V Slovenskom raji v sobotu 28.6.2014 slávnostne otvorili nové Turisticko-informačné centrum (TIC) Dobšinská ľadová jaskyňa. Išlo o súčasť projektu švajčiarsko-slovenskej spolupráce: „Slovenský raj - Klaster cestovného ruchu Národný park Slovenský raj a TIC Dobšinská ľadová jaskyňa“, ktorý realizovala obec Stratená. Vybudovať nové informačné centrum pri vstupe do Dobšinskej ľadovej jaskyne v blízkosti cesty Poprad - Dobšiná - Rožňava, sa podarilo vďaka finančnej podpore vo výške viac ako 1,126 milióna eur z Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce, ktorého správcom je Úrad vlády SR. Otvorenia centra sa zúčastnil Alexander Wittwer, veľvyslanec Švajčiarska v Slovenskej republike, Lajos Szabó z kancelárie Švajčiarskeho príspevku v SR, Ivan Ivančin, riaditeľ odboru riadenia a implementácie Švajčiarskeho finančného mechanizmu, zástupca Úradu vlády SR, starostka realizačnej obce Stratená Erika Oravcová, zástupcovia Oblastnej organizácie cestovného ruchu Slovenský raj, predstavitelia miestnej samosprávy, ale aj zástupcovia súkromnej sféry. (OOCR) Slovenský raj. Z nákladov projektu 85 % poskytla Švajčiarska konfederácia, zvyšné 
prostriedky idú zo štátneho rozpočtu. „Z tejto kolektívnej spolupráce očakávame zlepšenie služieb, lepšiu reklamu, propagáciu. Doteraz sme tieto aktivity vykonávali v Mikroregióne Slovenský raj, ktorý sa pretransformoval do OOCR, takže formu tej spolupráce už poznáme," upozornila starostka obce Stratená Erika Oravcová. OOCR v súčasnosti tvorí vyše 20 členov z oblastí podnikania, samosprávy, ochrany prírody a Horskej záchrannej služby. Ako uviedol švajčiarsky veľvyslanec v SR Alexander Wittwer „jedinečné prírodné podmienky v dych vyrážajúcej scenérii Slovenského raja umožňujú miestnym obciam vybudovať stratégiu rozvoja cestovného ruchu s využitím práve tohto potenciálu. 
Dovoľujem si vyjadriť presvedčenie, že nové Turisticko-informačné centrum v Slovenskom raji bude ďalším významným prínosom pre tento krásny región." Jeho funkciou má byť podanie informácií o možnostiach v regióne a celom Slovenskom raji. Slúžiť by malo aj ako lákavý zdroj podnetov pre turistov, ktorí sa možno práve vďaka TICu rozhodnú dlhšie zotrvať v lokalite Slovenského raja a jeho okolia. „Nové informačné centrum je ďalším krokom pre propagáciu národného parku a celého regiónu, čo by sa malo odzrkadliť vo vyššej návštevnosti a v spokojnosti turistov,“ uviedol výkonný riaditeľ OOCR Slovenský raj Ján Deneš. Ako sa uvádza v oficiálnej tlačovej informácii v záujme projektu sa tiež nachádza zníženie hospodárskych a sociálnych rozdielov, podpora tvorby pracovných miest, propagácia a vzdelávacie aktivity. Okrem toho bude nasledovať aj obnovenie turistických značení a úprava priestranstiev turistických areálov. Nové centrum bude adekvátnym priestorom pre poskytovanie informácií, brožúr, letákov a iných propagačných materiálov, ktoré napomôžu zvýšeniu turistického ruchu v tejto prekrásnej časti Slovenska na úrovni, ktorá je vo vyspelých krajinách Európy bežná. Ponúkne turistom kompletné informácie nielen o vzácnom prírodnom klenote – Dobšinskej ľadovej jaskyni, ale aj o ďalších atrakciách, kultúrnych pamiatkach a rôznych vzácnych miestach, o možnostiach na rekreáciu, šport i turistiku, či o ubytovacích zariadeniach tohto regiónu. Onedlho plánujú ponúkať sprievodcovské služby, požičiavať bicykle a poskytnúť aj ďalšie služby.
