v okolí mi vtedy priam vnukla myšlienku obdivu k obyvateľom obce, ktorí si ťažkou prácou a vytrvalosťou zarábali na živobytie v tomto síce krásnom a zdravom prostredí, ale najmä v omnoho drsnejších životných podmienkach v porovnaní s ľuďmi žijúcimi v nižších a bohatších regiónoch.
Dnes, keď žijem v úplne inom prostredí a v inom čase, mám celkom iný pohľad na túto obec. Získavam si ho aj prostredníctvom internetu. Už dávno som povedal, že záhumnia obcí sa v súčasnosti posunuli za chotár veľmi ďaleko a nie je problém zistiť informácie o živote v obci, i keď je to ďaleko od ich zdroja. Rozširuje sa sieť internetu a aj počítačová gramotnosť obyvateľov nielen miest, ale i obcí. Bol som milo prekvapený, keď som na internete pred pár rokmi zistil, že Stratená nie je na webovej sieti stratená. 
Vlastní oficiálnu stránku, ktorá má pekný a moderný vzhľad, kde sa návštevníci dozvedia všetko podstatné o obci a jej okolí. Zrejme, aj keď má obec iba 135 obyvateľov, má medzi nimi aj takých, ktorým nie je počítačová gramotnosť cudzia. A keď nepomôžu domáci, nájdu sa rodáci žijúci aj ďaleko od Stratenej, ktorí pomôžu svojimi odbornými radami či konkrétnymi činmi.
Kto pracuje s informáciami, aby ich zároveň využil pri tvorbe obecnej stránky, vie, že to nie je maličkosť. Zozbierať informácie, spracovať ich a ešte sa aj v pravú chvíľu s nimi prezentovať na obecnej stránke. Keď som počul, že túto stránku vymyslela, dala jej zaujímavý vzhľad a pravidelne sa o ňu stará starostka obce pani Erika Oravcová, zbystril som pozornosť. Sám dobre viem, že niečo také mať je pekná vec, ktorá zlepšuje rozhľad u vlastných občanov, ale nie je to len to. Veď byť starostkou obce, to nie je len starať sa o obecnú stránku, ale hlavne o iné dôležité veci v záujme občanov a zároveň si plniť povinnosti voči samospráve a nadriadeným orgánom. A práve preto starostke Stratenej patrí môj obdiv, že pri plnení iných povinností si našla čas aj na tvorbu obecnej stránky. A to nie je všetko! Keď som poznávaním stránky zistil, že Obecný úrad vydáva aj Spravodaj, farebne ilustrované obecné noviny, nevychádzal som z údivu. A keď som si všimol, kto má hlavný podiel na jeho vydávaní, musel som uznať, že Stratená v osobe starostky obce Eriky Oravcovej má v svojom vedení človeka na pravom mieste.
Ona je vlastne aj šéfredaktorkou spravodaja, jeho zostavovateľkou i tvorcom. Poviete si, že ľahko môže robiť niečo také, keď pozná obyvateľov obce, vie o všetkom, čo sa v obci deje, a to všetko z prvej ruky, lebo veď starostka by takou mala byť. Musíme však uznať, že aj keď každá obec má starostu, a predsa nevydáva ani obecné noviny, ani spravodaj. A to aj oveľa väčšie i s väčším ekonomickým zázemím ako je táto obec, ktorá je spojená s osadou Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Najbližšie noviny vydáva iba mesto Dobšiná, obec Vlachovo a Gemerská Poloma. Sem-tam sa môže nimi pochváliť ešte aj Nižná Slaná, ale to je na Slanskej doline všetko. Aj Rožňava, ako okresné mesto, musela pre nedostatok prostriedkov prestať vydávať Rožňavské listy. Ale Stracensko-Ladovský Spravodaj vychádza stále.
