a rozvinuté ovocinárstvo. Za účasť v SNP Rochovce vyznamenali Pamätnou medailou SNP.
„Z troch strán v stisnutej kotline popretŕhanej prameňmi, potôčikmi a močiarmi bujnelo rastlinstvo. Svoj mohutný vzrast obdivovalo vo vodnom zrkadle, v ňom bystré rybky na slniečku sa vyhrievali. Chrobáci, motýle a včielky zdolané únavou pristávali na pestrých kvietkoch. V pralesoch pod mohutnými stromami ukrývala sa zverina. K nej spev vtáctva, sťa slnečný papršlek ťažko prenikal. Do toho prostredia dostal sa zavalitý človek. V jeho mocnej ruke menili sa kamenné, bronzové a železné nástroje. V kotline vzniklo obydlie, majer a dedina. Mnoho vody zbehlo potokmi, mnohé udalosti odohrali sa, ktoré zapadli do hmly zabudnutia. Mnoho mozoľov a prírodných živlov zmenilo tvárnosť chotára, obce. Vývoj zmenil aj ľudí, aby patričné miesto zaujať mohli vo venci ľudstva.“ To je krátky citát z Pamätnej knihy obce Rochovce, ktorú 1. júla 1933 začal písať miestny učiteľ Ján Miklôšik. Súčasný starosta obce Ing. Stanislav Levrinc o nej vraví: „Táto pamätná kniha je dielom, ktoré vzbudzuje vo mne obdiv k jej autorovi a stala sa počas môjho pátrania po našej histórii nesmierne cenným zdrojom poznania“Nebudeme sa dnes zaoberať celým obsahom knihy, hoci by mohla slúžiť ako príklad pre ostatné obce nášho regionu. Ak dovolíte, vyberiem iba časť, ktorá hovorí o rochovskej škole. K ostatným zaujímavostiam v nej uchovaných sa istotne ešte vrátim a podelím sa s vami.
Rochovská škola, ktorá dnes slúži ako Dom smútku, bola budovaná v roku 1793. V nej nadobudli základné vzdelanie celé generácie miestneho obyvateľstva a ako učitelia tam pôsobili mnohí vzácni ľudia i keď mnohokrát s minimálnym vzdelaním. Učitelia boli totiž niekedy vyberaní z radov remeselníkov. Postupom času sa na vzdelanie kládli väčšie požiadavky. Plnú kvalifikáciu na výkon učiteľského povolania mal až autor už spomínanej Pamätnej knihy obce Rochovce Ján Miklôšik, ktorý sa stal najprv zastupujúcim a potom riadnym učiteľom v miestnej škole. Toto miesto zaujal po smrti svojho predchodcu Petra Lukáča, na ktorého pôsobenie sa pozrieme z troška širšieho pohľadu. Je to dôležité z dôvodu zmeny vyučovacieho jazyka maďarského na slovenčinu.
Školský dorast bol vychovávaný do roku 1934 v evanjelickej a. v. ľudovej škole. V nej sa hlavný dôraz kládol na náboženskú výučbu. Po tomto roku je to už Obecná ľudová škola, kde sa dôraz kládol už na predmety dôležitejšie pre praktický život. V roku 1918 so vznikom Československej republiky sa znova začal používať pôvodný názov obce Rochovce a vytlačil pomaďarčené predchádzajúce pomenovania. Do škôl sa vracala naša rodná slovenčina i keď to nebolo vždy ľahké. Zástancom slovenčiny, ktorý žiadal jej okamžité zavedenie do školy bol Ondrej Gemeri (od Petríka). Farár Pavol Honétzy, cirkevný dozorca Kirínyi (bývalý maďarský poslanec zo Štítnika) a učiteľ Peter Lukáč trvali na svojom a žiadali zachovať doterajší stav. Vtedy im Ondrej Gemeri prečítal článok z niektorých slovenských novín, ako niekde zle obišlo predstavenstvo pri podobnom odpore. Upozornil predstavených, že ak sa nepodrobia vôli ľudu, pochodia podobne.
Keďže miestny učiteľ Lukáč nadobudol vzdelanie v maďarských školách a naďalej ostal pôsobiť v škole, bol povinný podrobiť sa nostrifikačnej skúške. Tá sa konala v Banskej Bystrici. Statný starec vo veku 70 rokov upútal pozornosť skúšajúcich profesorov už i svojím zjavom. Mal dlhé šedivé vlasy. Tí dozvediac sa od neho, že je z Gemera, opýtali sa ho na našich významných rodákov. Vysvitlo, že začal účinkovať v Šafárikovom rodisku, so Samom Tomášikom občas vykonával cirkevné obrady a od Pavla Dobšinského si kupoval písané poviedky. Po prednesení niektorých epizód z ich života skúška dopadla dobre. Po skončení prvej svetovej vojny bolo jeho pôsobenie v našej obci ohrozené i z iného dôvodu. Pre nespravodlivé rozdeľovanie potravín v čase vojny a pre nátlak upisovania vojenskej pôžičky ho takmer rozvášnení ľudia z dediny vyhnali. To sa stalo notárovi zo Slavošoviec, Róbertovi Maliňákovi, ktorého ľudia ozbrojení palicami a sekerami vyhnali až k Ochtinej. Z peňazí získaných z vojenských pôžičiek dostávali odmenu vo výške 5%. Petra Lukáča pred podobným osudom zachránil až príchod rozvážnejších občanov, a tak dav od svojho úmyslu upustil a spred školy sa vrátil.
