O kvalite dobrých spevákov som nepochyboval, veď som ako člen poroty zažil prekrásny večer s bohatou diváckou kulisou na súťaži spevákov „Spieva celá dedina“. Ďalšou zárukou bola záslužná práca dlhoročného učiteľa a riaditeľa miestnej školy Andreja Hlaváča. Tento pán cibril hlasy svojich žiakov pri nácvikoch ľudových i nábožných piesní. Obavy boli zbytočné, pri prvom stretnutí skupiny organizátorom bol predložený menoslov spevákov vtedajším predsedom MNV Jankom Polákom. Organizátori si dali takú námahu, že hľadali možných spevákov podľa čísiel domov.
Neskôr ich oslovili, a oni prišli na prvú skúšku. Prvé nácviky boli poznačené istou ostýchavosťou i trémou, už nešlo o voľný spev a najmä „na sucho“ pripadalo mnohým zvláštne. Do mája, kedy si pripomíname výročie narodenia akademika Hronca zostávalo niekoľko mesiacov a nás to nútilo preklenúť tieto počiatočné nedostatky. Dohodli sme sa, že sa na prvom našom verejnom vystúpení predstavíme pásmom spevu a slova „Gočovský rok v piesni“. Pásmo malo obsahovať piesne a zvyky, ale najmä piesne, ktoré sa spievali pri rôznych zvykoch a príležitostiach tak, ako bežal rok. Zvykali sme si na zborový, ale prirodzený spev. Súčasne každý spevák, či speváčka hľadali piesne menej známe i také, ktoré sa dostávali takmer do zabudnutia. Pomáhali nám a pomoc pri hľadaní uľahčovali najmä najstarší spoluobčania, veď mladší ich už nepoznali. Boli to nácviky plné nadšenia a optimizmu, najmä vtedy, keď sme nacvičovali menej známe piesne. Povedali sme si, že budeme nacvičovať a spievať piesne, ktoré sa spievajú iba v Gočove. Bohatým prameňom, ba studnicou veľmi pekných piesní bol najmä Jožko Rybár, spevák obdarený pekným hlasom a humorom. Bol aj naším prvým sólovým spevákom. V jeho podaní krásne zneli piesne „Zasadiev som dva javorovo stromy“ a „Ešte som tej noci pri milej spáv“.Veľmi sme si vážili najmä starších a veľmi dobrých spevákov.
Jedným z najstarších bol pán Ján Rybár - spevák, ktorého pekne zafarbený bas vynikal najmä pri vystúpeniach mužskej časti súboru. K spevákom sa pridala aj ľudová hudba, ktorú tvorili muzikanti: Ján Matajzík, Štefan Polák, Juraj Ďuraj, Rudolf Mako, Dušan Mako, Alexander Soják, neskôr Pavol Rusňák.Nácviky boli stále náročnejšie, ale boli presné, darilo sa nám. Pásmo spevu dostávalo svoju podobu. Deň osláv sa priblížil, postavila sa pekná tribúna. Čakalo sa na deň D...
Bol 23. máj roku 1981 a vynovené Gočovo dôstojne privítalo svojich hostí. Počasie sa nechcelo pripojiť k spríjemneniu nálady spevákov i divákov, ktorých bolo neúrekom. Program uvádzali Evka Hodermarská a Janko Hlaváč. Naše prvé vystúpenie sa začalo básňou Janka Kaspera: „Spomienka na akademika Jura Hronca“. Jar sme privítali piesňou „A pred Jozéfom ten týden“. Svadba sa začala piesňou „Ej javor, javor zelený“. V tejto časti odznela odobierka mladej nevesty Marienky Polákovej a reč starejšieho Janka Palacka. Regrúti začali svoju rozlúčku pri odchode na vojenčinu piesňou „Už mi hrajú“. Nakoniec prišiel blok príležitostných piesní, ako „A poniže Gôšova je Poloma“.
Cez celé naše vystúpenie sa neraz ozval potlesk, ktorý bol našou najväčšou odmenou. Ešte i dnes spomíname na chvíľu, keď spoza hory vykuklo slniečko, premohlo čierne mraky a svietilo až do svojho západu. A aké bolo hodnotenie nášho vystúpenia? Bolo to vraj veľmi pekné, úspešné, obsahovalo veľa pekného spevného materiálu, no bolo statické. Povzbudilo nás to a neskôr sme skutočne okrem výrazného spevu s precítením textu a melódie pridávali vhodný pohyb, ba i tanec.
Snažili sme sa o to, aby sa do každého bloku dostalo vhodné slovo, či vinš. Pán Greguš, dekan mechanizačnej fakulty a hosť programu pozval Gočovanov do Bratislavy na otvorenie školského roka, aby si poslucháči aj takouto formou pripomenuli výročie. Príliš sme tomu neverili, veď to bolo pri posedení, kde bolo všetkého dosť. Každému chutili gočovské pirohy, ktoré lepili na niekoľkých lopároch naše šikovné gazdinky.Prichádzal nový školský rok 1981/1982 a pán Greguš dodržal slovo, prišlo oficiálne pozvanie. No Gočovo váhalo, príčin bolo niekoľko. Vystúpenie malo trvať iba 12 minút. Čo z toho, čo vieme, máme vybrať? Hlavnou príčinou bolo to, že niekoľkí aktívni členovia súboru boli v tom čase mimo republiky. Predsa sme tam boli a získali sme si obdiv vysokoškolákov z celého Slovenska. Aulou Univerzity Komenského v Bratislave sa po každej piesni ozýval potlesk. A to sme boli náhradníkmi za vopred objednaný sláčikový koncert.
