v okolí mi vtedy priam vnukla myšlienku obdivu k obyvateľom obce, ktorí si ťažkou prácou a vytrvalosťou zarábali na živobytie v tomto síce krásnom a zdravom prostredí, ale najmä v omnoho drsnejších životných podmienkach v porovnaní s ľuďmi žijúcimi v nižších a bohatších regiónoch.
Dnes, keď žijem v úplne inom prostredí a v inom čase, mám celkom iný pohľad na túto obec. Získavam si ho aj prostredníctvom internetu. Už dávno som povedal, že záhumnia obcí sa v súčasnosti posunuli za chotár veľmi ďaleko a nie je problém zistiť informácie o živote v obci, i keď je to ďaleko od ich zdroja. Rozširuje sa sieť internetu a aj počítačová gramotnosť obyvateľov nielen miest, ale i obcí. Bol som milo prekvapený, keď som na internete pred pár rokmi zistil, že Stratená nie je na webovej sieti stratená. 
Vlastní oficiálnu stránku, ktorá má pekný a moderný vzhľad, kde sa návštevníci dozvedia všetko podstatné o obci a jej okolí. Zrejme, aj keď má obec iba 135 obyvateľov, má medzi nimi aj takých, ktorým nie je počítačová gramotnosť cudzia. A keď nepomôžu domáci, nájdu sa rodáci žijúci aj ďaleko od Stratenej, ktorí pomôžu svojimi odbornými radami či konkrétnymi činmi.
Kto pracuje s informáciami, aby ich zároveň využil pri tvorbe obecnej stránky, vie, že to nie je maličkosť. Zozbierať informácie, spracovať ich a ešte sa aj v pravú chvíľu s nimi prezentovať na obecnej stránke. Keď som počul, že túto stránku vymyslela, dala jej zaujímavý vzhľad a pravidelne sa o ňu stará starostka obce pani Erika Oravcová, zbystril som pozornosť. Sám dobre viem, že niečo také mať je pekná vec, ktorá zlepšuje rozhľad u vlastných občanov, ale nie je to len to. Veď byť starostkou obce, to nie je len starať sa o obecnú stránku, ale hlavne o iné dôležité veci v záujme občanov a zároveň si plniť povinnosti voči samospráve a nadriadeným orgánom. A práve preto starostke Stratenej patrí môj obdiv, že pri plnení iných povinností si našla čas aj na tvorbu obecnej stránky. A to nie je všetko! Keď som poznávaním stránky zistil, že Obecný úrad vydáva aj Spravodaj, farebne ilustrované obecné noviny, nevychádzal som z údivu. A keď som si všimol, kto má hlavný podiel na jeho vydávaní, musel som uznať, že Stratená v osobe starostky obce Eriky Oravcovej má v svojom vedení človeka na pravom mieste.
Ona je vlastne aj šéfredaktorkou spravodaja, jeho zostavovateľkou i tvorcom. Poviete si, že ľahko môže robiť niečo také, keď pozná obyvateľov obce, vie o všetkom, čo sa v obci deje, a to všetko z prvej ruky, lebo veď starostka by takou mala byť. Musíme však uznať, že aj keď každá obec má starostu, a predsa nevydáva ani obecné noviny, ani spravodaj. A to aj oveľa väčšie i s väčším ekonomickým zázemím ako je táto obec, ktorá je spojená s osadou Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Najbližšie noviny vydáva iba mesto Dobšiná, obec Vlachovo a Gemerská Poloma. Sem-tam sa môže nimi pochváliť ešte aj Nižná Slaná, ale to je na Slanskej doline všetko. Aj Rožňava, ako okresné mesto, musela pre nedostatok prostriedkov prestať vydávať Rožňavské listy. Ale Stracensko-Ladovský Spravodaj vychádza stále.
