Opäť sa na nedávnej súťaži interpretov ľudových piesní potvrdilo, že Gemer má nejedného talentovaného speváka ľudových piesní, ktorí udržujú a propagujú jeho piesňové i hudobné bohatstvo. Takou je aj mladá študentka masmediálnych štúdií na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove Jaroslava Miháliková z Ochtinej, ktorá sa už od detstva venuje ľudovému spevu, účinkovala na nejednom podujatí a folklórnom vystúpení, je účastníčkou i sólistkou na rôznych folklórnych festivaloch (napr. Rok na Gemeri), je laureátkou hudobného folklóru okresu Rožňava v súťaži Hlase moj, hlase moj Posledný veľký úspech zaznamenala na siedmom ročníku celoštátnej súťaže mladých interpretov o Cenu Janky Guzovej, ktorej hlavným organizátorom je Spolok hudobného folklóru a Slovenský rozhlas. Finálový koncert tejto súťaže sa konal v Malom koncertnom štúdiu SRo v Bratislave 30. septembra 2010 v réžii významného slovenského etnomuzikológa Ondreja Dema, kde mladých interpretov ľudových piesní sprevádzal Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu (OĽuN SRo) pod vedením Miroslava Dudíka a Terchovská muzika Miloša Bobáňa. Hovoreným slovom prehliadku sprevádzala známa redaktorka a osvedčená moderátorka folklórnych programov Adriana Domanská.
Porota, zložená z ozajstných odborníkov z oblasti nášho hudobného folklóru, akými sú Ondrej Demo, Hana Kyseľová, Darina Laščiaková, Angela Vargicová a Marián Veselský to ako vždy nemala ľahké. Každý prednes bol niečím výnimočný, špecifický, osobitý a pôsobivý. Napokon porota rozhodla takto: Víťazkou sa stala Lenka Dubníčková z Malaciek, ktorá spievala nádherné svadobné obradné piesne zo Záhoria v úprave Ondreja Dema za hudobného sprievodu OĽuN SRo. Druhé miesto za precítený prednes svadobných piesní z Gemera v úprave Milana Rendoša a za hudobného sprievodu OĽuN SRo získala Jaroslava Miháliková z Ochtinej. Na treťom mieste sa umiestnila Lenka Barčáková z Dolnej Tižiny za interpretáciu Piesní z Terchovej v úprave Miloša Bobáňa, ktorú sprevádzala Terchovská muzika Miloša Bobáňa. Speváčky, ktoré sa umiestnili na druhom a treťom mieste sú nominované do ďalšieho ročníka tejto súťaže, ktorý bude v roku 2012.
Na záver odzneli v spoločnom speve všetkých súťažiacich piesne z repertoáru Janky Guzovej Šaľena ja bula, Oddam še, neoddam v sprievode OĽuN SRo pod vedením Miroslava Dudíka.
O svojich pocitoch a dojmoch zo súťaže sa Jarka Miháliková vyznala takto: “To, že Slovenský rozhlas Košice nominoval do súťaže o Cenu Janky Guzovej práve mňa, bolo pre mňa veľkou poctou. Teší ma, že som mohla naše krásne gemerské piesne zaspievať aj na západnom Slovensku, a to pred takými významnými osobnosťami slovenského folklóru, aké sedeli v porote, najmä pred Darinkou Laščiakovou, ktorá je mojím veľkým vzorom. Bola pre mňa veľká česť spievať na jednom pódiu s Lenkou Dubníčkovou (vedúcou speváckej zložky umeleckého súboru Lúčnica) - víťazkou tejto súťaže, a to, že som sa umiestnila hneď za ňou bolo pre mňa príjemným prekvapením, na ktoré budem ešte dlho spomínať.”
Tešíme sa s Jarkou Mihálikovou aj my a srdečne jej k tomuto úspechu gratulujeme.
Cenu Janky Guzovej odovzdala jej dcéra pani Želmíra Becková, ktorá pravidelne prichádza na toto podujatie z USA, kde žije a pracuje už vyše 40 rokov, aby sa zhostila tejto úlohy a ocenila interpretov, ale súčasne aj prácu svojej matky. Veď napokon bola to ona, ktorá iniciovala vznik tejto súťaže, aby sa tak naplnilo posolstvo a myšlienkový odkaz Janky Guzovej, vynikajúcej speváčky najmä východoslovenských ľudových piesní, ktorá pred rokmi rozospievala celé Slovensko.
Janka Guzová (4.4.1917 Žakarovce, okr. Spišská Nová Ves - 20.2.1993 New York) bola interpretka ľudových piesní, redaktorka v Slovenskom rozhlase, dramaturgička, autorka rozhlasových relácií o ľudovej hudbe, zberateľka pokladov piesňovej kultúry z rodného Spiša, susedného Šariša či Zemplína. Zapísala okolo 900 ľudových piesní, mnohé z nich sama naspievala a so spoluautormi ich asi 150 vydala v spevníkoch Spevy nášho ľudu a Janka Guzová spieva. Na gramoplatne pre Supraphon nahrala okolo Marta Mikitová
Foto: archív JM
{gallery}kultura/folklor/jm{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.