Výroba domácich klobás je odjakživa známa v každej obci tak na strednom a hornom Gemeri, ako aj na Slovensku vôbec. Bol som preto zvedavý, čím sa vyznačovali klobásky spomínanej muránskej rodiny. A keďže zaiste nepôjde v ňom čisto len o klobáskach, iste vás zaujme svojím obsahom tak, ako zaujal aj mňa:

"Samozrejme, že v mojej historickej analýze nepôjde len o najchutnejšie domáce údeniny, ale predovšetkým o pohľad do života rýdzo muránskych rodín v minulom storočí a tisícročí. V našej obci je okrem iných frekventované aj priezvisko SPIŠÁK. Už v minulosti tu žili viaceré rodiny SPIŠÁKOVCOV a jedných volali od LACKA, druhých od ČORÍKA a tretích od ŠŤUCA. V Muráni žijú aj ďalší Spišákovci, ale tí pochádzajú z Muránskej Huty. Spišákovci od Lacka a od Čoríka boli príbuzní: dvaja bratia Štefan a Ján a ešte sestra Katarína, vydatá Sojáková, ktorá mala šesť detí (Ján, Emil, Juraj, František, Mária a Margita) a zostalo po nej 15 vnúčat.
U Lacka mali päť detí: Štefan, Martin, Ján, František a Mária. Syn Martin zahynul ako 33 ročný v čase 2. svetovej vojny. V obranných bojoch pri Chyžnej Vode v októbri 1944 padol aj s ďalším Muránčanom Jurajom Lukašom, po ktorom zostali dve deti: Gitka a Ďurko. Spomínaný Martin Spišák bol ešte slobodný. V Chyžnom sa zachoval aj pamätný náhrobný kameň. Ich prevoz do Muráňa nebol povolený, avšak mená všetkých obetí vojny sú zaznamenané na pomníku padlých v Muráni. U Spišákovcov od Lacka je dodnes známych 8 vnúčat (Cilka, Gizka, Stanko, Mária, Želka, Magduška, Jarko a Ľubko).
V rodine Spišákovcov od Čoríka sa narodilo sedem detí: Ján, Jozef, Martin, Júlia, Anna, Margita a Mária a neskôr pribudlo 15 vnúčat. Spomenieme aspoň známych Muránčanov z tejto rodiny: Mária, Oľga, Blaženka, Helenka, Milan, Želka, Anička, Ľubko atď.
Mnohé rodiny v našej obci boli viacdetné, čím bol v minulosti dokonale zabezpečený rast počtu pôvodného obyvateľstva. Obraz toho dnešného môžeme len s ľútosťou pozorovať – ja ho radšej nebudem komentovať!
Na uvedenej vzorke sme dospeli k záveru: po troch súrodencoch (Štefan, Ján, Katarína) pribudlo napr. v muránskej škole 18 žiakov a neskôr týmto ako dospelým sa spolu narodilo 38 detí atď.
Ako už bolo naznačené, venovali sme sa jednej rodine, avšak dlhšie sa zdržíme u Spišákov od Lacka, ktorých pôvodný rodinný domček dodnes stojí v Pastovníku. Kto ho nevidel, tak stručne povedané, táto jedna z najstarších častí Muráňa (prvá je Majer) je takmer rozprávková. Ľudová architektúra nízkych obydlí umocnená žblnkotajúcimi potôčikmi a zeleňou, pripomínajúcou rajskú záhradu. Aj v nej však zhrešili neposlušní ľudia, ktorých vyhnali z raja... Škoda, že si sami znehodnocujeme túto našu prírodnú perlu, lokalitu, v ktorej podvedome pociťujeme naše muránske korene, ktoré sa v priebehu rokov, storočí rozrastali do rôznych ulíc – no, kto si nectí svoj pôvod, neváži si ani sám seba!
Obdivuhodné bolo aj vnútorné zariadenie domu Spišákovcov. Tak sa vlastne dostávame aj ku skvelým klobáskam z Pastovníka.
Do tohto domčeka sme kedysi chodili údiť rôzne zabíjačkové špeciality: okrem klobás aj prerastenú slaninu, šunku, bravčové rebrá i tlačenku. Domáci iba prikladali drevo do ohňa, komín na dome nebol a dym z kozuba sa rozptyľoval po povale a údil – konzervoval povešané mäsové výrobky. Moje spomienky siahajú ešte do obdobia, keď „tetka od Lacka“, ako ju volali – teda pani Mária Spišáková, rodená Vrabcová sa v dlhej sukni s peknou zásterou a šatkou na hlave stále krútila okolo pece s kozubom a pripravovala obľúbené muránske pokrmy, ktorými nás vždy počastovala. Syn Ján domácnosť zásoboval hojnými kopami dreva, aby nikdy nevyhaslo. V čistučkých chyžkách trónili našuchorené periny, steny upútali originálnou ľudovou výzdobou. Všade bolo príjemné teplo a v jednom kúte pravidelne vrčala „mašina zingerka“ (šijací stroj), za ktorou sedávala štíhlučká a vždy pekne upravená dcéra Mariška. A naše klobásky a ďalšie výrobky si pekne hoveli zavesené na povale a údili sa rovnomerne pravidelným prísunom dymu z kozuba.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny č. 2/2016)

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-