(OOCR) Slovenský raj. Z nákladov projektu 85 % poskytla Švajčiarska konfederácia, zvyšné prostriedky idú zo štátneho rozpočtu. „Z tejto kolektívnej spolupráce očakávame zlepšenie služieb, lepšiu reklamu, propagáciu. Doteraz sme tieto aktivity vykonávali v Mikroregióne Slovenský raj, ktorý sa pretransformoval do OOCR, takže formu tej spolupráce už poznáme," upozornila starostka obce Stratená Erika Oravcová. OOCR v súčasnosti tvorí vyše 20 členov z oblastí podnikania, samosprávy, ochrany prírody a Horskej záchrannej služby. Ako uviedol švajčiarsky veľvyslanec v SR Alexander Wittwer „jedinečné prírodné podmienky v dych vyrážajúcej scenérii Slovenského raja umožňujú miestnym obciam vybudovať stratégiu rozvoja cestovného ruchu s využitím práve tohto potenciálu.
Dovoľujem si vyjadriť presvedčenie, že nové Turisticko-informačné centrum v Slovenskom raji bude ďalším významným prínosom pre tento krásny región." Jeho funkciou má byť podanie informácií o možnostiach v regióne a celom Slovenskom raji. Slúžiť by malo aj ako lákavý zdroj podnetov pre turistov, ktorí sa možno práve vďaka TICu rozhodnú dlhšie zotrvať v lokalite Slovenského raja a jeho okolia. „Nové informačné centrum je ďalším krokom pre propagáciu národného parku a celého regiónu, čo by sa malo odzrkadliť vo vyššej návštevnosti a v spokojnosti turistov,“ uviedol výkonný riaditeľ OOCR Slovenský raj Ján Deneš. Ako sa uvádza v oficiálnej tlačovej informácii v záujme projektu sa tiež nachádza zníženie hospodárskych a sociálnych rozdielov, podpora tvorby pracovných miest, propagácia a vzdelávacie aktivity. Okrem toho bude nasledovať aj obnovenie turistických značení a úprava priestranstiev turistických areálov. Nové centrum bude adekvátnym priestorom pre poskytovanie informácií, brožúr, letákov a iných propagačných materiálov, ktoré napomôžu zvýšeniu turistického ruchu v tejto prekrásnej časti Slovenska na úrovni, ktorá je vo vyspelých krajinách Európy bežná. Ponúkne turistom kompletné informácie nielen o vzácnom prírodnom klenote – Dobšinskej ľadovej jaskyni, ale aj o ďalších atrakciách, kultúrnych pamiatkach a rôznych vzácnych miestach, o možnostiach na rekreáciu, šport i turistiku, či o ubytovacích zariadeniach tohto regiónu. Onedlho plánujú ponúkať sprievodcovské služby, požičiavať bicykle a poskytnúť aj ďalšie služby.
Po slávnostných príhovoroch a informáciách o cieľoch TIC prevzala starostka obce Stratená Erika Oravcová symbolický kľúč a za spevu Folklórneho súboru Telgárt z Telgártu slávnostne odomkla multifunkčnú budovu zo zrubového dreva a kameňa, teda tradičného prírodného materiálu v kombinácii starých a nových stavebných techník. V jej priestoroch sa okrem informačného strediska s množstvom propagačných materiálov nachádzajú aj miestnosti Správy NP Slovenský raj, spoločenské miestnosti, možnosti na občerstvenie a posedenie v chládku terás budovy s výhľadom na prírodné scenérie, náučný chodník Mokrade Hnilca, zaujímavý skalný útvar Ostrá skala a v diaľke sa črtajúcu Kráľovu hoľu. Otvorenie centra bolo zároveň symbolickým otvorením letnej turistickej sezóny a jeho súčasťou bol pestrý a bohatý sprievodný program. Program moderoval člen umeleckého súboru Spišského divadla zo Spišskej Novej Vsi herec Albín Medúz na vysokých chodúľoch, v oficiálnej časti v historickom kostýme, v zábavnej časti programu vystupoval v uvoľnenom šašovskom oblečení. Kým na pódiu vystupovali folklórne súbory a skupiny Radzim z Vyšnej Slanej, Gemerčatá a Gemer z Dobšinej, Vikartovčan z Vikartoviec, Divadlo hudby z Mlyniek s malým muzikálom O psíčkovi a mačičke, či skupina Fénix zo ZŠ Mlynky-Biele Vody – vo voľnom priestrantve prebiehali rôzne súťaže a hry pre deti, ktoré čakal aj prechod po Skautskej ceste, kde na niekoľkých zastávkach po zodpovedaní jednoduchých otázok a opečiatkovaní špeciálneho „certifikátu“ mali vstup do Dobšinskej ľadovej jaskyne za symbolickú cenu 0,10 €. Pre ubolené nohy, či romantické duše boli pripravené jazdy na koni, na koči, alebo jazda rikšou. Zaujímavé boli aj ukážky remeselníckej výroby šindľov, „sokoliar Tomáš“ so svojím jastrabom, ktorého si mohol kto chcel aj pohladiť, či v hrubej rukavici pohojdať aj
