Medzi Roštárom a Čiernou Lehotou v údolí Štítnického potoka na hornom Gemeri leží nie veľká obec Rochovce. Názov obce je pravdepodobne odvodený od rodiny Roch, ktorá v dávnej minulosti vlastnila v obci majer a iné rozsiahle majetky. Prvá písomná zmienka o obci siaha do roku 1318. V tom čase sa nazývala Rezemch. Jej názov sa postupne menil. Doložené sú tiež tieto názvy: Rohfolua, Felsewrohfalwa, Also Rosalwa, Rohowcz, Rochowetz, Rochowcze. Mala aj maďarské úradné názvy - Rochfalva, Rozsfalva. Vznikla na rozhraní 13. a 14. storočia ako banská osada. Patrila štítnickým Bebekovcom, ktorí tu v roku 1427 mali 30 port, od 17. storočia zase panstvu Krásna Hôrka. Po roku 1346 sa rozdelila na Nižné a Vyšné Rochovce, ktoré však splynuli okolo roku 1550. V 16. storočí sa obec zmenila na valaskú. Mor v roku 1709 – 1710 si vyžiadal 180 obetí. V roku 1773 tu žilo 50 sedliakov a 16 želiarov, v roku 1828 mala obec 72 domov a 596 obyvateľov. Dnes žije v obci 333 obyvateľov, z ktorých väčšinu tvoria ženy. História obce prezrádza, že od roku 1774 bola v obci v prevádzke papiereň a v 1. polovici 19. storočia aj železnorudé bane. Za 1. Československej republiky bola v obci papiereň, píla. a rozvinuté ovocinárstvo. Za účasť v SNP Rochovce vyznamenali Pamätnou medailou SNP. 
„Z troch strán v stisnutej kotline popretŕhanej prameňmi, potôčikmi a močiarmi bujnelo rastlinstvo. Svoj mohutný vzrast obdivovalo vo vodnom zrkadle, v ňom bystré rybky na slniečku sa vyhrievali. Chrobáci, motýle a včielky zdolané únavou pristávali na pestrých kvietkoch. V pralesoch pod mohutnými stromami ukrývala sa zverina. K nej spev vtáctva, sťa slnečný papršlek ťažko prenikal. Do toho prostredia dostal sa zavalitý človek. V jeho mocnej ruke menili sa kamenné, bronzové a železné nástroje. V kotline vzniklo obydlie, majer a dedina. Mnoho vody zbehlo potokmi, mnohé udalosti odohrali sa, ktoré zapadli do hmly zabudnutia. Mnoho mozoľov a prírodných živlov zmenilo tvárnosť chotára, obce. Vývoj zmenil aj ľudí, aby patričné miesto zaujať mohli vo venci ľudstva.“ To je krátky citát z Pamätnej knihy obce Rochovce, ktorú 1. júla 1933 začal písať miestny učiteľ Ján Miklôšik. Súčasný starosta obce Ing. Stanislav Levrinc o nej vraví: „Táto pamätná kniha je dielom, ktoré vzbudzuje vo mne obdiv k jej autorovi a stala sa počas môjho pátrania po našej histórii nesmierne cenným zdrojom poznania“Nebudeme sa dnes zaoberať celým obsahom knihy, hoci by mohla slúžiť ako príklad pre ostatné obce nášho regionu. Ak dovolíte, vyberiem iba časť, ktorá hovorí o rochovskej škole. K ostatným zaujímavostiam v nej uchovaných sa istotne ešte vrátim a podelím sa s vami.
Rochovská škola, ktorá dnes slúži ako Dom smútku, bola budovaná v roku 1793. V nej nadobudli základné vzdelanie celé generácie miestneho obyvateľstva a ako učitelia tam pôsobili mnohí vzácni ľudia i keď mnohokrát s minimálnym vzdelaním. Učitelia boli totiž niekedy vyberaní z radov remeselníkov. Postupom času sa na vzdelanie kládli väčšie požiadavky. Plnú kvalifikáciu na výkon učiteľského povolania mal až autor už spomínanej Pamätnej knihy obce Rochovce Ján Miklôšik, ktorý sa stal najprv zastupujúcim a potom riadnym učiteľom v miestnej škole. Toto miesto zaujal po smrti svojho predchodcu Petra Lukáča, na ktorého pôsobenie sa pozrieme z troška širšieho pohľadu. Je to dôležité z dôvodu zmeny vyučovacieho jazyka maďarského na slovenčinu.
