Slávnosť pokračovala pred rodným domom pietnym aktom položením vencov k pamätnej tabuli. Starosta obce Gočovo Milan Mlynár prítomných srdečne privítal a prihovoril sa aj predseda Matice slovenskej Marián Gešper. V jeho slovách znela vďaka za nezmazateľnú stopu vo vedeckej činnosti, ktorú spolu s Lacom Novomeským rozvíjal ako predseda Matice slovenskej.
Neodmysliteľnou súčasťou pamiatky na Jura Hronca je jeho synovec Ondrej Hronec, ktorý je autorom viacerých publikácií o svojom strýkovi. Založil občianske združenie pre zachovanie pamiatky Jura Hronca a je jeho čestným predsedom. Spolu s manželkou Danielou je autorom múzejnej expozície pamätného domu Jura Hronca v Gočove.
Jur Hronec sa narodil 17. mája 1881 ako piate dieťa viacčlennej rodiny chudobného roľníka v Gočove. Spočiatku nemal podmienky na vedecký rast a odbornú prácu, avšak postupne sa vypracoval na významnú vedeckú osobnosť. Po stredoškolských štúdiách v Rožňave sa Hronec rozhodol študovať matematiku a fyziku. Odišiel na univerzitu v Kluži. Mesto bolo v tom čase centrom kultúrneho a spoločenského života rumunských Nemcov v Sedmohradsku. Vďaka tomuto prostrediu sa dostal po vysokoškolskom štúdiu na nemecké univerzity. Absolvoval študijné pobyty v Göttingene, v Berlíne, v Giessene. Odtiaľ odišiel na parížsku Sorbonnu. Okrem toho sa pripravil na filozoficko-pedagogickú štátnu skúšku. Téma jeho písomnej práce bola Matematika ako prostriedok výchovy charakteru.
Až do roku 1922 bol profesorom a neskôr riaditeľom kežmarského lýcea – gymnázia, známeho svojou vysokou úrovňou. Hoci mu povinnosti stredoškolského profesora zaberali veľa času, predsa len sa sústavne venoval aj vedeckej práci. Pobyt na zahraničných univerzitách mu umožnili získať rozhľad. Spoznal nové matematické metódy, ktoré potom uplatnil a rozvinul vo vedeckej a pedagogickej praxi. Je o ňom známe, že nikdy nepoužíval notes, vedel vždy o každom žiakovi, čo vie a čo nevie. Študentov viedol k logickému mysleniu. Nezastrašoval ich známkami – za šestnásť rokov v Kežmarku nedal prepadnúť z matematiky ani jedného žiaka, ale získaval ich pre štúdium.
Pri pobyte v Kluži študoval u profesora Ľudovíta Schlesingera, u ktorého obhajoval aj doktorskú dizertáciu. Profesor Schlesinger vzbudil u mladého študenta záujem o riešenie lineárnych diferenciálnych rovníc, ktoré neskôr Jur Hronec rozpracoval do množstva vedecko-výskumných prác, teórie integrálov a ďalších matematických aplikácií. Nezaoberal sa iba teoretickými problémami vyššej matematiky. Neskôr, ako vysokoškolský profesor, napísal viacero učebníc a učebných pomôcok pre vysokoškolských študentov. Treba povedať, že pred rokom 1918 a krátko po prevrate prakticky neexistovala odborná matematická literatúra, ktorá by bola písaná po slovensky. V tom čase neexistovalo ani vysokoškolské štúdium technických odborov. Prírodovedecká fakulta, hoci bola v zákone z roku 1919 oficiálne deklarovaná, nevznikla po celý čas predmníchovskej republiky.
Mladý ambiciózny matematik po odchode z Kežmarku krátko pôsobil v Košiciach, ale už v rokoch 1923 – 1924 sa stal súkromným docentom Karlovej univerzity v Prahe.
V rokoch 1925 – 1938 pôsobil na Vysokej škole technickej v Brne. Ako univerzitný profesor, načas aj dekan fakulty, sa často zúčastňoval na prípravách celoštátnych akcií a podujatí, na ktorých vehementne presadzoval slovenské záujmy. Najväčší entuziazmus prejavil Hronec v dlhom boji za utvorenie slovenských vysokých škôl technického smeru – Prírodovedeckej fakulty, Slovenskej vysokej školy technickej a hospodárskych škôl.
Na oslavách 300. výročia založenia univerzity v Trnave, ako zástupca brnianskej techniky, poukázal na skutočnosť, že Slovensko malo už pred tristo rokmi tie isté fakulty – teologickú, filozofickú, právnickú a lekársku – ako teraz. Založenie prírodovedných a technických škôl zdôvodňoval ekonomicky i kultúrne. Nastoľoval otázku vysokej školy technickej. Zväz slovenského študentstva i široká slovenská verejnosť zorganizovali veľkú podpisovú akciu na utvorenie techniky. Zriadili Akčný výbor zo zástupcov politických strán, v ktorom mal Hronec čestné miesto. Vláda musela kapitulovať a 23.06.1937 zákonom zriadila Vysokú školu technickú M. R. Štefánika so sídlom v Košiciach. Za prvého rektora zvolil profesorský zbor Jura Hronca.
