a z Čierneho Potoka (vtedy osada Hodoš): Juraja Goliana, Petra Goliana, Štefana Goliana, Štefana Kapca, Jozefa Mikuša, z Čierneho Potoka (vtedy osada Durenda): Mikuláša Kminiaka, Imricha Šufliarského, Jána Šufliarského a Emila Matušiaka, ktorý jediný prežil útrapy koncentračného tábora a po oslobodení Červenou armádou sa vrátil domov.
Od deportácií ďalších osôb z rodín Krnáčovcov, Sebíňovcov a Fajčíkovcov zachránila vtedy dievčina Júliška Nôtová, ktorá cez kopec prebehla a varovala: "Utekajte, Maďari berú chlapov!"
Tak chlapi ušli do hory a tam prežili besnenie „honvédov-vitézov".
Nuž a tak od roku 2005, kedy bola v obci založená Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku (od roku 2016 s čestným názvom armádneho generála Ludvíka Svobodu, so súhlasom pani prof. Zoe Klusákovej Svobodovej), sa pripomína táto udalosť ako prejav vďaky, že mladí chlapi z uvedených osád, či už v maďarskej Horthyho armáte alebo slovenskej Tisovej, po odvelení na východný front prebehli k Červenej armáde a po jej boku, alebo potom v 1. čs. armádnom zbore bojovali proti okupantom Maďarom aj Nemcom.
Najznámejší z nich Juraj Lakota, výsadkár-prieskumník, je spomínaný aj v knihe Z Buzuluku do Prahy od L. Svobodu. Ďalší boli Júlis Patúš, František Hriň, Václav Fajčík... Ďalší nastúpili do armádneho zboru po oslobodení Gemera na základe mobilizačnej vyhlášky čs. exilovej vlády, ktorá zasadala v Chuste (dnes Ukrajina): Ondrej Kurek, Ján Lakota, Ján Fajšík, Štefan Jelcha... alebo do 1. čs. armády na Slovensku počas SNP: Imrich Gibala (neskorší brig. generál, zakladateľ Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica), Jozef Hronec, Mikuláš Jamnícký, Ján Kamenský.
Slávnostné pietne zhromaždenie začalo o 13.00 hodine dňa 8.11.2019 položením vencov pri pamätníku obetí maďarských fašistov pred Obecným úradom v obci. Vence a kytice položili pozostalí po obetiach fašistov, rodina Štefana Kapca (dnes býva v Kalinove pri Lučenci), pani Alžbeta Nociarová-Golianová z Rimavskej Soboty, Ján Becher z Hodejova, bývalý primátor mesta Tisovec a čestný člen ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu v Čiernom Potoku Ing. Peter Mináč s fujaristom Milanom Katreniakom, zástupcovia Klubu vojenských výsadkárov v Žiline p. Milan Riecky, predsedníčka Klubu výsadkárov v Martine Božena Pepková s manželom a tajomníkom Jánom Gordíkom, starostka obce Čierny Potok Svetlana Šufliarska, členovia ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobou, rodinní príslušníci Júlisa Patúša a ďalší účastníci.
Z dôvodu ochorenia, alebo pracovných povinností sa ospravedlnili zasl. umelec Juraj Sarvaš, Miloš Zverina, predseda OZ Slavica Nitra, pplk. Juraj Drotár, podpredseda ÚR SZPB, zástupcovia Klubu generálov SR, zástupcovia veľvyslanectva Ruskej federácie v SR a primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, pani prof. Zoe Klusáková Svobodová, a ďalší pozvaní hostia.
Po položení vencov, odznení hymien Slovenska a Ruskej federácie predniesla báseň Janka Jesenského žiačka ZŠ Janka Jesenského z Jesenského Janka Auxtová za doprovodu fujaristu Milana Katreniaka z Tisovca.
V príhovore predseda ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu zdôraznil, že napriek odstupu 75 rokov od holokaustu Slovákov z Čierneho Potoka a okolia, nesmieme zabúdať práve dnes na túto tragédiu, keď opäť ožívajú v politike revízie hraníc po 2. svetovej vojne, dochádza k prepisovaniu historických zásluh Červenej armády na porážke fašizmu v Poľsku, Rumunsku, Československu, Maďarsku, Juhoslávii, obetí besnenia hitlerovského Nemecka a jeho spojencov, ale aj obetí, ktoré za našu slobodu položili naši predchodcovia.
Pripomenul, že kto dnes z maďarských „iredenistov hlásajúcich obnovenie felvidékskych žúp“ pozná mená ako Andrej Šinar Šmál, syn stolára z Rimavskej Soboty, ktorý ako dôstojník padol už 28.8.1941 ako červenoarmejec pri obrane Sevastopolu, alebo Jozefa Fábryho z Krásnohorského Podhradia, interbrigadisku v Španielsku, člena part. Oddielu Alexander Petrovič (Šándor Petőfi) a neskôr diplomata-vojenského atašé Maďarskej ľudovej republiky v Bukurešti, alebo Sándora Nógradyho, syna fiľakovského stolára, veliteľa spomínaného partizánskeho oddielu, partizánskej brigády mj. Kozlova, ktorý operoval od 22.9.1944 do 3.10.1944 v oblasti Veľký Bučeň, Hajnáčka, Petrovce, Salgotarian...
Na záver pred pamätníkom obetí maďarských fašistov, ale aj všetkých obetí 2. svetovej vojny prezentoval krátku modlitbu generálny duchovný ozbrojených síl a ozbrojených zborov plk. ThDr. Marian Bodollo, ktorú už niekoľko rokov pri tejto príležitosti vykonáva v našej obci. Vo svojom príhovore zdôraznil, že si už považuje za česť zúčastňovať sa tejto akcie v Čiernom Potoku, ako aj akcie „Slovanskej kvapky krvi SNP", ktorej sa zúčastňuje takmer pravidelne ako darca krvi na pamätnom mieste, ktoré chráni symbol Slovanov 91-ročná lipa dávajúca tomuto aktu silnú duchovnú dimenziu.
Účastníci pietneho zhromaždenia mu za jeho bezprostredné, úprimné slová prejavili poďakovanie spontánnym potleskom a každý účastník mu osobne ďakoval po skončení oficiálnej časti programu.
Na záver predseda ZO SZPB poďakoval všetkým prítomným za účasť a zdôraznil, že práve dnes sú nanajvýš aktuálne slová arm. gen. Ludvíka Svobodu: "Nikdy nezabudnime, ako sme ľahko stratili svoju slobodu a ako ťažko a za akých obetí sme ju vybojovali späť!"
Pri spomínaní na udalosti spred 75 rokov až po dnešné dni účastníkom zhromaždenia nôtil krásne slovenské pesničky na fujare a píštale Milanko Katreniak z Tisovca.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku
Foto k príspevku: Veronika Rízová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.