Čas neúprosne beží, a skôr ako sa nazdáme, treba konštatovať, že v tomto roku 2020, uplynie už 150 rokov od doby prvého zostupu do podzemných priestorov tejto jaskyne. Toto pekné jubileum sme spoločne s autormi príspevku Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbehy RNDr. Ondrejom Rozložníkom a Ing. Mikulášom Rozložníkom sledovali v 12-tich pokračovania, ako sa postupne objavovala a sprístupňovala táto naša jedinečná ľadová krása v podzemí Slovenského raja. O mnohých ešte ďalších sa zaiste spolu dozvieme a spoznáme možno ešte neuverejnené krásy tohto podzemia, ktorý nám závidí celý turistický svet.
Výberom z literatúry, z ktorej čerpali naši spoluatori končíme tento rosziahly a zaujímavý dokument, ktorým si pripomíname 150. výročie, ale tiež zaujímavé obdobie po sprístupnení Dobšinskej ľadovej jaskyne. Vďaka aj vám, návštevníkom stránky, že sme ho spolu mohli sledovať.
Na záver uverejňujeme ešte fotografie z tej časti jaskyne, ktorá bola síce objavená s bohatou kvapľovou výzdobou, ale do nej zrejme návštevníci jaskyne nikdy nevojdú. Fotografie sme získali od jedného zo súčasných jaskyniarov Miloša Greisela. Ako sa zdôveril Ondrej Rozložník: "Sú pekné, dokumentujúce, i keď asi nikdy nebude táto časť prístupná verejnosti pre možné ohrozenie hornej ľadovej časti jaskyne."
A keďže sa brány všetkých jaskýň na Slovensku otvárajú 16. júna 2020, vítame Vás v nich, ale najmä v našej jedinečnej jaskyni, ako sme to uviedli v úvode textu o Dobšinskej ľadovej jaskyni.
Výber z literatúry o území a informačné pramene
ANDRIAN, F. (1867). Umgebungen von Dobschau. Verh. K.-kön. geol. Reichsanst. (Wien), 18, 257-
258.
BELLA, P. (2005). Najvýznamnejšie jaskyne a priepasti svetového dedičstva. In Jakál, J. (Ed.). Jaskyne
svetového dedičstva na Slovensku. SSJ, Liptovský Mikuláš – Knižné centrum, Žilina, 131–146.
BELLA, P. (2006). Národná prírodná pamiatka Dobšinská ľadová jaskyňa. In Krásy Slovenska, 83, 5–6,
40–41.
BÍMA, K. (1925). Dobšinská ľadová jaskyňa a jej okolie. Tlač. F. Klimeš, Liptovský Sv. Mikuláš 1925.
BOROVSZKY, S., (1903). Magyarország vármegyei és városai. Gömör – Kishont vármegye, Budapest.
DROPPA, A. (1960). Dobšinská ľadová jaskyňa. Bratislava, Šport 1960.
GÖMÖRY, Á. (ed.). 1927. Emlékkönyv Dobsina bányaváros alapításának 600 éves évfordulójára,
Putnok, 238 s.
HALAŠ, J. (1989). Tepelná bilancia Dobšinskej ľadovej jaskyne. In Slovenský kras, 27, s. 57–71.
HANVAI J. EDE (1912). A Dobsinai Jégbarlang és Környéke. Dobšiná, vyd. Hanvai, 1912.
HUNFALVY, J., (1867). Gömör és Kishont törvényese egyesült vármegyének leirása. Pest.
JAKÁL, J. (1971). Morfológia a genéza Dobšinskej ľadovej jaskyne. In Slovenský kras, 9, s. 27–33.
KVIETOK, L. (1948). Stručný popis priestorov Dobšinskej ľadovej jaskyne a vznik ľadu. Rožňava, Kníhtlačiareň
J. Potočný a spol., 1949.
KRENNER, J. S.(1874). A Dobsina Jégbarlang. Budapest 1874.
LALKOVIČ, M. (2000). Z histórie Dobšinskej ľadovej jaskyne (na okraj 130. výročia jej objavu).
In Aragonit, 5, s. 30–32.
Mestské lesy Dobšiná 1992 – 2017, © A. Macko, 2017.
MIKULIK, J., (1878). Dobschau, eine monographische Skizze, Kasschau, 48 s., 13 príl.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (1996). Výsledky najnovších výskumov v Dobšinskej ľadovej jaskyni.
In Slovenský kras, 34, s. 139–147.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (2002). Nové poznatky o kvapľových častiach Dobšinskej ľadovej jaskyne.
In Bella, P. (Ed.). Výskum využívanie a ochrana jaskýň. Zborník referátov z 3. vedeckej konferencie.
Liptovský Mikuláš, s. 36–49.
NOVOTNÝ, L. – TULIS, J. (2005). Kras Slovenského raja. SSJ – SSS – Knižné centrum, Žilina, 175 s.
PELECH, J. E. (1879). The Valley of Stracena and the Dobschau ice-cavern. Trubner & Co., Ludgate
Hill, London, 31 s.
PETROVIČ, Š. – ŠOLTÍS, J. (1971). Stručná mikroklimatická charakteristika Dobšinskej ľadovej jaskyne.
In Slovenský kras, 9, 41–47.
PIASECKI, J. – ZELINKA, J. – PFLITSCH, A. – SAWIŃSKI, T. (2004). Structure of air flow in the upper
parsts of the Dobšinská Ice Cave. In Bella, P. (Ed.): Výskum, využívanie a ochrana jaskýň. Zborník
referátov zo 4. vedeckej konferencie. Liptovský Mikuláš, s. 113–124.
PIASECKI, J. – SAWIŃSKI, T. – ZELINKA, J. (2005). Spatial differentiation of the air temperature in
the entrance collapse of Dobšinská Ice Cave as contribution to the recognition of the problem of air
exchange between cave and the surface. In Slovenský kras, 43, 81–96.
ROZLOŽNÍK, O. – HUNSDORFER, E. (zost.). Banské mesto Dobšiná. Košice, Banská agentúra, 2008.
SSJ Liptovský Mikuláš (2005). Čarovný svet jaskýň.
TULIS, J. (1997). Pohyb ľadu v Dobšinskej ľadovej jaskyni. In Aragonit, 2, 6–7.
TULIS, J. – NOVOTNÝ, L. (1989). Jaskynný systém Stratenskej jaskyne. Martin, Osveta 1989. 464 s.
TULIS, J. – NOVOTNÝ, L. (2003). Zmeny zaľadnenia v Dobšinskej ľadovej jaskyni. In Aragonit, 8, 7–9.
Časopisy :
Krásy Slovenska, č. 5, 1970
KONIEC
RNDr. Ondrej Rozložník a Ing. Mikuláš Rozložník
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.