Školský dorast bol vychovávaný do roku 1934 v evanjelickej a. v. ľudovej škole. V nej sa hlavný dôraz kládol na náboženskú výučbu. Po tomto roku je to už Obecná ľudová škola, kde sa dôraz kládol už na predmety dôležitejšie pre praktický život. V roku 1918 so vznikom Československej republiky sa znova začal používať pôvodný názov obce Rochovce a vytlačil pomaďarčené predchádzajúce pomenovania. Do škôl sa vracala naša rodná slovenčina i keď to nebolo vždy ľahké. Zástancom slovenčiny, ktorý žiadal jej okamžité zavedenie do školy bol Ondrej Gemeri (od Petríka). Farár Pavol Honétzy, cirkevný dozorca Kirínyi (bývalý maďarský poslanec zo Štítnika) a učiteľ Peter Lukáč trvali na svojom a žiadali zachovať doterajší stav. Vtedy im Ondrej Gemeri prečítal článok z niektorých slovenských novín, ako niekde zle obišlo predstavenstvo pri podobnom odpore. Upozornil predstavených, že ak sa nepodrobia vôli ľudu, pochodia podobne.
Keďže miestny učiteľ Lukáč nadobudol vzdelanie v maďarských školách a naďalej ostal pôsobiť v škole, bol povinný podrobiť sa nostrifikačnej skúške. Tá sa konala v Banskej Bystrici. Statný starec vo veku 70 rokov upútal pozornosť skúšajúcich profesorov už i svojím zjavom. Mal dlhé šedivé vlasy. Tí dozvediac sa od neho, že je z Gemera, opýtali sa ho na našich významných rodákov. Vysvitlo, že začal účinkovať v Šafárikovom rodisku, so Samom Tomášikom občas vykonával cirkevné obrady a od Pavla Dobšinského si kupoval písané poviedky. Po prednesení niektorých epizód z ich života skúška dopadla dobre. Po skončení prvej svetovej vojny bolo jeho pôsobenie v našej obci ohrozené i z iného dôvodu. Pre nespravodlivé rozdeľovanie potravín v čase vojny a pre nátlak upisovania vojenskej pôžičky ho takmer rozvášnení ľudia z dediny vyhnali. To sa stalo notárovi zo Slavošoviec, Róbertovi Maliňákovi, ktorého ľudia ozbrojení palicami a sekerami vyhnali až k Ochtinej. Z peňazí získaných z vojenských pôžičiek dostávali odmenu vo výške 5%. Petra Lukáča pred podobným osudom zachránil až príchod rozvážnejších občanov, a tak dav od svojho úmyslu upustil a spred školy sa vrátil.
Aby sme sa mohli vrátiť do školských lavíc približne o dve storočia dozadu, použijem autentické rozprávanie Ondreja Mráza, zachyteného v Pamätnej knihe Rochoviec tak, ako je zaznamenané v našom nárečí:
„Zašätok školskiaho roku búl v októbru. Pri zápisu se dávalo za ditetom: peneze, kohút, drevo a koláše. V škole smo sedeli poza stval na lavicoch. V kúte stála tábla. Pán ušitel mal stval a stolok. Bula aj edná mapa, ale tú ukäzali chybaj na igzámente. Kot bula zima kúrilo se do peci. Najhlavnejšä kniha Tranoscius a Zákon (nový). Malia deti písali griflíkom na táblišku, staršia zmo maly ceruzku, pero (pozdejši pénu). Atrament zmo si v skleniškoch nosili z domu. Najväc zmo se ušily náboženstvo. Zadatú lekciu každý se musel doma naušit. Kot dachto nevedel, alebo daša planiaho urobil, bul potrestaný. Tresty buli takia: potähli mu uši (vlasy), dostal zaucho, na ruku, alebo palce zo signumom, palicou na dereš, zatvorený bul do chliavca, dostal slamenicu na hlavu. Ušili nás náboženstvo, šítat, písat, rachovat.. Najväc chodilo se do školy v zime, kot se nepásli statky, alebo neoralo se. Pán ušitel, rechtor mal gazdovstvo. Choval kone, voly, kravy, ovce, svine a drobizg. Chlapci, aby zmo nemuseli v škole sedet, išli zmo račej drevo pílit, sešku rezat. Najlepši se tiskali najhlúpejší. Diavšetá párali perä a pomáhali v kuchyny. Šicä chodili zmo sadit grúle, rozkydávat hnoj, cúdit. Kot pán rechtor zastrelili medveda, dali nám napražit meso a pohostili nás. Na Krašún, Velkú noc, Rusadlia dostali zmo venijam. Do školi prestalo se chodit v máju. Na konec bul igzament v kostele. Vtedy prišol aj pán dékan. Po igzámente búl majáles. Do tancu bulo treba nás bars tiskat a to najme chlapcov. Tak to bulo, kot som jä chodil do školy,“ ukončil svoje rozprávanie Ondrej Mráz.
O tom, akú vážnosť v obci mal učiteľ svedčí i príhoda, ktorú na začiatku svojho pôsobenia v obci zažil učiteľ Ján Miklôšik. Pri hľadaní povozníka našiel v dotyčnom dvore starca vekom blízko stovke. Pri rozhovore tento neskôr zbadal, že hovorí s učiteľom. Vtedy si sňal klobúk a dal ho pod pazuchu, ako to bývalo kedysi zvykom. Búchajúc si päsťou na čelo, celý nešťastný sa ospravedlňoval, že preto si nesňal klobúk, lebo hneď nespoznal s kým hovorí. Tá udalosť odzrkadľovala časy, keď každá veta ľudu pri rozhovore s pánmi sa začínala „Prosím ponížene…“. Ten starec sa dobre pamätal na robotu a svojím hlasom napodobnil hajdúchove „Najtro na panskia“, ktoré panský posol po zaklopaní na okno poddaného zakričal.