Život išiel ďalej a my sme sa podujali nacvičovať, hľadať ďalšie piesne a zvyky. Vznikali nové bloky, ku tvorbe ktorých sme prispeli všetci. Po niekoľkých úvahách dostal náš spevácky súbor názov Folklórna skupina Gočovan z Gočova. Potom prichádzali pozvania na vystúpenia pri výročiach, oslavách, na prehliadkach a súťažiach.
Boli sme v Košiciach, Bardejove, Spišskej Novej Vsi, Rožňave, Revúcej, Štítniku, Klenovci. V posledne menovanej obci sme sa predstavili pásmom Krstiny, ktoré malo úspech aj pri iných vystúpeniach. Vtipné piesne, choreografia i sprievodné slovo, vinše v podaní Emílie Božíkovej - babica a Milana Poláka - krstný, to všetko zanechalo u divákov hlboký zážitok. Medzi ďalšie vystúpenia možno zarátať aj oslavy Dňa baníkov, Oslobodenia našej vlasti, SNP alebo vystúpenie pri schôdzi PD vo Vlachove.Nielen folklór, ľudové piesne, ale i piesne umelé, nábožné a smútočné zneli, neraz ešte znejú a veríme, že budú znieť naďalej. Okrem nášho spevu pri výročí postavenia kostola v Gočove, pri vystúpení na Štedrý deň sme spievali aj na prehliadkach cirkevných zborov v Revúcej, Štítniku, Gemerskej Polome a v ďalších kostoloch.
Gočovo, Vlachovo, Nižná Slaná, Kobeliarovo, Vyšná Slaná, Rejdová, Dobšiná, Havrania Dolina, Gemerská Poloma, Betliar, Hanková - tvoria zoznam obcí, kde sme spievali piesne pri príležitostí smútočných obradov. Určite najväčší umelecký zážitok v nás zanechalo naše účinkovanie na Detve. Už pri príprave týchto slávností a pri našom pôsobení na Detve sme spoznali vzácneho, skromného človeka, ktorý sa dokázal odovzdať tak, aby dosiahol úspech všetkých účinkujúcich. Nechtiac nám však poplietol hlavu, keď sa nám sľúbil na nácvik, ale pre isté príčiny návštevu zmenil na iný termín. Prišiel telegram, ktorý sa začínal: „Inžinier z Ruska nepríde, lebo...“ Vylúštili sme, že ide o pána Ing. Viliama Grusku z Bratislavy. Naše kontakty medzi ním a nami sa neprerušili.
Detva bola príjemným zážitkom. Pripomína, že o desať rokov sme opäť na Detve vystupovali. Keď sme ráno na toto vystúpenie odchádzali, chýbal nám jeden dobrý spevák Ondrej Lipták. Jeho vernosť k spevu a Gočovanu však dokázal. Zjavil sa na Detve. Odkrútil pedále svojho bicykla na trase Gočovo - Detva.
Ďalším veľkým zážitkom bolo nahrávanie v rozhlase v Banskej Bystrici na jeseň v roku 1992.
Nebolo to jednoduché, trvalo to dlho a bolo náročné. Nahrali sme tu niekoľko desiatok piesní z Gočova, čoho dôkazom je aj kazeta z tejto nahrávky.“

Týmito slovami sa nadšencom a prívržencom folklórnej skupiny Gočovan prihováral ich dlhoročný umelecký vedúci Ján Matajzík pri ich dvadsiatom výročí. Za ďalších desať rokov ubehlo mnoho času, samotný Ján Matajzík (1936-2010) už nie je medzi nami a tým viac si ho všetci členovia vážime, patrí mu náš obdiv a veľká vďaka. V živote to tak chodí, že jedni umierajú, iní prichádzajú a každý za sebou zanecháva veľký kus práce.
Od roku 2008 folklórna skupina patrí pod občianske združenie Gočovan, ktorého predsedom je Ondrej Hlaváč a umeleckou vedúcou Mária Poláková. Ani dnes nezúfame a každoročne absolvujeme mnoho vystúpení a tréningov, kde si vylepšujeme naše folklórne pásma. Taktiež sa staráme o zachovanie hmotnej kultúry, za čo patrí vďaka šikovným rukám našich žien, ktoré zorganizovali nie jednu výstavu.
Ako každý člen i ja som hrdá, že môžem byť jednou z vás a spoločne sa podieľať na tvorbe a zachovávaní autentického folklóru, ktorý je v dnešnom živote taký vzácny.
Bc. Mária Hlaváčová
Fotografie: archív súboru Gočovan
{gallery}folklor/gocovo/gocovan{/gallery}

































„Na jeseň v roku 1980 na istom stretnutí, skupina mužov zanôtila prekrásne ťahavé gočovské piesne. Práve vtedy začali špekulácie a zrod myšlienky v hlave vtedajšieho kultúrneho pracovníka v Gočove Janka Hlaváča, na založenie speváckeho zboru. Jeho nápad bol zaujímavý najmä preto, lebo Gočovo sa chystalo na oslavy 100. výročia narodenia nášho vzácneho rodáka akademika Jura Hronca.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-