Nie, nie je to len spravodaj o tom, kedy a ako zasadalo obecné zastupiteľstvo a aké prijalo uznesenia k prerokovaným bodom. Zrejme by to ani nestačilo na zaplnenie stránok týchto novín. Všimol som si, že spravodaj si dal za úlohu priblížiť všetko, čo sa v obci udialo od ostatného čísla, stal sa akousi kronikou obce, všíma si jubilantov, alebo ľudí, ktorí sa niečím o napredovanie obce zaslúžili. Miesto v ňom si našla i rubrika Z kroniky obce, ktorú založil notár Ferdinand Simonffy v r. 1932. Cenné sú i zápisky o histórii úpravy rúd v Stratenej, ktoré sa datujú už od roku 1723, kedy sa začalo s úpravou rúd ťažených v Dobšinej a Mlynkoch. Opisujú sa tu aj bývalé udalosti, ktoré v minulosti niečím preslávili obec. Jedným takým je aj príspevok o ochotníckom divadle v Stratenej, ktorý napísal Ján Majer. 
Cenný je aj obrázok trinástich miestnych hasičov so zástavou z roku 1924. Dnes sa hasičskou činnosťou môžu pochváliť muži, ale i ženy ziskom cenných pohárov, ktoré si držia vo vitríne. Táto zaujímavá časť histórie a súčasné aktivity ľudí mali takú odozvu, že mohli zriadiť v obci akési obecné múzeum, alebo historickú izbu, kde sústreďujú rôzne artefakty a zaujímavosti z minulosti. Slávnostne ju sprístupnili 28. augusta 2010, keď si v obci zorganizovali Deň obce, spojený s oslavami 66. výročia SNP. Miesto pre informácie nechávajú aj tým, ktorí opustili v minulosti rodinný krb a odišli za lepším životom ďaleko za more a dnes si na Stratenú spomínajú a radi sa so svojimi zážitkami aj prostredníctvom novín podelia. Tak ako napríklad stratenský rodák Ed Resovsky z Ameriky. Stratenčanov potešia i také riadky, ktoré písal Jaroslav Sypěna o aktivite českých turistov počas Veľkej noci v Slovenskom raji, pričom nezabudli ani na Stratenú a na zážitky v nej počas týchto sviatkov.
O obsahu Spravodaja by sa dalo písať ešte veľa. Podstatné je, že prispieva k čo najširšej informovanosti a zároveň podnecuje k aktivite obyvateľov obce Stratená i jej časti Dobšinská Ľadová Jaskyňa. Získava k písaniu ďalších, ktorí majú čo o obci a živote v nej napísať, najmä keď ide o obec s takým malým počtom obyvateľov. Je však evidentné, že obyvatelia si našli šikovnú a vzdelanú starostku v osobe Mgr. Eriky Oravcovej, ktorá všetky svoje vedomosti i schopnosti dáva pre prospech svojich voličov a obce. Preto aj v týchto voľbách jej zo 67 zúčastnených voličov prejavilo dôveru 55 a posunulo roky jej aktivity v tejto funkcii od roku 2006 aj na ďalšie volebné obdobie.
11.12.2010
Ondrej Doboš
MAJ GEMER
{gallery}obsah/stratena/spravodaj{/gallery}
{jcomments on}
Malá hornogemerská obec Stratená sa len tak ľahko nestratí ani medzi veľkými mestami Doporučený
Napísal(a) Ondrej Doboš
Medzi obce horného Gemera s nižším počtom obyvateľov patrí aj podhorská obec Stratená, nachádzajúca sa takmer v srdci Slovenského raja. Spomínam si, že keď som cez Stratenú po prvýkrát cestoval ako chlapec na školskom výlete do Dobšinskej ľadovej jaskyne, prechádzali sme pred malebným úzkym kaňonom tesnou kamennou bránou. Neskoršie bránu v záujme bezpečnej premávky zbúrali. To som vtedy ešte nevedel, že pred 2. svetovou vojnou mala oveľa úchvatnejšiu tvár. Neďaleko brány potom vybudovali Stratenský tunel, ktorý bol na Slovensku prvým cestným tunelom.
Cez Stratenú sa vždy prechádzalo z oblasti Vysokých Tatier na Gemer. Bola to vždy malá obec s domčekmi vedľa cesty. Nádherná príroda
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.