Ročný plat učiteľa sa dal zhrnúť do nasledujúcich bodov:
1. V hotovosti 100 Kč.
2. Zosýpka: žita 50 štvrtiek, ovsa 40 štvrtiek, pšenice 2 štvrtky.
3. Na deň Blažeja, Gregora a Martina každý žiak dá 20 halierov, ktoré vyzbiera kostolník.
4. Bude pridelená oráčina a lúka, ktoré mimo konopných a okopávajúcich sa rastlín je cirkev povinná obrábať. Vymlátiť oziminu a jarinu už ale cirkev nie je povinná.
5. Drevo 6 vozov, tzn. 12 metrov, ktoré ale cirkev nie je povinná porúbať.
6. Od každého pohrebu 2 Kč.
7. Ofery v celosti 3 a síce na prvú slávnosť vianočnú, veľkonočnú a rusadeľnú.
8. Z ofier, ktoré sa na druhú slávnosť vianočnú, veľkonočnú, rusadelnú, na slávnosť pamiatky zjavenia Krista Pána a na slávnosť pamiatky posvätenia chrámu mu bude poskytnutá tretia čiastka ako i z pohrebnej ofery. Zo spovednej ofery šiesta čiastka.
9. Slamy: ovsenej 25 viazaniek, žitnej od každého žiaka po jednom snope.
10. Pri Vykonávaní služieb Božích za prítomnosti kazateľa 50 Kč na jeden rok.
Za tento plat musí učiteľ dodržiavať tieto povinnosti:
1. Vyučovať školopovinné deti podľa nariadenia cirkevnej vrchnosti a podľa úpravy krajinských zákonov.
2. Učebnú miestnosť má dať ohrievať z obnosu, ktorý sa zo štátnej podpory na tento cieľ dáva.
3. Služby Božie má odbavovať podľa cirkevného nariadenia a podľa úpravy kazateľa slova Božieho.
4. Kde v nedeľu, vo sviatok a posledný večer roku sám vykonáva služby Božie, očakáva cirkev, aby s porozumením kazateľa slova Božieho čítal aj poštillu.
Podľa dostupných prameňov uvádzam zoznam učiteľov pôsobiacich v Rochovciach. Niektorí z nich boli zároveň i kazateľmi.
1. Thomas Baculinyi, ináč Palička, bol bezpochyby rodom z Rochoviec. Ovládal knihárske remeslo. Zomrel roku 1757 vo veku 65 rokov.
2. Nicolaus Czepecz – ovládal dobre češtinu, písanie a bol vyučený čižmár. Slúžil do roku 1768, keď zomrel vo veku 60 rokov.
3. Carolius Kaunicz – bol vyučeným krajčírom.
4. Jakobus Zirko – prišiel zo slavošovskej školy.
5. Samuel Fekete – rodák z Rožňavy, prišiel do Rochoviec zo štítnickej školy.
6. Daniel Bartolomeides – mladší brat ochtinského kazateľa, historika a dejepisca Ladislava Bartolomeidesa. Po krátkom pôsobení sa znova vrátil na štúdiá v roku 1788.
7. Georgius Miškoczy, prišiel z Gočaltova a z Rochoviec odišiel v roku 1806.
8. Andreas Karesz – vyučoval až do roku 1838.
9. Daniel Szutyák – zomrel 24. decembra 1844 na suchoty.
10. Samuel Hallgas – prišiel na začiatku roku 1845 z Lúčky a bol vášnivým zberateľom rastlín a starých peňazí.
11. Ondrej Bachat – prišiel roku 1869 z Krokavy, odišiel do Vlachova v roku 1872.
12. Peter Lukáč – prišiel z Kobeliarova v roku 1873 a zomrel v decembri 1924.
13. Ján Miklôšik – rodom z Betliara, prišiel 1. apríla 1925 ako náhradný učiteľ a od 1. júla vymenovaný za riadneho učiteľa.
14. Margita Janecová – jej manžel bol bývalý nadporučík, letec vo výslužbe.
15. Ladislav Horvát.
16. Vladimír Štelc – v roku 1951/1952 odchádza učiť na banícke učilište v Rožňave.
17. Karol Kostolník – dochádza denne učiť zo Štítnika.
18. Jozef Bocan.
Toto všetko sme sa mohli dozvedieť vďaka zachovaným dobovým prameňom i ústnemu podaniu. Priblížilo nám to aspoň sčasti atmosféru niekdajšieho školstva a spôsobu výučby.
(Podľa zdrojov: www.rochovce.sk spracoval Ondrej Doboš. Fotografie: Ing. Stanislav Levrinc)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.