Smerom od Rožňavy a Plešivca môžeme navštíviť starú banícku obec Ochtinú, cez ktorú často prechádzame bez toho, aby sme poznali jej historickú minulosť, hodnotu aj pre prítomnosť. Možno sem prísť autobusom po cestnej komunikácii vedúcej až do Čiernej Lehoty, cyklotrasou, prípadne zaujímavou prírodou od Hrádku, známeho Ochtinskou aragonitovou jaskyňou. Bartholomaides.
Železo dolovali už v r. 1243 koncom 19 a v 20 storočí bola obec známou ťažbou bohatých ložísk magnezitu.
Obec má pečať sv. Nikolaja, biskupa pravoslávnej Ruthénskej s nápisom: "SIGILLIUM DE VILLA OCHTINA". Uvádza v práci L. Bartholomaides, MEMORABILIA PROVINCIAE CSETNEK. O najstaršej pečati neďalekých Slavošoviec, ako aj usporiadaní obce a zakladateľoch papierne v súvislosti s jeho rodinou sa zmieňuje obdobne. Jeho korene siahajú do Klenovca, kde sa 16. novembra 1754 narodil, zomrel v Ochtinej 18. apríla 1825, blízkej jeho srdcu a tvorbe. V novembri si pripomíname 260 rokov od jeho narodenia. Rodina pochádzala z Turca. Ako 6 - ročný začal chodiť do ľudovej školy v Klenovci, v r. 1768 - 1772 študoval v Dobšinej, v r. 1772 - 1775 prešiel na evanjelické lýceum do Kežmarku. Z jeho pôsobísk možno spomenúť Kraskovo, Rimavskú Baňu, ale aj univerzitu vo Wittenbergu, kde študoval v r. 1781 - 1782. Tu vydal aj svoje prvé dielo "De Bohemis Kishontensibus, etc"
V lete sa vrátil do Ratkovej, aby sa ujal funkcie rektora a kantora. Koncom roka prijal miesto evanjelického farára v Ochtinej, kde pôsobil až do konca svojho života. Na kňazskej stanici v Ochtinej sa 10. januára 1785 oženil s Katarínou Mártonovou, inak nazývanou Davides, šľachtičnou zo Štítnika. Manželstvo bolo požehnané synom Jánom Ladislavom, narodeným 10.1.1787 v Ochtinej a dcérou Apolóniu, narodenou 17.2.1799. Vo veku 54 rokov 6. januára 1815 vo veku 54 rokov ho opustila nemocná manželka. V súvislosti so spomenutou papierňou v Slavošovciach sa dozvedáme, že dcéra Apolónia sa 11. apríla 1820 vydala za Karola Gyůrkyho, vlastníka a riaditeľa papierne v Ochtinej.
Usiloval sa aj o povýšenie do šľachtického stavu, jeho žiadosť ale zamieti z dôvodov, že kňazský stav je rovný so šľachtickým, týka sa len osoby kňaza a nie jeho rodiny. V r. 1795 sa Bartolomeides stal dekanom škôl Štítnickej doliny, bol aj seniorálnym notárom, konseniorom a v r. 1822 seniorom.
18.apríla 1825 zomiera vo svjom pôsobisku v Ochtinej. Pohrebný obrad vykonal jeho syn, kazateľ z Uhorského, Ján.
Významným dielom pre Gemer bolo jeho dielo Comitatus Gőmőriensis notitia historico-geographico-statistica, týkajúce sa výskumu osídlenia Gemera a Malohontu. Význam jeho diela a osobnosti dokumentuje aj regest listín, pôvodne uložených na fare, kde pôsobil a dokončil svoj plodný a tvorivý život. Pozoruhodnou o.i. bola aj nová cirkevná kronika v r. 1793 vedená latinsky: "Nóvum Protocollon Ecclesiae Ochtinensis et Rochfaluensis". V r. 1784 vydal v B. Bystrici "Spis užitečný a veľmi potrebný od doktora Grobiana", v r. 1792 v Berlíne spis "Utrpný los, ktorí nevinní kazatele evanjeličtí z Uher od r. 1672 až do roku 1776 jak ve své vlasti, tak zvláště na španielských galiách znášali a zažili hodnověrne vypsaný", v r. 1794 - 1796 ako pedagóg vydal aj niekoľko učebníc, napísaných slovakizovaným jazykom "Kralické biblie", okrem množstva ďalších diel zaujímavým pre náš región bolo dielo vydané vc r. 1799 "Memorabilia provinciae Csetnek" v skutočnosti monografia štítnického panstva. Dielo doplnil vlastnou mapou. jeho posldených prác, vydaných v r. 1810 v období silnejúcej maďarizácie, ktoré vyšlo v Levoči, spis "De Sajone" patriace k jeho geografickým prácam, týkajúce sa rieky Slanej. 16. apríla ako sme už predtým uviedli, zomiera v Ochtinej vo veku 70rokov, 5 mesiacov a 2 dni. Pochovaný je jeho životného skonu.
Bartholomaides bol významným funkcionárom v cirkvi ktorej slúžil, hodnotné sú jeho filozoficko - osvietenské aspekty, písal historické a jazykovedné spisy, zaujímavé a pokrokové sú na svoju dobu skúmania, pôsobil aj ako pedagóg, dospel k záverom o nutnosti zreformovania vtedajšieho systému školstva. Aj v tejto sfére mal svoje opodstatnené miesto. Pozoruhodné bolo jeho poznanie o povinnosti používať len predpísané učebnice (otvoriť cestu iniciatíve jednotlivých pedagógov). Okrem toho že vynikal ako historik a geograf, pozoruhodné bolo jeho vedecké zameranie. Mal blízky vzťah ku Gemeru a Malohontu. Bol Gemerským osvietencom, ktorého život a dielo si v tomto roku pripomíname. Žil plným životom, bol priekopníkom, osobnosťou celým svojim životom, ktorý v obci Ochtiná prežil.
Použité materiály: Obzor Gemera Malohontu, Ročník XXV. č. 1
Milan Sajenko
Fotografie: Božena Miháliková a autor (1)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.