V roku 1981 pri stom výročí narodenia akademika Jura Hronca bola založená folklórna skupina Gočovan, ktorej bol vedúcim až do svojej smrti. Pod jeho vedením spevokol spieval ľudové piesne z Gočova, cirkevné zborové a národné hymnické piesne a tiež príležitostné, ako i banícke piesne.
Bez jeho vedenia sa nezaobišla žiadna akcia v obci, skoro žiadna svadba či pohreb. Gočovská ľudová pieseň tak obohatila súťaže a prehliadky v okrese, a to v Rožňave, Slavošovciach, Revúcej, Betliari a tiež celoslovenské podujatia v Košiciach, Klenovci, Kokave nad Rimavicou, Detve, Heľpe, Bardejove a Spišskej Novej Vsi.
Každoročne sa spevokol Gočovan zúčastnil prehliadky cirkevných zborov organizovaných Gemerským osvetovým strediskom. Najradšej prezentoval pieseň, ktorá bola jeho najobľúbenejšou „Ó, Bože v nebesiach“. Láska k rodnej zemi sa odzrkadlila na jeho vzťahu k národným piesňam o Slovensku. Ako pekne zneli piesne „Slovensko moje, rodisko moje“, či „Daj Boh šťastia tejto zemi“.
V roku 1992 folklórna skupina Gočovan nahrala gočovské ľudové piesne v rozhlase Banská Bystrica a v roku 2008 v Košiciach. Bol spoluautorom Zborníka gočovských ľudových piesni „Gočovan spieva“, ktorý vyšiel knižne v roku 2002.
Pri príležitosti životného jubilea 70 rokov života mu Národné osvetové stredisko v Rožňave dňa 2.3.2007 udelilo ocenenie „Pocta generálneho riaditeľa Národného osvetového centra“ - za jeho osobný umelecký prínos v oblasti folklórnej a cirkevnej hudby.
Pri príležitosti 580. výročia prvej písomnej zmienky o obci Gočovo dňa 2.9.2007 bol starostom obce Gočovo poctený „Pamätným listom“ za svoju dlhoročnú aktívnu činnosť v oblasti kultúry.
Drahý náš priateľ,
dokázal si, že si nežil nadarmo. S Tvojím menom je spojená láska k Tvojim najbližším – synom, vnukovi. K deťom, ktorým si dal základy matematiky a ukázal lásku k hudbe. K Tvojim priateľom a známym zo spevokolu Gočovan, s ktorými si sa tešil na vzájomné stretnutia. Dával si radosť a úsmev, vďaka čomu si Ťa budeme dlho pamätať a nosiť v našich srdciach.
Odišiel človek, ktorý veľa znamenal...
S Jánom Matajzíkom sme sa naždy rozlúčili 18. júna 2010 na cintoríne v Gočove.
Česť jeho pamiatke!
Členovia folklórneho súboru a speváckeho zboru Gočovan
a členovia speváckych zborov z Gemera
FOTO:
{gallery}obsah/gocovo{/gallery}
{jcomments on}

































__________________________________________________

Študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval na národnom kultúrnom živote a v r. 1874 maturoval, teológiu vo Viedni a Erlangene. Pôsobil ako farár v Dobrej Nive a stal sa seniorom Zvolenského seniorátu, na dôchodku žil v Banskej Bystrici. Zapojil sa do slovenských národoobranných snáh, bol členom a funkcionárom Slovenskej národnej strany, členom SNR, signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa a členom výboru Matice slovenskej. Zostavil zbierku modlitieb pre mládež, konfirmačnú príručku. Bol činný aj v oblasti cirkevnej historiografie, venoval sa i dejinám umenia a ochrane kultúrnohistorických pamiatok. Výrazne sa zúčastňoval na pedagogickej a osvetovej činnosti, prednášal o racionálnom hospodárení a ovocinárstve. Svoje skúsenosti a znalosti publikoval vo viacerých časopisoch. -MM-
Narodil sa v rodine garbiara. Vzdelanie získaval v Hrachove, Rožňave, na lýceu v Levoči a od roku 1841 na lýceu v Bratislave, kde sa stal tiež členom a funkcionárom Ústavu reči a literatúry slovenskej, spolupracovík Ľ. Štúra. V roku 1848 bol počas revolúcie krátko uväznený spolu s Jánom Franciscim-Rimavským a Štefanom Markom Daxnerom. Po revolúcii začal pracovať ako slúžny Gemersko-malohontskej stolice, neskôr bol stoličným prísažným v Rimavskej Sobote. Písal básnické cykly, lyricko-epické útvary a veršované drámy a venoval sa tiež publicistike, kde obhajoval a bránil štúrovskú slovenčinu, rozvíjal slovanskú myšlienku, ale tiež kriticky komentoval domáce spoločenské pomery. Okrem vlastnej tvorby sa venoval tiež prekladom z anglickej, nemeckej, ruskej a poľskej literatúry. Celá jeho tvorba tlačou vyšla až v rokoch 1966 – 1967. -MM-