Aby sme sa mohli vrátiť do školských lavíc približne o dve storočia dozadu, použijem autentické rozprávanie Ondreja Mráza, zachyteného v Pamätnej knihe Rochoviec tak, ako je zaznamenané v našom nárečí:
„Zašätok školskiaho roku búl v októbru. Pri zápisu se dávalo za ditetom: peneze, kohút, drevo a koláše. V škole smo sedeli poza stval na lavicoch. V kúte stála tábla. Pán ušitel mal stval a stolok. Bula aj edná mapa, ale tú ukäzali chybaj na igzámente. Kot bula zima kúrilo se do peci. Najhlavnejšä kniha Tranoscius a Zákon (nový). Malia deti písali griflíkom na táblišku, staršia zmo maly ceruzku, pero (pozdejši pénu). Atrament zmo si v skleniškoch nosili z domu. Najväc zmo se ušily náboženstvo. Zadatú lekciu každý se musel doma naušit. Kot dachto nevedel, alebo daša planiaho urobil, bul potrestaný. Tresty buli takia: potähli mu uši (vlasy), dostal zaucho, na ruku, alebo palce zo signumom, palicou na dereš, zatvorený bul do chliavca, dostal slamenicu na hlavu. Ušili nás náboženstvo, šítat, písat, rachovat.. Najväc chodilo se do školy v zime, kot se nepásli statky, alebo neoralo se. Pán ušitel, rechtor mal gazdovstvo. Choval kone, voly, kravy, ovce, svine a drobizg. Chlapci, aby zmo nemuseli v škole sedet, išli zmo račej drevo pílit, sešku rezat. Najlepši se tiskali najhlúpejší. Diavšetá párali perä a pomáhali v kuchyny. Šicä chodili zmo sadit grúle, rozkydávat hnoj, cúdit. Kot pán rechtor zastrelili medveda, dali nám napražit meso a pohostili nás. Na Krašún, Velkú noc, Rusadlia dostali zmo venijam. Do školi prestalo se chodit v máju. Na konec bul igzament v kostele. Vtedy prišol aj pán dékan. Po igzámente búl majáles. Do tancu bulo treba nás bars tiskat a to najme chlapcov. Tak to bulo, kot som jä chodil do školy,“ ukončil svoje rozprávanie Ondrej Mráz.
O tom, akú vážnosť v obci mal učiteľ svedčí i príhoda, ktorú na začiatku svojho pôsobenia v obci zažil učiteľ Ján Miklôšik. Pri hľadaní povozníka našiel v dotyčnom dvore starca vekom blízko stovke. Pri rozhovore tento neskôr zbadal, že hovorí s učiteľom. Vtedy si sňal klobúk a dal ho pod pazuchu, ako to bývalo kedysi zvykom. Búchajúc si päsťou na čelo, celý nešťastný sa ospravedlňoval, že preto si nesňal klobúk, lebo hneď nespoznal s kým hovorí. Tá udalosť odzrkadľovala časy, keď každá veta ľudu pri rozhovore s pánmi sa začínala „Prosím ponížene…“. Ten starec sa dobre pamätal na robotu a svojím hlasom napodobnil hajdúchove „Najtro na panskia“, ktoré panský posol po zaklopaní na okno poddaného zakričal.
Ročný plat učiteľa sa dal zhrnúť do nasledujúcich bodov:
1. V hotovosti 100 Kč.
2. Zosýpka: žita 50 štvrtiek, ovsa 40 štvrtiek, pšenice 2 štvrtky.
3. Na deň Blažeja, Gregora a Martina každý žiak dá 20 halierov, ktoré vyzbiera kostolník.
4. Bude pridelená oráčina a lúka, ktoré mimo konopných a okopávajúcich sa rastlín je cirkev povinná obrábať. Vymlátiť oziminu a jarinu už ale cirkev nie je povinná.
5. Drevo 6 vozov, tzn. 12 metrov, ktoré ale cirkev nie je povinná porúbať.
6. Od každého pohrebu 2 Kč.
7. Ofery v celosti 3 a síce na prvú slávnosť vianočnú, veľkonočnú a rusadeľnú.
8. Z ofier, ktoré sa na druhú slávnosť vianočnú, veľkonočnú, rusadelnú, na slávnosť pamiatky zjavenia Krista Pána a na slávnosť pamiatky posvätenia chrámu mu bude poskytnutá tretia čiastka ako i z pohrebnej ofery. Zo spovednej ofery šiesta čiastka.