Otvorenie školy malo byť v školskom roku 1938/1939. Politické udalosti na Slovensku – po Viedenskej arbitráži pripadli Košice Maďarsku – znemožnili jej otvorenie. Hronec hľadal riešenie. Z možných miest – Prešov alebo Martin – sa rozhodol pre Martin. Vybudovaním Slovenskej techniky sa neukončila Hroncova práca pri vzniku slovenských vysokých škôl. Nezabúdal na zriadenie prírodovedeckej fakulty. Aj jeho pričinením sa 01.10.1940 ustanovila Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave a on sa na nej stal neplateným profesorom. V októbri 1940 zriadili z odboru obchodného inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej samostatnú Vysokú školu obchodnú a jej prvým dekanom sa stal profesor Hronec.
Na vznik ďalších vysokých škôl podnetne pôsobil aj po vojne. Ako predseda Komisie pre zriadenie Vysokej školy pôdohospodárskej a lesníckej v Košiciach sa pričinil o jej ustanovenie. Z nej v roku 1952 vznikla Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre s Veterinárskou fakultou v Košiciach a Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene. Keď v roku 1946 zriadili Pedagogickú fakultu v Bratislave ako súčasť Slovenskej univerzity, profesor Hronec sa stal jej prvým dekanom. Môžeme konštatovať, že sa podieľal na zriaďovaní takmer všetkých slovenských vysokých škôl, a to ako organizátor, akademický funkcionár a profesor. Zasahoval aj do pedagogickej činnosti slovenských škôl. Vydal dve diela – Vyučovanie a vyučovacia osobnosť (1923; v roku 1927 za ňu dostal štátnu cenu) a Učiteľova osobnosť (1926), v ktorých vyzdvihol úlohu pedagógov a požadoval pre nich vysokoškolské vzdelanie. Náročné požiadavky mal aj na inžinierov.
Popri bohatej organizátorskej a pedagogickej aktivite pracoval aj vedecky. Venoval sa výskumu diferenciálnych rovníc. Z tejto problematiky napísal 24 samostatných vedeckých prác. Okrem toho vydal jedenásť kníh a vysokoškolských učebníc i množstvo článkov v časopisoch a novinách. Zásluhy si získal najmä vydaním prvých matematických kníh v slovenčine.
Ako rozhľadený vedec sa živo zapájal aj do kultúrnej činnosti. Bol nielen akademikom a funkcionárom Slovenskej akadémie vied, akademickým funkcionárom mnohých vysokých škôl, iniciátorom Matematickej olympiády v Česko-Slovensku, podpredsedom odbočky Jednoty československých matematikov a fyzikov na Slovensku, bol aj funkcionárom iných kultúrnych a umeleckých spolkov. V rokoch 1945 – 1954 bol spolu s Lacom Novomeským predsedom Matice slovenskej, okrem toho stál na čele Umeleckej a vedeckej rady, Spolku Slovenského múzea a iných inštitúcií.
V matičnom výbore zastupoval vedu a presadzoval vedeckú orientáciu MS. Uvedomoval si jej širšie celospoločenské poslanie – zasadzoval sa za rozšírenie jej členstva a miestnych odborov na celé Slovensko, zaslúžil sa o mimoriadne rozvinutie jej kultúrneho pôsobenia. Počas jeho predsedovania Matica dosiahla vrchol vtedajšej činnosti – počet jej členov sa zvýšil v roku 1950 oproti roku 1944 zo 74 000 na stotisíc a počet miestnych odborov z 336 na 1 125. Ročne vydávala okolo dvesto titulov kníh, dvanásť vedeckých zborníkov a šesť časopisov, bola najväčším slovenským vydavateľstvom. S Maticou slovenskou zdieľal jej osud aj po roku 1948: obmedzovanie jej činnosti, presun vedeckej práce do akadémie, likvidáciu členskej základne. Najmä v časoch boja proti tzv. buržoáznym nacionalistom, keď ďalší matičný predseda Laco Novomeský sedel vo väzení, hľadal s reprezentantmi MS východisko z ťažkej situácie. Dňa 05.04.1954 viedol posledné zasadnutie Výboru Matice slovenskej, ktoré požiadalo Slovenskú národnú radu o prijatie Zákona SNR o Matici slovenskej. Vydaním tohto zákona v apríli 1954 sa Matica zmenila na štátnu vedeckú inštitúciu – na Slovenskú národnú knižnicu a Knihovedný ústav.
Mnohostranná osobnosť, mimoriadne pracovitý a čestný človek, akademik a trojnásobný doktor Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave. Na vlastnú žiadosť sa po svojej smrti vrátil do rodného Gočova.
Na záver použijem slová Vladimíra Tökölyho: „Jur Hronec bol človek, ktorý môže byť inšpiráciou pre nás všetkých. Bol a stále je dokonalým príkladom toho, že človek ako každý z nás, z obyčajnej roľníckej rodiny, z malej dedinky, dokáže neobyčajné veci vo veľkom svete.“
Zostavila: Tatiana Tomková, DMS Rožňava
Zdroj: Národný kalendár 2006, autor Michal Eliáš; Národný kalendár 2011, autor Július Bartl

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-