Gočovo (12)
Zomrel významný človek, vedec a pedagóg profesor Ondrej Hronec, rodák z Gočova
Napísal(a) MG od
Prinášame vám smutnú informáciu. V stredu 13. júna 2023 v podvečerných hodinách zomrel v Košiciach vo veku 85 rokov významný človek, vedec a pedagóg, pochádzajúci z horného Gemera, profesor Ondrej Hronec. Významnou mierou zasiahol predovšetkým do tvorby a ekonomiky životného prostredia. Prejavil sa tiež ako popredný funkcionár pôsobiaci v Evanjelickej cirkvi a. v. v regióne Gemera.
Profesor Ondrej Hronec sa narodil 24. 2. 1938 v Gočove. Pôsobil ako pedagóg a vedec na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, na jej detašovanom pracovisku v Košiciach, neskôr na Univerzite veterinárneho lekárstva v Košiciach, Prešovskej univerzite v Prešove a pôsobil tiež na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici.
Jur Hronec bol človek, ktorý môže byť inšpiráciou pre nás všetkých
Napísal(a) T. Tomková
Uprostred Gočova hrdo stojí Evanjelický a. v. kostol a oproti nemu je učupený medzi inými domami malý skromný domček. V tomto domčeku sa pred 140 rokmi narodil jeden z najvýznamnejších matematikov, zakladateľ viacerých vysokých škôl, priebojný pedagóg, kultúrny činiteľ, predseda Matice slovenskej a iných kultúrnych inštitúcií Jur Hronec.
Obec Gočovo, Matica slovenská, ECAV Vlachovo, fília Gočovo a Občianske združenie Zachovanie pamiatky Jura Hronca pripravili v Gočove 16. mája 2021 spomienkovú slávnosť pri príležitosti výročia jeho narodenia. Slávnostné Služby Božie v Gočove viedla farárka Martina Gdovinová. Aj vo svojej kázni nezabudla spomenúť prínos ambiciózneho rodáka. Mladý matičiar Vladimír Tököly prítomným predstavil osobnosť Jura Hronca ako persónu nielen inšpiratívnu životným odhodlaním, ale aj ako človeka, ktorý bol kľúčovým pre formovanie základov smerovania slovenského vysokého školstva. Vďaka nemu dnes dokáže reflektovať potreby doby, ktorá potrebuje mladých dynamických ľudí, vzdelaných v technických a matematických odboroch.
Anna Ambrózyová: Chcela by som po sebe zanechať niečo viac ako zvyčajne ľudia nechávajú
Napísal(a) A. Ambrózyová
Malebné obce na hornom Gemeri sa pomaly stávajú miestanmi rozvoja rôznych kultúrno-spoločenských aktivít. Aj keď iba s finančnými ťažkosťami, ale predsa ako jarné kvety na lúkach a okolo priedomí dávajú o sebe vedieť, že nám skrášľujú a naprávajú to, čo život aj so smútkom priniesol. Objavujú sa rôzne tvorivé práce od začínajúcich a tiež od skúsených autorov. Po knihe spomienok Žila som s nimi od Emílie Ivanovej nedávno uzrela svetlo sveta aj zbierka básní Anny Ambrózyovej Poézia srdca. Obidve autorky sú z Gočova. V tomto príspevku sa nám predstavuje pani Anna Ambrózyová, aby nám umožnila takto vniknúť do podstaty zbierky i nahliadnuť do svojho života. Takto sa nám prihovára:
"Milí priatelia veršov, v týchto dňoch mi vyšla zbierka básní pod názvom ,,POÉZIA SRDCA“. Témou tohto veršovaného slova sú rôzne podoby lásky od detstva, až po jeseň života. Je to poézia života mnohých z vás, pretože siahnete do hĺbky svojej duše a spomienok. Je to podnet na zamýšľanie sa nad životom ako takým.
Emília Ivanová, rod. Nemcová: RUSADLIE ZA MOJEJ MLADOSTI
Napísal(a) E. Ivanová
Ešte poriadne neuschla ani tlačiarenská čerň v knihe našej Gemerčanky pani Emílie Ivanovej z Gočova „Žila som s nimi“, z ktorej pochádza aj pripojený úryvok: Rusadlie za mojej mladosti, keď sa o nej prostredníctvom našej stránky Maj Gemer dozvedeli nielen jej rodáci z Vlachova, ale dokonca i krajania žijúci už niekoľko desaťročí v Spojených štátoch amerických. S láskou spomínali neformálne stretnutia s obyvateľmi Vlachova i Gočova i na autorku knihy, ktorá sa postarala, aby v jedno letné obdobie navštívili svoje rodisko, alebo rodisko svojich rodičov. Bol som z toho stretnutia prekvapený aj ja, lebo slová písané angličtinou mi veľa nehovorili, iba keď som si ich dal preložiť, tak som to mohol zhrnúť tak, že sa oplatilo jedno i druhé. O to s väčším záujmom som si riadky od hodnotiteľov spomínanej knihy prečítal. Pán Juraj Kováč o. i. napísal, že „Nevšedný rozprávačský talent opretý o nádherný dar videnia osobitostí každodenného života dedinského ľudu hornogemerskej obce Vlachovo, stvárnenie životných príbehov naoko obyčajných ľudí z jej najbližšieho i vzdialenejšieho okolia je charakteristickou črtou literárej tvorby autorky zbierky príbehov zo života Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej z Gočova." Nie raz sa autorka tejto knihy, z ktorej som vám vybral príbeh odohrávajúci sa v tomto regióne po Veľkej noci,
Žila som s nimi – prezentovali knihu spomienok Emílie Ivanovej Nemcovej o živote ľudí v Gočove i vo Vlachove
Napísal(a) Mgr. Juraj Kováč
V hornogemerskej obci Gočovo sa v sobotu 25. januára 2020 konalo nevšedné podujatie – slávnostná prezentácia knihy Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej Žila som s nimi. Je to kniha poviedok o živote ľudu obcí Vlachovo, kde sa autorka narodila, Gočovo, ktoré sa stalo jej druhým domovom, ale aj mnohých ďalších dedín gemerského regiónu. Životné osudy týchto ľudí si boli totiž v mnohom podobné.
Príbehy stvárnené vo vyše sedemdesiatich poviedkach sú situované do miestnych lokalít s ich historickými názvami a aj postavy z príbehov sú reálne, čo je neobyčajne cenné aj z národopisného hľadiska. Verne, často až detailne opisuje postup už dávno zabudnutých dedinských prác, akými sú napríklad pranie prádla na potoku, vyváranie prádla v kotli na brehu potoka, varenie mydla, bielenie plátna na lúke, život na salaši, ručná mlatba, žatva a mnohé iné.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-