Bola som ešte len deväťročná, keď som sa dostala v roku 1993 do detského domova v Ratkovej. Tam som vyrastala a prežila krásne roky môjho ranného detstva do svojich trinástich rokov (1997). Veľmi rada na to v dobrom spomínam. Tety vychovávateľky a všetci, ktorí sa o nás starali a vychovávali, naše učiteľky, a mnohí iní nám dali veľa lásky a pozornosti. V Ratkovej som zažila krásne detstvo. Vždy, keď si na to spomeniem je mi pri srdci tak dobre, a mám úsmev na perách.Pamätám sa na to, ako sme chodili s pani vychovávateľkou Magdou Faklovou do „Škovránku“. Ona bola mojou najobľúbenejšou vychovávateľkou. Mala nás rada, ako vlastné deti. Chodil sme k nej často, vždy mala pre nás super zákusky, ktoré robila veľmi dobré. Bola to skvelá pani vychovávateľka. Rada na ňu spomínam a dodnes sme ešte stále v kontakte.
Môj opravdivý domov.
Do detského domova v Ratkovej som sa dostala aj s mojou mladšou sestrou Gabikou z toho dôvodu, že sa rodičia o nás nestarali. Je dobre , že jestvujú zariadenia, kde sa o deti ktoré nie sú vítane doma, postarajú takéto úžasne tety. Som im za obetavú starostlivosť a výchovu veľmi vďačná.Netvrdím, že som mala každú tak rada ako tetu Magdu, to nie, ale na každú si v dobrom spomínam.. Mala som veľmi rada všetky vychovávateľky a pracovníčky. Spomínam si najmä na panie Bakošovú, Mikulíkovú, Mičíkovú, Demianovú, Šaligovú, na Michala Kvetka, aj na pani Palicovú, ale najmä M. Faklovú.
Mali sme tam vždy krásne Vianoce, panie vychovávateľky sa nám snažili pripraviť vždy tie najkrajšie Vianoce, a nielen Vianoce, ale aj Veľkú noc, narodeniny, meniny, ale aj deň detí.
Samozrejme aj huncútstva sme vyviedli.
Ako každé iné deti. Bez toho by sme snáď ani deti neboli. Veľmi dobre sa pamätám na to, ako sme stále hundrali, keď nám vychovávateľky povedali, že ideme nazbierať šípky, trnky či hríby. Nakoniec nám tam bolo fajn, ale jasné,
že hundrať sme museli.
Pamätám sa na to, keď som strašne túžila robiť kaderníčku. Mali sme tam kamarátku Svetlanu, ktorú som ostrihala podľa kastróla. 
alebo, keď som vytrhala Tomášovi Havranovi obočie úúúplne na tenko ako dievčaťu 
Nikdy nezabudnem na to, keď som sa chcela vytiahnuť pred chalanom do ktorého som bola tajne zamilovaná. Volal sa Ferko Barašo a chcela som sa predvádzať, že dokážem všetko možné a aká som smelá. A čo som neurobila? Skočila som z terasy dolu. Bolo to vysoko, ale ja som sa robila, že sa mi nič nestalo a ono prt...zlomila som si ruku a bolo po hrdinstve.
Spomínam si, ako sme vyvolávali duchov. A potom sme sa všetci báli! Bolo zle-nedobre, lebo pani nočná vychovávateľka nás skoro „uškrtila“, lebo malé deti sa báli a nechceli spať a bolo po srande, najmä , keď sme sa báli všetci a nechceli sme potom chodiť spávať po tme.
Naša pani Faklová bola ozaj skvelá, učila nás tance a mali sme aj pekné scénky. Bolo to krásne, keď sme chodili vystupovať do kultúrneho domu v Ratkovej a ľudia videli, že dačo aj dokážeme.
V Ratkovej nás mali síce obyvatelia z dediny väčšinou radi, ale našli sa aj jednotlivci, ktorí nás ponižovali, hádzali po nás kamene a nadávali nám.
Čaro prvej lásky.
Bol tam jeden chalan, ktorý sa do mňa zaľúbil a ja doňho. Volal sa Robert Knieszner. Ďalšia moja veľká láska v detstve bol Ivan Bakoš. Mala som ho rada. Strašne sa mi páčil. Pamätám sa na to, ako som sa k vôli nemu fintila a chcela som byť stále pekná. Keď sme mali mať karneval, tak som vtedy chcela mať peknú masku nech sa páčim jemu. Nebol z našej školy. Bol to syn pani Bakošovej a chodil za ňou k nám do roboty. Ja som si vtedy vždy myslela, že chodí za mnou. Bolo to krásne a nevinné. Písala som mu zaľúbene listy, robila malé pozornosti, ako napríklad z koliesok šaška. Jeho mamička pani Alenka Bakošová mi od neho nosila listy a stále mi vravela "nevesta moja", je mi tak pekne, keď si nato spomeniem.
Na Ratkovú neviem zabudnúť.
Ratková sa mi veľmi páčila a veľmi rada na ňu aj so sestrou spomíname. Bola som tam pred dvomi rokmi a naozaj sa mi chcelo plakať, keď som videla, kde som vyrastala. Bohužiaľ už to nie je tá milá, krásna a útulná Ratková, ktorú som ja v detstve poznala.
Bola som síce malá, ale pamätám sa na ňu veľmi dobre. Aj keď teraz mi je už skoro 27 rokov, stále na Ratkovú spomínam. Najmä na panie Faklovú, Bakošovú a Ivka. Ano na nich myslím najviac. Raz keď budem mať deti, určite im o tom, kde a ako som vyrastala budem rozprávať a budem šťastná, keď si vypočujú kto ma vychoval a kto mi dal lásku. Proste chcem, len povedať: Ďakujem vám všetkým za výchovu. Na tých, ktorých som veľmi ľúbila, nezabudnem nikdy!
Mária Tokárová, Praha, November 2010
Doslov administrátora WEB stránky Naša Ratková (Vojtech Bradovka)
V apríli 2012 som poslal Márii Tokárovej e-mailom Veľkonočný pozdrav. Obratom som dostal odpoveď, ktorú citujem:
Krasny dobry den prajem. Dakujem za pozdravy k velkej noci a prajem aj ja krasne sviatky. Posielam Vam par fotiek aku mam krasnu dcerku. Vola sa Laura a uz ma 4970g a 54cm a je zdrava a nechce spinkat, stale daco pozoruje :)
Posielame objatie a prajeme krasny den...
Maria a Laurinka.
5.4.2012
{gallery}obsah/ratkova/tokarova{/gallery}
{jcomments on}

































S pánom Bradovkom z Nadabuly mám veľmi dobré kontakty. Ako dôchodcovia veľakrát spoločne riešime niekoľko prípadov, ktoré sa nám vyskytnú popri našom internetovom koníčku. Aj teraz sa mi pochválil s príbehom, ktorý uverejnil na svojej internetovej stránke www.mojaratkova.weblahko.sk ešte v roku 2010. Píše mi: „Práve som dostal z Prahy poďakovanie za veľkonočný pozdrav od dievčaťa, ktoré so sestrou vyrástlo v bývalom detskom domove v Ratkovej. Mňa tento príbeh zaujal, a dojalo ma jeho pokračovanie, ktoré som dostal dnes . Ak uznáš za vhodné jeho uverejnenie na Tvojom WEBe, budem rád, lebo sa jedná o gemerský fenomén objavený vďaka Internetu.“ Vyšiel som
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-