Vďaka industrializácii Slovenska v 60-tych rokoch nahrádzali poťahy volov a koníkov prvé „ZETORY“! Aj tunajšie Jednotné roľnícke družstvo dostalo prvé „ÁČKO" ZETOR 25A a neskôr aj „KÁČKO“ Zetor 25K. Boli to “čudá“, ktoré „prtkali" a dokázali ťahať naloženú vlečku, čo nedokázali dva páre vraníkov!
A „totalitný“ režim donútil pôdohospodárov obrábať pôdu pásakmi „STALINCAMI“ a traktormi „ZETOR“!
Nuž, ako naši otcovia a mamky „drhli“ pre svetlú našu budúcnosť, tak ten „zločinný komunizmus“ vytláčal plebs z polí a nahrádzal ho technikou. Po rokoch malé ZETORY nahradili silnejšie nové typy Zetorov a staré išli do ˇšrotu“! No a tak prví traktoristi, ktorí vedeli, čo je to „ZETOR“, vyradené kusy za šrotovú cenu odkúpili od družstva.
Nuž posúďte sami, aké skvosty značky „ZETOR“ títo šikovní fanúšikovia zachránili. Najkrajší a najvzácnejší „ZETOR 25“ zrenovoval syn bývalého družstevného mechanizátora Juraja Gibalu, ktorého na estrádach v obci parodovali herci, ako “zanechal mláťačku na poli a na Vianoce mu snehové vločky pripomínali, že žatva skončila“ !!! Počas estrádneho vystúpenia nezniesol paródiu kritiky a odišiel urazený z „výročnej členskej schôdze“! Nuž a jeho syn Ivan teraz zreštauroval ZETOR 25 do takéhoto "skvostu“ (Viď obrázok).
No a nebol sám! Medzi viac ako dvadsiatkou traktorov, boli „naši seniori“! Nuž posúďte sami:
Otec Peter Priadka so synom Petrom prezentovali „ZETOR 6911 a ZETOR 8045“.
A že v Čiernom Potoku sú technici „vlastenci“ svedčia aj ďalšie traktory: Tomáš Gibala ZETOR 6911, Peter Gibala Zetor 4011, Vlado Marcinek ZETOR 6441, Peter Hriň Zetor8011, Jaroslav Zauška Zetor 7745, Peter Lakota ZETOR 4011, Marian Priadka ZETOR 7245, Dušan Marcinek ZETOR 6748, Miroslav Priadka ZETOR 25. Adrian Kováč ZETOR 7245-lis, všetci z obce Čierny Potok.
Štefan Bardoš ZETOR 12145, Karol Kisantal Zetor 7211, z obce Hodejov.
No a mali zastúpenie aj „najmodernejšie typy": Ivan Krnáč – traktor domácej výroby, odhŕňač snehu, Milan Nôta – nakladač, Ján Sebíň – traktor NEW HOLLAND, Vladimír Marcinek z Čierneho Potoka – malotraktor AGZAT, Peter Tóth z Blhoviec – malotraktor MITSUBISHI, Tomáš Gibala z Čierneho Potoka – malotraktor TK 14.
Okrem týchto skvostov mali traktoristi „obrovskú konkurenciu“ malých traktoristov, ktorí mali osobitnú výstavu.
Ocenených neuvádzam a nechávam na posúdení čitateľov webstránky Maj Gemer, ktorý je „ich ZETOR“!
Po „TRAKTORIÁDE“ po 11.00 hod. nasledoval program Dňa obce Čierny Potok.
Ženský spevácky súbor, vystrojený v krásnych krojoch, uviedol tradičný „dožinkový veniec“, ktorý symbolicky odovzdali starostke obce.
Vyvrcholením bolo vystúpenie folklórneho súboru „JANOŠÍK“ z Fiľakova v doprovode ľudovej hudby Ďatelinka Ondreja Molotu a Paľka Vilhana.
Po ich koncerte sa o ďalší program postarali ženy miestneho speváckeho zboru a mladí „šuhaji“. Po oficiálnom programe sa hostia otužili „Potockou radioaktívnou šťavicou" a “medokýšom“, poľovníckym gulášom, ktorý od skorých ranných hodín „kuchtili“ Ing. Peter Hriň so synom Petrom, Slavo Blahuta, Ivan Krnáč - „Klecek“ so švagrom, a ženy Marta Priadková, Anka Blahutová, Zuzka Hriňová, starostka obce Svetlana Šufliarska-Zaušková, a Olinka Hukelová nasmažili chutné tvarohové, makové... pampúchy.
Po skončení oficiálneho programu večer nasledovala tanečná zábava „až do rána bieleho“.
Foto: autor príspevku:
JUDR. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.