Nie, nie je to len spravodaj o tom, kedy a ako zasadalo obecné zastupiteľstvo a aké prijalo uznesenia k prerokovaným bodom. Zrejme by to ani nestačilo na zaplnenie stránok týchto novín. Všimol som si, že spravodaj si dal za úlohu priblížiť všetko, čo sa v obci udialo od ostatného čísla, stal sa akousi kronikou obce, všíma si jubilantov, alebo ľudí, ktorí sa niečím o napredovanie obce zaslúžili. Miesto v ňom si našla i rubrika Z kroniky obce, ktorú založil notár Ferdinand Simonffy v r. 1932. Cenné sú i zápisky o histórii úpravy rúd v Stratenej, ktoré sa datujú už od roku 1723, kedy sa začalo s úpravou rúd ťažených v Dobšinej a Mlynkoch. Opisujú sa tu aj bývalé udalosti, ktoré v minulosti niečím preslávili obec. Jedným takým je aj príspevok o ochotníckom divadle v Stratenej, ktorý napísal Ján Majer. 
Cenný je aj obrázok trinástich miestnych hasičov so zástavou z roku 1924. Dnes sa hasičskou činnosťou môžu pochváliť muži, ale i ženy ziskom cenných pohárov, ktoré si držia vo vitríne. Táto zaujímavá časť histórie a súčasné aktivity ľudí mali takú odozvu, že mohli zriadiť v obci akési obecné múzeum, alebo historickú izbu, kde sústreďujú rôzne artefakty a zaujímavosti z minulosti. Slávnostne ju sprístupnili 28. augusta 2010, keď si v obci zorganizovali Deň obce, spojený s oslavami 66. výročia SNP. Miesto pre informácie nechávajú aj tým, ktorí opustili v minulosti rodinný krb a odišli za lepším životom ďaleko za more a dnes si na Stratenú spomínajú a radi sa so svojimi zážitkami aj prostredníctvom novín podelia. Tak ako napríklad stratenský rodák Ed Resovsky z Ameriky. Stratenčanov potešia i také riadky, ktoré písal Jaroslav Sypěna o aktivite českých turistov počas Veľkej noci v Slovenskom raji, pričom nezabudli ani na Stratenú a na zážitky v nej počas týchto sviatkov.
O obsahu Spravodaja by sa dalo písať ešte veľa. Podstatné je, že prispieva k čo najširšej informovanosti a zároveň podnecuje k aktivite obyvateľov obce Stratená i jej časti Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Získava k písaniu ďalších, ktorí majú čo o obci a živote v nej napísať, najmä keď ide o obec s takým malým počtom obyvateľov. Je však evidentné, že obyvatelia si našli šikovnú a vzdelanú starostku v osobe Mgr. Eriky Oravcovej, ktorá všetky svoje vedomosti i schopnosti dáva pre prospech svojich voličov a obce. Preto aj v týchto voľbách jej zo 67 zúčastnených voličov prejavilo dôveru 55 a posunulo roky jej aktivity v tejto funkcii od roku 2006 aj na ďalšie volebné obdobie.
11.12.2010
Ondrej Doboš
MAJ GEMER
{gallery}obsah/stratena/spravodaj{/gallery}
{jcomments on}
Malá hornogemerská obec Stratená sa len tak ľahko nestratí ani medzi veľkými mestami Doporučený
Napísal(a) Ondrej Doboš
Medzi obce horného Gemera s nižším počtom obyvateľov patrí aj podhorská obec Stratená, nachádzajúca sa takmer v srdci Slovenského raja. Spomínam si, že keď som cez Stratenú po prvýkrát cestoval ako chlapec na školskom výlete do Dobšinskej ľadovej jaskyne, prechádzali sme pred malebným úzkym kaňonom tesnou kamennou bránou. Neskoršie bránu v záujme bezpečnej premávky zbúrali. To som vtedy ešte nevedel, že pred 2. svetovou vojnou mala oveľa úchvatnejšiu tvár. Neďaleko brány potom vybudovali Stratenský tunel, ktorý bol na Slovensku prvým cestným tunelom.
Cez Stratenú sa vždy prechádzalo z oblasti Vysokých Tatier na Gemer. Bola to vždy malá obec s domčekmi vedľa cesty. Nádherná príroda
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-