Výroba domácich klobás je odjakživa známa v každej obci tak na strednom a hornom Gemeri, ako aj na Slovensku vôbec. Bol som preto zvedavý, čím sa vyznačovali klobásky spomínanej muránskej rodiny. A keďže zaiste nepôjde v ňom čisto len o klobáskach, iste vás zaujme svojím obsahom tak, ako zaujal aj mňa:
"Samozrejme, že v mojej historickej analýze nepôjde len o najchutnejšie domáce údeniny, ale predovšetkým o pohľad do života rýdzo muránskych rodín v minulom storočí a tisícročí. V našej obci je okrem iných frekventované aj priezvisko SPIŠÁK. Už v minulosti tu žili viaceré rodiny SPIŠÁKOVCOV a jedných volali od LACKA, druhých od ČORÍKA a tretích od ŠŤUCA. V Muráni žijú aj ďalší Spišákovci, ale tí pochádzajú z Muránskej Huty. Spišákovci od Lacka a od Čoríka boli príbuzní: dvaja bratia Štefan a Ján a ešte sestra Katarína, vydatá Sojáková, ktorá mala šesť detí (Ján, Emil, Juraj, František, Mária a Margita) a zostalo po nej 15 vnúčat.
U Lacka mali päť detí: Štefan, Martin, Ján, František a Mária. Syn Martin zahynul ako 33 ročný v čase 2. svetovej vojny. V obranných bojoch pri Chyžnej Vode v októbri 1944 padol aj s ďalším Muránčanom Jurajom Lukašom, po ktorom zostali dve deti: Gitka a Ďurko. Spomínaný Martin Spišák bol ešte slobodný. V Chyžnom sa zachoval aj pamätný náhrobný kameň. Ich prevoz do Muráňa nebol povolený, avšak mená všetkých obetí vojny sú zaznamenané na pomníku padlých v Muráni. U Spišákovcov od Lacka je dodnes známych 8 vnúčat (Cilka, Gizka, Stanko, Mária, Želka, Magduška, Jarko a Ľubko).
V rodine Spišákovcov od Čoríka sa narodilo sedem detí: Ján, Jozef, Martin, Júlia, Anna, Margita a Mária a neskôr pribudlo 15 vnúčat. Spomenieme aspoň známych Muránčanov z tejto rodiny: Mária, Oľga, Blaženka, Helenka, Milan, Želka, Anička, Ľubko atď.
Mnohé rodiny v našej obci boli viacdetné, čím bol v minulosti dokonale zabezpečený rast počtu pôvodného obyvateľstva. Obraz toho dnešného môžeme len s ľútosťou pozorovať – ja ho radšej nebudem komentovať!
Na uvedenej vzorke sme dospeli k záveru: po troch súrodencoch (Štefan, Ján, Katarína) pribudlo napr. v muránskej škole 18 žiakov a neskôr týmto ako dospelým sa spolu narodilo 38 detí atď.
Ako už bolo naznačené, venovali sme sa jednej rodine, avšak dlhšie sa zdržíme u Spišákov od Lacka, ktorých pôvodný rodinný domček dodnes stojí v Pastovníku. Kto ho nevidel, tak stručne povedané, táto jedna z najstarších častí Muráňa (prvá je Majer) je takmer rozprávková. Ľudová architektúra nízkych obydlí umocnená žblnkotajúcimi potôčikmi a zeleňou, pripomínajúcou rajskú záhradu. Aj v nej však zhrešili neposlušní ľudia, ktorých vyhnali z raja... Škoda, že si sami znehodnocujeme túto našu prírodnú perlu, lokalitu, v ktorej podvedome pociťujeme naše muránske korene, ktoré sa v priebehu rokov, storočí rozrastali do rôznych ulíc – no, kto si nectí svoj pôvod, neváži si ani sám seba!
Obdivuhodné bolo aj vnútorné zariadenie domu Spišákovcov. Tak sa vlastne dostávame aj ku skvelým klobáskam z Pastovníka.
Do tohto domčeka sme kedysi chodili údiť rôzne zabíjačkové špeciality: okrem klobás aj prerastenú slaninu, šunku, bravčové rebrá i tlačenku. Domáci iba prikladali drevo do ohňa, komín na dome nebol a dym z kozuba sa rozptyľoval po povale a údil – konzervoval povešané mäsové výrobky. Moje spomienky siahajú ešte do obdobia, keď „tetka od Lacka“, ako ju volali – teda pani Mária Spišáková, rodená Vrabcová sa v dlhej sukni s peknou zásterou a šatkou na hlave stále krútila okolo pece s kozubom a pripravovala obľúbené muránske pokrmy, ktorými nás vždy počastovala. Syn Ján domácnosť zásoboval hojnými kopami dreva, aby nikdy nevyhaslo. V čistučkých chyžkách trónili našuchorené periny, steny upútali originálnou ľudovou výzdobou. Všade bolo príjemné teplo a v jednom kúte pravidelne vrčala „mašina zingerka“ (šijací stroj), za ktorou sedávala štíhlučká a vždy pekne upravená dcéra Mariška. A naše klobásky a ďalšie výrobky si pekne hoveli zavesené na povale a údili sa rovnomerne pravidelným prísunom dymu z kozuba.
Mgr. Ružena Svoreňová
(Zdroj: Muránske noviny č. 2/2016)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.