. Uvidela papierovú kvetinku a povedala jej - „ty si ale krásna ruža“ – „ale ja som len papierová“ odvetila táto - „lenže ja umieram, vieš?“ Potom ruža zomrela a viac neprevravela.“ Magris tento záblesk geniality tohto dievčaťa považuje za neopakovateľný prejav.
Nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorí žili ovplyvnení vysnívanou ideou, nik nevie s čím umierajú ľudia, ktorým idea vedúca k smrti bola nanútená. Táto téma, tento text je i o nás, o čase, ktorý sme žili aj my a ešte viac naši predkovia.
Vtieravo ma oslovuje posledná strofa jedného z najväčších francúzskych básnikov, zakladateľa európskej moderny Charlesa Baudelaira z básne „Jesenný spev“
Čosi mi navráva, že poznám zvuky tieto,
Na rakvu dopadá kladivo náhlivé.
Pre koho? Jeseň je. Odchádza krátke leto
So zvukom tajomným umĺknuť na hline!
{gallery}obsah/ratkova/pomnik{/gallery}
Miroslav Ďurinda,
Košice, 24.11.2012
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.