V piebehu doterajších 10 ročníkov darovalo počas tejto akcie bezplatne krv viac ako 250 darcov krvi.
Táto akcia je jediná v Slovenskej republike. Napriek výzvam z uplynulých ročníkov sa k nej v rámci SR pripojilo len 5 darcov krvi z Trebišova. V dobe od 8.00 do 11.00 hodiny sa dostavilo na Obecný úrad darovať krv 32 darcov, z ktorých odobrali krv 30 darcom. Medzi darcami bol aj Jaroslav Pinzík z Tornale, ktorý daroval krv stý raz!
Medzi darcami krvi boli aj celé rodiny, ako napr. Mária, Dominik a Peter Lakotovci (strýko bojoval v I. Čs. armádnom zbore v ZSSR), rodina Peter st., Darina a Peter ml. Gibalovci (vnuci brig. gen. I. Gibalu, účastníka SNP a ťažko raneného v bojoch medzi Sv. Krížom n/Hronom a Hr. Dúbravou).
Napriek úspešnosti uvedenej akcie darcovia krvi vyjadrovali nespokojnosť nad zásadami, ktoré presadili hlavní odborníci pre transfuziológiu a hematológiu z rezortu zdravotníctva SR, že krv nemôžu darovať darcovia, ktorí majú „skrytý bacil"! Napriek tomu, po vyšetrení na infekčnom oddelení v Banskej Bystrici, odporúčajú darcu zaradiť medzi nezávadavých darcov krvi. No pán hl. odb. MZ SR presadil rešpektovanie príslušných ustanovení Zák. č. 333/2005, že takýto darca so „spiacim bacilom" musí byť trvale vylúčený z darovania krvi!
Pritom, pokiaľ sú naše informácie správne, v Čechách, v Poľsku, Rakúsku, Maďarsku, Ukrajine, Rusku a tiež v USA takáto prekážka nie je dôvodom nedarovania krvi. Bolo by žiadúce, aby v záujme odstránenia takýchto nepríjemných nedorozumení bol darcom krvi dostupný odborný výklad k tejto problematike, aby bol eliminovaný jeden z dôvodov majúci negatívny dopad na záujem o darcovstvo krvi.
Napriek niektorým výhradám týkajúcich sa Zákona č. 333/2005 naša akcia na počesť SNP mala slušnú účasť - z 32 darcov krvi odobrali krv 30 darcom. Medzi nimi bol aj spomínaný 100-násobný darca krvi Jaroslav Pinzík z Tornale a 120-násobný darca krvi Július Doboš z Gemerskej Panice.
Na opísanej akcii je pozoruhodné, že darcov krvi prišli pozdraviť a položili vence k pamätníku obetí fašizmu v Čiernom Potoku prvý tajomník Vojenského pridelenca Ruskej federácie v SR pl. Jevgenij Borisenko, ďalej syn Štefana Kapca odvlečeného do koncentračného tábora Štefan Kapec ml. a jeho ďalší príbuzní, predseda Oblastného výboru SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar a ďalší hostia. Všetci darcovia krvi obdržali spomienkové predmety.
Súbežne s odberom krvi prebiehal memoriál brig. gen. Imricha Gibalu, priameho účastníka SNP, bývaleho obyvateľa obce Čierny Potok, v streľbe zo vzduchovky.
Spomenutú tradičnú akciu podporujú: primátor Hnúšte, poslanec NR SR Mg. Michal Bagačka, syn príslušníka I. čs. arm. zboru v ZSSR, primátor mesta Tisovec Ing. Peter Mináč, synovec priameho účastníka SNP a ďalší dobrovoľníci.
JUDr. Jozef Pupala, predseda ZO SZPB
v Čiernom Potoku, 175-násobný bezplatný darca krvi
[cincopa AcIAR1s3e4EK]
































Počas 37 stupňových horúčav na Gemeri, v malej malebnej obci ČIERNY POTOK, ktorá má iba 154 obyvateľov, vytieklo takmer 15 litrov krvi!
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.