zdôveruje svojim priaznivcom s uverejnenými príbehmi o tom, ako sa dostala na sklonku svojho nie jednoduchého života k písaniu, keď spomína: „Vychádzali mi od srdca tak, ako som to cítila a sú o tom, čo som si zapamätala, i o tom, čo mi rozprávala moja mama a všetci, ktorí vtedy so mnou žili.“ Môžem k tomu doložiť i jej túžbu, aby sa o tom dozvedeli všetci, ktorí sa narodili po nás, i tí, ktorí na svet ešte len prídu. Aby sa dozvedeli ako dakedy žili ľudia, aký bol ich život, ich práca, čo všetko robili. Aby sa takto udržali aj zvyky, obyčaje, hry, piesne, udalosti a rozprávky, ktoré sa na dedine udiali a zachovali. "Veď o kom a o čom budú rozprávať svojim deťom, keď sa to nedozvedia od nás?" – pýta sa nás všetkých vo svojom slove na úvod.
Pekne viazaná a s bohatým fotografickým materiálom a maľbami skrášlená kniha Emílie Ivanovej, rod. Nemcovej "Žila som s nimi" má 167 strán. Vydala ju spoločnosť Roveň z Rožňavy a vytlačil ju Alfaprint, s. r. o v Martine. Na to, aby ste sa s knihou zoznámili je k dispozícii ešte niekoľko výtlačkov. Radi vám ju na dobierku pošlú, ak napíšete svoju požiadavku na adresu: Emília Ivanová, rod. Nemcová, Gočovo 127, 049 27 Vlachovo.
MG - Ondrej Doboš
Emília Ivanová, rod. Nemcová: RUSADLIE ZA MOJEJ MLADOSTI
|
Zlá je, milí, zlá je na nás novina, s tich stromšekóu, tot najkrajší vischíná, ked vischíná, nech vischne od korena, sama si si, mojä milá príčina.
Sama si si, milá mojä, sama si, švárnich chlapcóu z vešera púščäla si. Vet som jä ich nepúščäla pre zlú vec, len pobozkat mojo líško a íst preč. (ľudová pieseň) Na záver stavania májov postavili parobci aj jeden veľký, ozdobený farebnými pantlíkami, na moste pri šetierni. Robili tak z úcty k všetkým vlachovským ženám a devám. Nezabudli po jednom máji postaviť aj pred farou a pri vstupe do kostola. Neskôr sa namiesto brezy nosili kvety. Na druhý deň, vo svätodušnú nedeľu ľudia išli do kostola za zvuku zvonov ozývajúcich sa z kostolnej veže. Celé rodiny obdivovali postavené máje, brezy, javore, či smreky pri každom dome, kde bývali dievky. V niektorých oknách boli vystavené aj ozdobné kvetinové koše s krásnymi kvetmi, hortenziami.
Všetci spoločne sme išli popred faru cez lavičku ponad potok vedľa školy. Keď sme vystúpali hore schodmi a prešli cez bráničku, dostali sme sa do nádherne vyzdobeného kostola, ktorý voňal po smrekových vetvičkách. Oblečení sme boli v krásnych sviatočných krojoch s pobožnou knižkou – Tranosciom v ruke. Podľa vrúcneho spevu, ktorý sa niesol celým kostolom bolo cítiť, že Duch Svätý vstúpil do našich sŕdc a Božia prítomnosť bola s nami. Po skončení služieb Božích sme si pred kostolom navzájom popriali požehnané sviatky a pomaly sa rozchádzali do svojich príbytkov, aby sme mohli prežívať toto sviatočné popoludnie so svojou rodinou.
Tento svätodušný deň bol pre všetkých balzamom na dušu, naplnený láskou, radosťou, zdravím a Božím požehnaním. Mladí ho ukončili na bále pri muzike a tanci, starší doma so spevom nábožnej piesne:
Duchu Svätý, daj lásky, veď je to tak treba, jak tej vody a chleba. Nech vánok tvoj zaveje, a oživí nádeje. Čuj hlasy naše tento svätodušný deň, keď vrúcne k Tebe voláme. (nábožná pieseň) |
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.