Po slávnostných príhovoroch a informáciách o cieľoch TIC prevzala starostka obce Stratená Erika Oravcová symbolický kľúč a za spevu Folklórneho súboru Telgárt z Telgártu slávnostne odomkla multifunkčnú budovu zo zrubového dreva a kameňa, teda tradičného prírodného materiálu v kombinácii starých a nových stavebných techník. V jej priestoroch sa okrem informačného strediska s množstvom propagačných materiálov nachádzajú aj miestnosti Správy NP Slovenský raj, spoločenské miestnosti, možnosti na občerstvenie a posedenie v chládku terás budovy s výhľadom na prírodné scenérie, náučný chodník Mokrade Hnilca, zaujímavý skalný útvar Ostrá skala a v diaľke sa črtajúcu Kráľovu hoľu. 
Otvorenie centra bolo zároveň symbolickým otvorením letnej turistickej sezóny a jeho súčasťou bol pestrý a bohatý sprievodný program. Program moderoval člen umeleckého súboru Spišského divadla zo Spišskej Novej Vsi herec Albín Medúz na vysokých chodúľoch, v oficiálnej časti v historickom kostýme, v zábavnej časti programu vystupoval v uvoľnenom šašovskom oblečení. Kým na pódiu vystupovali folklórne súbory a skupiny Radzim z Vyšnej Slanej, Gemerčatá a Gemer z Dobšinej, Vikartovčan z Vikartoviec, Divadlo hudby z Mlyniek s malým muzikálom O psíčkovi a mačičke, či skupina Fénix zo ZŠ Mlynky-Biele Vody – vo voľnom priestrantve prebiehali rôzne súťaže a hry pre deti, ktoré čakal aj prechod po Skautskej ceste, kde na niekoľkých zastávkach po zodpovedaní jednoduchých otázok a opečiatkovaní špeciálneho „certifikátu“ mali vstup do Dobšinskej ľadovej jaskyne za symbolickú cenu 0,10 €. Pre ubolené nohy, či romantické duše boli pripravené jazdy na koni, na koči, alebo jazda rikšou. Zaujímavé boli aj ukážky remeselníckej výroby šindľov, „sokoliar Tomáš“ so svojím jastrabom, ktorého si mohol kto chcel aj pohladiť, či v hrubej rukavici pohojdať aj 
na vlastnej ruke. Stretávali sme aj pomaľované tváričky detí, a nechýbal ani maskot OOCR Slovenský raj „Šťastík“, ktorý sa ochotne dal vyfotografovať na pamiatku a spomnienku na tento pekný deň. Bolo z čoho vyberať aj pri predaji spomienkových predmetov z dreva, kovu, hliny, šúpolia či kože z tvorby ľudových majstrov a návštevníci nevynechali ani možnosť občerstvenia na viacerých miestach areálu. Súčasťou otvorenia bolo aj podujatie s názvom Na bicykli v raji, keď sa okolo 80 priaznivcov cyklistiky ešte ráno vydalo z Dobšinej, Mlynkov, Smižian a Šumiaca do tejto lokality. Po ich príchode nasledovalo vyhodnotenie tejto cyklistickej túry a zároveň aj losovanie bohatej a štedrej tomboly, do ktorej lístky ponúkali dve pekné „krojované“ dievčatá. Nechýbala ani ďalšia zábava a diskotéka s country skupinou Betliarske vidly. My sme ešte využili možnosť prechádzky Náučným chodníkom Mokrade Hnilca v bezprostrednej blízkosti novootvoreného TIC, ktorý sme prešli s nevšedným a naslovovzatým sprievodcom – ideovým tvorcom a budovateľom tohto náučného chodníka, pracovníkom Národného parku Slovenský raj pánom Františkom Divokom a dozvedeli sa veľa zaujímavostí o faune i flóre tejto časti Slovenského raja.
Tento deň mal pre nás ešte viac lákadiel – turistická vychádzka na Radzim, ktorú organizovala obec Vyšná Slaná, či futbalový turnaj v Gemerskej Polome, ale my sme sa už vrátili do nášho prechodného ubytovania v Dedinkách, kde nás ešte čakalo člnkovanie spolu s rybárskymi zážitkami na priehrade Palcmanská Maša. Po stíchnutí zvoncov pasúcich sa oviec nám z neďalekého stanového campu pri hoteli Priehrada voňal dym viacerých táborových ohníkov a ponad pokojnú hladinu priehrady spod ešte stále modro-bielej oblohy začínajúceho sa večera až do hviezdnej noci jasne znela country hudba a hity 60. - 80. rokov z koncertu na terase protiľahlého hotela v Dobšinskej Maši. Na našom balkóne vládla pohoda, a pocity z krásne prežitého dňa sa miešali s nostalgickými spomienkami na dni nedávno minulé – na našu mladosť stále živú i v rokoch pokročilých.
Marta Mikitová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.