9. Slamy: ovsenej 25 viazaniek, žitnej od každého žiaka po jednom snope.
10. Pri Vykonávaní služieb Božích za prítomnosti kazateľa 50 Kč na jeden rok.
Za tento plat musí učiteľ dodržiavať tieto povinnosti:
1. Vyučovať školopovinné deti podľa nariadenia cirkevnej vrchnosti a podľa úpravy krajinských zákonov.
2. Učebnú miestnosť má dať ohrievať z obnosu, ktorý sa zo štátnej podpory na tento cieľ dáva.
3. Služby Božie má odbavovať podľa cirkevného nariadenia a podľa úpravy kazateľa slova Božieho.
4. Kde v nedeľu, vo sviatok a posledný večer roku sám vykonáva služby Božie, očakáva cirkev, aby s porozumením kazateľa slova Božieho čítal aj poštillu.
Podľa dostupných prameňov uvádzam zoznam učiteľov pôsobiacich v Rochovciach. Niektorí z nich boli zároveň i kazateľmi.
1. Thomas Baculinyi, ináč Palička, bol bezpochyby rodom z Rochoviec. Ovládal knihárske remeslo. Zomrel roku 1757 vo veku 65 rokov.
2. Nicolaus Czepecz – ovládal dobre češtinu, písanie a bol vyučený čižmár. Slúžil do roku 1768, keď zomrel vo veku 60 rokov.
3. Carolius Kaunicz – bol vyučeným krajčírom.
4. Jakobus Zirko – prišiel zo slavošovskej školy.
5. Samuel Fekete – rodák z Rožňavy, prišiel do Rochoviec zo štítnickej školy.
6. Daniel Bartolomeides – mladší brat ochtinského kazateľa, historika a dejepisca Ladislava Bartolomeidesa. Po krátkom pôsobení sa znova vrátil na štúdiá v roku 1788.
7. Georgius Miškoczy, prišiel z Gočaltova a z Rochoviec odišiel v roku 1806.
8. Andreas Karesz – vyučoval až do roku 1838.
9. Daniel Szutyák – zomrel 24. decembra 1844 na suchoty.
10. Samuel Hallgas – prišiel na začiatku roku 1845 z Lúčky a bol vášnivým zberateľom rastlín a starých peňazí.
11. Ondrej Bachat – prišiel roku 1869 z Krokavy, odišiel do Vlachova v roku 1872.
12. Peter Lukáč – prišiel z Kobeliarova v roku 1873 a zomrel v decembri 1924.
13. Ján Miklôšik – rodom z Betliara, prišiel 1. apríla 1925 ako náhradný učiteľ a od 1. júla vymenovaný za riadneho učiteľa.
14. Margita Janecová – jej manžel bol bývalý nadporučík, letec vo výslužbe.
15. Ladislav Horvát.
16. Vladimír Štelc – v roku 1951/1952 odchádza učiť na banícke učilište v Rožňave.
17. Karol Kostolník – dochádza denne učiť zo Štítnika.
18. Jozef Bocan.
Toto všetko sme sa mohli dozvedieť vďaka zachovaným dobovým prameňom i ústnemu podaniu. Priblížilo nám to aspoň sčasti atmosféru niekdajšieho školstva a spôsobu výučby.
(Podľa zdrojov: www.rochovce.sk spracoval Ondrej Doboš. Fotografie: Ing. Stanislav Levrinc)

































Medzi Roštárom a Čiernou Lehotou v údolí Štítnického potoka na hornom Gemeri leží nie veľká obec Rochovce. Názov obce je pravdepodobne odvodený od rodiny Roch, ktorá v dávnej minulosti vlastnila v obci majer a iné rozsiahle majetky. Prvá písomná zmienka o obci siaha do roku 1318. V tom čase sa nazývala Rezemch. Jej názov sa postupne menil. Doložené sú tiež tieto názvy: Rohfolua, Felsewrohfalwa, Also Rosalwa, Rohowcz, Rochowetz, Rochowcze. Mala aj maďarské úradné názvy - Rochfalva, Rozsfalva. Vznikla na rozhraní 13. a 14. storočia ako banská osada. Patrila štítnickým Bebekovcom, ktorí tu v roku 1427 mali 30 port, od 17. storočia zase panstvu Krásna Hôrka. Po roku 1346 sa rozdelila na Nižné a Vyšné Rochovce, ktoré však splynuli okolo roku 1550. V 16. storočí sa obec zmenila na valaskú. Mor v roku 1709 – 1710 si vyžiadal 180 obetí. V roku 1773 tu žilo 50 sedliakov a 16 želiarov, v roku 1828 mala obec 72 domov a 596 obyvateľov. Dnes žije v obci 333 obyvateľov, z ktorých väčšinu tvoria ženy. História obce prezrádza, že od roku 1774 bola v obci v prevádzke papiereň a v 1. polovici 19. storočia aj železnorudé bane. Za 1. Československej republiky bola v obci papiereň, píla.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-