pričom sa stále usmieva.
Keď sa jej spýtate, ako sa má odpovie: „Dobre, len keby som čula.“ Ale aj tento údel prijala s pokorou. Ani len lekára nechce ísť navštíviť. Nevie, či má dobrý tlak, či normálnu hladinu cukru v krvi…, ani to nerieši. Berie všetko tak, ako príde. Vytvorila si svoj vlastný svet, v ktorom je spokojná a šťastná, obklopená svojimi najbližšími.
Nemala ľahký život. Pripravil jej ako mladej vdove s malými deťmi nie jedno trápenie. Postihol ju aj najhorší údel, aký môže matka dostať − smrť dieťaťa. Nie ľahko, ale predsa to všetko prekonala, ale hlavne nezanevrela. Nezanevrela na ľudí, nezanevrela na život ako taký. Našla si v ňom to svoje. Svoj pokoj, svoju pokoru, svoju radosť. Má ona v živote svoje radosti. Teší sa svojim vnúčatám, na ktoré sa dokáže dívať celé hodiny. A keď sa dopočuje, že prídu, už vypeká, vyvára, chystá a chystá, aj keď sa neohlásia, čo keby náhodou!
A keď neprídu, nájde si iný program. Sleduje televíziu, hlavne čo dobré varia, aby vedela. Prečíta všetky noviny a časopisy, ktoré jej prinesú, modlí sa, ale hlavne spieva. Spieva rada a stále. Aj večer, keď nemôže zaspať, aj svojim vnúčatám, aj ráno, či cez deň, keď je sama. Piesňou, tým najkrajším vyjadrovacím prostriedkom uľavuje svojej duši, prejavuje svoj pokoj, svoju duševnú pohodu.
Je pre mňa osobne, ale verím, že aj pre nás ostatných veľkým životným vzorom. Nech máme všetci takú vnútornú silu prijať život tak, ako nám bol nadelený, ako ona. Mať radosť z bežných a jednoduchých vecí a takto spokojne prežívat svoju starobu.
Nech ešte dlho žije medzi nami. Ticho, skromne, nenápadne… Šťastná to žena!
Mgr. Erika Oravcová,
starostka Stratenej
piatok, 15 júl 2011 20:56
Teta Emília Smreková zo Stratenej vyžaruje okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia Doporučený
Napísal(a) Mgr. Erika Oravcová
Nevidíme ju v televízií, nečítame o nej ani v novinách. Žije tu, medzi nami, spokojná so svojím životom, zmierená so svojím životným údelom, ktorý prijala a žije s ním tak normálne, spokojne, ako keby to všetko muselo tak byť. Jednoduchí ľudia sú nádherní ľudia. Bez veľkého rozruchu vyžarujú okolo seba lúč lásky a duševný pokoj hodný závidenia. Takýmto človekom je aj teta Emília Smreková zo Špitala v Stratenej.
Hovorí sa, že pri stretnutí s človekom stačí pár sekúnd, aby ste postrehli aký to je človek, čo sa skrýva v jeho očiach, v jeho duši a v jeho srdci. A u nej to platí dvojnásobne. Privíta vás širokým úsmevom v okrúhlej tvári, ponúkne stoličku a ihneď „zavelí“ svojej dcére: „Ta dačo ponúkni,“
Zverejnené v
Stratená
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.