na vlastnej ruke. Stretávali sme aj pomaľované tváričky detí, a nechýbal ani maskot OOCR Slovenský raj „Šťastík“, ktorý sa ochotne dal vyfotografovať na pamiatku a spomnienku na tento pekný deň. Bolo z čoho vyberať aj pri predaji spomienkových predmetov z dreva, kovu, hliny, šúpolia či kože z tvorby ľudových majstrov a návštevníci nevynechali ani možnosť občerstvenia na viacerých miestach areálu. Súčasťou otvorenia bolo aj podujatie s názvom Na bicykli v raji, keď sa okolo 80 priaznivcov cyklistiky ešte ráno vydalo z Dobšinej, Mlynkov, Smižian a Šumiaca do tejto lokality. Po ich príchode nasledovalo vyhodnotenie tejto cyklistickej túry a zároveň aj losovanie bohatej a štedrej tomboly, do ktorej lístky ponúkali dve pekné „krojované“ dievčatá. Nechýbala ani ďalšia zábava a diskotéka s country skupinou Betliarske vidly. My sme ešte využili možnosť prechádzky Náučným chodníkom Mokrade Hnilca v bezprostrednej blízkosti novootvoreného TIC, ktorý sme prešli s nevšedným a naslovovzatým sprievodcom – ideovým tvorcom a budovateľom tohto náučného chodníka, pracovníkom Národného parku Slovenský raj pánom Františkom Divokom a dozvedeli sa veľa zaujímavostí o faune i flóre tejto časti Slovenského raja.
Tento deň mal pre nás ešte viac lákadiel – turistická vychádzka na Radzim, ktorú organizovala obec Vyšná Slaná, či futbalový turnaj v Gemerskej Polome, ale my sme sa už vrátili do nášho prechodného ubytovania v Dedinkách, kde nás ešte čakalo člnkovanie spolu s rybárskymi zážitkami na priehrade Palcmanská Maša. Po stíchnutí zvoncov pasúcich sa oviec nám z neďalekého stanového campu pri hoteli Priehrada voňal dym viacerých táborových ohníkov a ponad pokojnú hladinu priehrady spod ešte stále modro-bielej oblohy začínajúceho sa večera až do hviezdnej noci jasne znela country hudba a hity 60. - 80. rokov z koncertu na terase protiľahlého hotela v Dobšinskej Maši. Na našom balkóne vládla pohoda, a pocity z krásne prežitého dňa sa miešali s nostalgickými spomienkami na dni nedávno minulé – na našu mladosť stále živú i v rokoch pokročilých.
Marta Mikitová

































V Slovenskom raji v sobotu 28.6.2014 slávnostne otvorili nové Turisticko-informačné centrum (TIC) Dobšinská ľadová jaskyňa. Išlo o súčasť projektu švajčiarsko-slovenskej spolupráce: „Slovenský raj - Klaster cestovného ruchu Národný park Slovenský raj a TIC Dobšinská ľadová jaskyňa“, ktorý realizovala obec Stratená. Vybudovať nové informačné centrum pri vstupe do Dobšinskej ľadovej jaskyne v blízkosti cesty Poprad - Dobšiná - Rožňava, sa podarilo vďaka finančnej podpore vo výške viac ako 1,126 milióna eur z Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce, ktorého správcom je Úrad vlády SR. Otvorenia centra sa zúčastnil Alexander Wittwer, veľvyslanec Švajčiarska v Slovenskej republike, Lajos Szabó z kancelárie Švajčiarskeho príspevku v SR, Ivan Ivančin, riaditeľ odboru riadenia a implementácie Švajčiarskeho finančného mechanizmu, zástupca Úradu vlády SR, starostka realizačnej obce Stratená Erika Oravcová, zástupcovia Oblastnej organizácie cestovného ruchu Slovenský raj, predstavitelia miestnej samosprávy, ale aj zástupcovia súkromnej sféry.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-