Spomienka na to, ako učiteľ Pavel Sklenárik z Muráňa zachránil svojho žiaka Doporučený
Napísal(a) Mgr. Ružena Svoreňová
Práca učiteľa na vyučovaní je náročná a zodpovedá, ale každý pedagóg musí venovať veľkú pozornosť deťom aj mimo vyučovania: cez prestávky, na krúžkoch, na výletoch či exkurziách a pod. Stále má na pamäti ich bezpečnosť najmä preto, že učitelia na školských akciách už školákov nevodia za ručičky a u nich práve vtedy, keď nesedia v laviciach, výrazne prevládajú pocity slobody, uvoľnenosti a hravosti. Učiteľ sa musí často správať a prejavovať aj ako rodič, ktorý je schopný predvídať udalosti, súvisiace s nepozornosťou detí: nešťastné náhody, nehody, úrazy...
Bývalý riaditeľ ZŠ v Muráni Mgr. Pavel Sklenárik (8.7.1939
S manželkou Oľgou vychoval troch synov, ale príbeh, ktorý ponúkame do pozornosti našim čitateľom, pramení zo školského prostredia.
Decembrové ráno v roku 1989 bolo veľmi chladné. Pani Anna Valachová stúpala veľmi opatrne, lebo v Muráni v noci na Luciu poriadne snežilo. Zamrznutá cesta ju vonku nelákala, ale musela ísť do obchodu nakúpiť, aby školáci nezostali hladní. Rozmýšľajúc o tom, či niečo nezabudla kúpiť, ocitla sa na školskom dvore. Už chcela namieriť do kuchyne vedľa školy, keď na ľade zazrela detskú postavičku. Vrátila sa späť a tu chlapec... Ležal nechybne, ona stŕpla, ale rýchlo sa spamätala z vlastnej bezmocnosti.
Strašný výkrik privolal kuchárky, ktoré boli svedkami jej snahy otvoriť chlapčaťu ústa. Každý jej nový pokus pomôcť bol bezvýsledný, iba čo jej zahryzol do prstov... Hrozilo mu zadusenie! Vtedy sa už tvoril stále väčší hlúčik okolo miesta nešťastia a medzi prvými pribehol pán učiteľ Pavel Sklenárik. Predral sa k zranenému, urýchlene mu otvoril ústa a povytiahol jazyk. Dýchacie cesty sa uvoľnili a chlapec zakašľal.
„ Už dýcha...!“ nahlas prejavil kolektívnu radosť učiteľ telesnej výchovy. Zistil, že u tohto žiaka IV. ročníka sa nejavila žiadna zlomenina, a tak ho opatrne preniesol do školskej jedálne. Položil ho na stoly, no chlapec nevnímal svoje okolie.
„Janko, prosím ťa, nespi!“ – ozývalo sa volanie učiteľa takmer celou základnou školou, lebo dieťa stále zaspávalo a upadalo do bezvedomia.
„ Zobuď sa, otvor oči, počúvaj ma, Janko!“ – ako echo znelo úsilie učiteľa vo všetkých detských hlávkach. Pán Sklenárik nestrácal nádej a svojho malého po priezvisku menovca preberal až do príchodu obvodného lekára MUDr. Hudeca. V OÚNZ v Revúcej po vyšetrení konštatovali, že chlapec si pádom na zamrznutom kopci spôsobil silný otras mozgu.
Z Janka je už dnes viac ako tridsaťročný mladý muž a pán učiteľ Sklenárik, ktorý ho v roku 1989 zachránil, odišiel navždy 21. februára 2006 vo veku nedožitých 67 rokov.
Česť Vašej pamiatke, pán učiteľ!
Mgr. Ružena Svoreňová
(Prevzaté z Muránskych novín - apríl2011- so súhlasom autorky)
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.