Výroba domácich klobás je odjakživa známa v každej obci tak na strednom a hornom Gemeri, ako aj na Slovensku vôbec. Bol som preto zvedavý, čím sa vyznačovali klobásky spomínanej muránskej rodiny. A keďže zaiste nepôjde v ňom čisto len o klobáskach, iste vás zaujme svojím obsahom tak, ako zaujal aj mňa:

"Samozrejme, že v mojej historickej analýze nepôjde len o najchutnejšie domáce údeniny, ale predovšetkým o pohľad do života rýdzo muránskych rodín v minulom storočí a tisícročí. V našej obci je okrem iných frekventované aj priezvisko SPIŠÁK. Už v minulosti tu žili viaceré rodiny SPIŠÁKOVCOV a jedných volali od LACKA, druhých od ČORÍKA a tretích od ŠŤUCA. V Muráni žijú aj ďalší Spišákovci, ale tí pochádzajú z Muránskej Huty. Spišákovci od Lacka a od Čoríka boli príbuzní: dvaja bratia Štefan a Ján a ešte sestra Katarína, vydatá Sojáková, ktorá mala šesť detí (Ján, Emil, Juraj, František, Mária a Margita) a zostalo po nej 15 vnúčat.
U Lacka mali päť detí: Štefan, Martin, Ján, František a Mária. Syn Martin zahynul ako 33 ročný v čase 2. svetovej vojny. V obranných bojoch pri Chyžnej Vode v októbri 1944 padol aj s ďalším Muránčanom Jurajom Lukašom, po ktorom zostali dve deti: Gitka a Ďurko. Spomínaný Martin Spišák bol ešte slobodný. V Chyžnom sa zachoval aj pamätný náhrobný kameň. Ich prevoz do Muráňa nebol povolený, avšak mená všetkých obetí vojny sú zaznamenané na pomníku padlých v Muráni. U Spišákovcov od Lacka je dodnes známych 8 vnúčat (Cilka, Gizka, Stanko, Mária, Želka, Magduška, Jarko a Ľubko).
V rodine Spišákovcov od Čoríka sa narodilo sedem detí: Ján, Jozef, Martin, Júlia, Anna, Margita a Mária a neskôr pribudlo 15 vnúčat. Spomenieme aspoň známych Muránčanov z tejto rodiny: Mária, Oľga, Blaženka, Helenka, Milan, Želka, Anička, Ľubko atď.
Mnohé rodiny v našej obci boli viacdetné, čím bol v minulosti dokonale zabezpečený rast počtu pôvodného obyvateľstva. Obraz toho dnešného môžeme len s ľútosťou pozorovať – ja ho radšej nebudem komentovať!
Na uvedenej vzorke sme dospeli k záveru: po troch súrodencoch (Štefan, Ján, Katarína) pribudlo napr. v muránskej škole 18 žiakov a neskôr týmto ako dospelým sa spolu narodilo 38 detí atď.
Ako už bolo naznačené, venovali sme sa jednej rodine, avšak dlhšie sa zdržíme u Spišákov od Lacka, ktorých pôvodný rodinný domček dodnes stojí v Pastovníku. Kto ho nevidel, tak stručne povedané, táto jedna z najstarších častí Muráňa (prvá je Majer) je takmer rozprávková. Ľudová architektúra nízkych obydlí umocnená žblnkotajúcimi potôčikmi a zeleňou, pripomínajúcou rajskú záhradu. Aj v nej však zhrešili neposlušní ľudia, ktorých vyhnali z raja... Škoda, že si sami znehodnocujeme túto našu prírodnú perlu, lokalitu, v ktorej podvedome pociťujeme naše muránske korene, ktoré sa v priebehu rokov, storočí rozrastali do rôznych ulíc – no, kto si nectí svoj pôvod, neváži si ani sám seba!
Obdivuhodné bolo aj vnútorné zariadenie domu Spišákovcov. Tak sa vlastne dostávame aj ku skvelým klobáskam z Pastovníka.
Do tohto domčeka sme kedysi chodili údiť rôzne zabíjačkové špeciality: okrem klobás aj prerastenú slaninu, šunku, bravčové rebrá i tlačenku. Domáci iba prikladali drevo do ohňa, komín na dome nebol a dym z kozuba sa rozptyľoval po povale a údil – konzervoval povešané mäsové výrobky. Moje spomienky siahajú ešte do obdobia, keď „tetka od Lacka“, ako ju volali – teda pani Mária Spišáková, rodená Vrabcová sa v dlhej sukni s peknou zásterou a šatkou na hlave stále krútila okolo pece s kozubom a pripravovala obľúbené muránske pokrmy, ktorými nás vždy počastovala. Syn Ján domácnosť zásoboval hojnými kopami dreva, aby nikdy nevyhaslo. V čistučkých chyžkách trónili našuchorené periny, steny upútali originálnou ľudovou výzdobou. Všade bolo príjemné teplo a v jednom kúte pravidelne vrčala „mašina zingerka“ (šijací stroj), za ktorou sedávala štíhlučká a vždy pekne upravená dcéra Mariška. A naše klobásky a ďalšie výrobky si pekne hoveli zavesené na povale a údili sa rovnomerne pravidelným prísunom dymu z kozuba.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny č. 2/2016)

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-