V kotline vzniklo obydlie, majer a dedina. Mnoho vody sbehlo potokami, mnohé udalosti odohraly sa, ktoré zapadly do mlhy zabudnutia, mnoho mozoľov a prírodných živlov zmenilo tvárnosť chotára, obce Rochovce. Vývoj zmenil aj ľudí, aby patričné miesto zaujať mohli vo venci ľudstva." To sú autentické slová písané s dávnejším pravopisom, ktoré v roku 1933 napísal kronikár Ján Miklóšik úvode Pamätnej knihy obce Rochovce. Spomínam ich v súvislosti so zoskenovaním a spracovaním tejto vzácnej knihy do webovej verzie, ktorú uverejnili na oficiálnej stránke obce začiatkom februára 2017. Informoval ma o tom starosta hornogemerskej obce Rochovce Ing. Stanislav Levrinc.
Ján Miklóšik bol nielen kronikárom obce, ale zároveň bol v obci aj učiteľom. Narodil sa 24. mája 1902 v Betliari. Po absolvovaní učiteľského ústavu v Prešove a vykonaní vojenskej základnej služby nastúpil na miesto učiteľa v tejto obci. V Rochovciach učiteľskú službu i kronikára vykonával do 17. augusta 1939. Za ten čas stihol napísať 231 strán, na ktorých opísal minulosť dediny až "do prevratu", ako uviedol, keď odovzdával Ondrejovi Švickému u Krajčíre, vtedajšiemu richtárovi obce, svoju prácu. Postupne vykonával aj iné zodpovedné funkcie v rámci rožňavského okresu. Zomrel 26. septembra 1994 v Rožňave vo veku 92 rokov. Zozbieral a sčasti publikoval tiež materiály a ľudovú slovesnosť o gemerskom zbojníkovi Mišovi Vdovčíkovi. Vzácne sú ním spracované „Zvyky a obyčaje v Betliari“. Cennú prácu zanechal po sebe aj v Rochovciach v podobe spomínanej Pamätnej knihy.
Keďže obec v minulosti patrila medzi dôležité usadlosti v Štítnickej doline, spojené s náleziskami aj nerastného a iného bohatstva, prejavilo sa to i v zložení jej obyvateľov. Mnohí z nich zanechali po sebe i bohatú zbierku rôzneho písomného materiálu, ktorý sa potom spracovával i do podoby, akou sa môže pochváliť spomínaná Pamätná kniha. Mohli by sme ju nazvať i kronikou, pretože ju jej autor dôsledne spracoval tak, že dáva prehľad o založení obce, jej obyvateľoch, ich sociálnom zložení, bývaní, obliekaní, ľudových zvykoch, slávnostiach, cirkevnom i spoločenskom živote, majetkových pomeroch, výstavbe domov, pracovných podmienkach, nerastnom bohatstve atď. 
Má 400 rukou písaných strán, ktorých obsah je dnes už k dispozícii pre záujemcov aj prostredníctvom webovej stránky obce. Kronikári po pánovi Miklóšikovi knihu písali až do roku 1973. Obohacuje ju množstvo starých fotografií, rôzne kresby tak poľnohospodárskych nástrojov ako i ľudových krojov z minulosti. Zachytené sú tiež rôzne príhody ľudí, ktoré zažili pri styku s úradmi. Tieto sú vyrozprávané v pôvodnom rochovskom nárečí, používanom v každodenných rozhovoroch v obci. Mnohí čitatelia tejto knihy spoznajú nielen mená občanov Rochoviec, ktorí žili v dávnej minulosti, ale aj mená niekdajších richtárov, notárov a farárov ako i učiteľov obce, až kým nedošlo k zániku základnej školy v Rochovciach. Na túto Pamätnú knihu upozorňujem kvôli informácii pre všetkých tak domácich, ako aj tých, ktorí sa zaujímajú o históriu našich obcí a zaoberajú sa jej spracovávaním.
( MG - od -)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.