Právo študoval na Právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Pôsobil v advokácii a samospráve, v roku 1914 bol starostom Jelšavy, od roku 1925 prednášal správne a finančné právo v Miskolci, potom pôsobil ako riadny profesor na univerzite v Debrecíne. Venoval sa verejnému a finančnému právu, z tejto oblasti publikoval články v odborných čaopisoch a vydal niekoľko publikácií. -MM-
Predstaviteľ historickej maľby. Študoval na ev. gymnáziu v Rožňave, právo v Pécsi, maliarstvo na výtvarnej akadémii vo Viedni a v Paríži. Témy čerpal takmer výlučne z uhorskej histórie a svoje skúsenosti z bojov za nezávislosť spracovával tým, že ich umiestňoval do vzdialenej minulosti. Svojimi dielami povýšil uhorské historické maliarstvo na európsku úroveň. Ako prvý uhorský maliar získal v roku 1860 zlatú medailu parížskeho Saloon annuel za obrazy z uhorských dejín. Jeho obrazy z neho robia jedného z najväčších predstaviteľov romanticko-akademickej historickej maľby. -MM-
Ľudovú školu navštevoval v Hrachove, študoval na gymnáziu v Revúcej, v rokoch 1874 – 1880 v Rimavskej Sobote, medicínu na univerzite vo Viedni. Ako lekár pôsobil vo Viedni, na Myjave a v Novom Meste nad Váhom. Angažoval sa na hospodárskom, politickom i národno-kultúrnom poli. Založil a do konca života viedol Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom, ktorú projektoval ako jedno zo stredísk politického národného pohybu, na jeho rozvoj využíval i jej finančné zdroje. Funkcionár Slovenskej národnej strany, tvorca jej finančného programu. Vydával a redigoval Považské noviny, v brožúrach reagoval na politické dianie, do časopisov a novín prispieval národno-kultúrnymi, politickými a zdravotno-osvetovými článkami. -MM-
Svoj profesionálny život prežil ako učiteľ, neskôr ako riaditeľ Základnej školy v Slavošovciach, bol fotodokumentaristom v Zbore pre občianske záležitosti, pracoval ako predseda školskej a kultúrnej komisie, ako poslanec MNV a zakrátko podpredseda MNV. Ako dlhoročný predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Podstatne prispel k rekonštrukcii rodného domu P. E. Dobšinského, v ktorom postupne vybudoval muzeálnu expozíciu. Bol jedným z autorov myšlienky oživiť Slavošovský tunel pod Homôlkou, dnes je z neho známa turistická atrakcia a rekreačná oblasť. Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v rôznych regionálnych časopisoch. Je autorom viacerých publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a Rimavskej Sobote, na právnickej akadémii v Prešove a na univerzite v Kluži. Potom pracoval ako advokátsky koncipient v rôznych mestách, v roku 1905 začína v Bánovciach nad Bebravou svoju samostatnú advokátsku kariéru. Od 1916 príslušník čs. légií v Rusku, kde bol členom Čs. Národnej rady a redaktorom slovenských časopisov, od apríla 1919 bol gemersko-malohontský župan v Rimavskej Sobote, potom župan v Nitre a krajinský viceprezident v Bratislave. Aktívne sa zúčastňoval nielen na politickom, ale i kultúrnom a spoločenskom živote. Publikoval množstvo besedníc, čŕt, humoresiek, noviel, poviedok a básní. Román Demokrati a niektoré poviedky a básne boli preložené do viacerých jazykov a upravené pre film a televíziu (Štvorylka, Slnečný kúpeľ). V roku 1945 bol ako prvý Slovák menovaný za národného umelca. -MM-