V roku 1981 pri stom výročí narodenia akademika Jura Hronca bola založená folklórna skupina Gočovan, ktorej bol vedúcim až do svojej smrti. Pod jeho vedením spevokol spieval ľudové piesne z Gočova, cirkevné zborové a národné hymnické piesne a tiež príležitostné, ako i banícke piesne. 
Bez jeho vedenia sa nezaobišla žiadna akcia v obci, skoro žiadna svadba či pohreb. Gočovská ľudová pieseň tak obohatila súťaže a prehliadky v okrese, a to v Rožňave, Slavošovciach, Revúcej, Betliari a tiež celoslovenské podujatia v Košiciach, Klenovci, Kokave nad Rimavicou, Detve, Heľpe, Bardejove a Spišskej Novej Vsi.
Každoročne sa spevokol Gočovan zúčastnil prehliadky cirkevných zborov organizovaných Gemerským osvetovým strediskom. Najradšej prezentoval pieseň, ktorá bola jeho najobľúbenejšou „Ó, Bože v nebesiach“. Láska k rodnej zemi sa odzrkadlila na jeho vzťahu k národným piesňam o Slovensku. Ako pekne zneli piesne „Slovensko moje, rodisko moje“, či „Daj Boh šťastia tejto zemi“.
V roku 1992 folklórna skupina Gočovan nahrala gočovské ľudové piesne v rozhlase Banská Bystrica a v roku 2008 v Košiciach. Bol spoluautorom Zborníka gočovských ľudových piesni „Gočovan spieva“, ktorý vyšiel knižne v roku 2002.
Pri príležitosti životného jubilea 70 rokov života mu Národné osvetové stredisko v Rožňave dňa 2.3.2007 udelilo ocenenie „Pocta generálneho riaditeľa Národného osvetového centra“ - za jeho osobný umelecký prínos v oblasti folklórnej a cirkevnej hudby.
Pri príležitosti 580. výročia prvej písomnej zmienky o obci Gočovo dňa 2.9.2007 bol starostom obce Gočovo poctený „Pamätným listom“ za svoju dlhoročnú aktívnu činnosť v oblasti kultúry.
Drahý náš priateľ,
dokázal si, že si nežil nadarmo. S Tvojím menom je spojená láska k Tvojim najbližším – synom, vnukovi. K deťom, ktorým si dal základy matematiky a ukázal lásku k hudbe. K Tvojim priateľom a známym zo spevokolu Gočovan, s ktorými si sa tešil na vzájomné stretnutia. Dával si radosť a úsmev, vďaka čomu si Ťa budeme dlho pamätať a nosiť v našich srdciach.
Odišiel človek, ktorý veľa znamenal...
S Jánom Matajzíkom sme sa naždy rozlúčili 18. júna 2010 na cintoríne v Gočove.
Česť jeho pamiatke!
Členovia folklórneho súboru a speváckeho zboru Gočovan
a členovia speváckych zborov z Gemera
FOTO:
{gallery}obsah/gocovo{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.