Trojdňový pochod začal dňa 25.5.2016 o 09.00 hodine položením vencov pri pamätníku osloboditeľov mesta Rimavská Sobota - vojakov Červenej armády.
Takmer 70 príslušníkov ozbrojených síl (prítomní boli duchovní armády SR, Zboru väzenskej a justičnej stráže a MV SR). Účastníkov pochodu privítal prednosta Okresného úradu v Rimavskej Sobote JUDr. Pavol Struhár, s príhovorom k výročiu oslobodenia mesta a SNP sa prihovoril primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, s represáliami fašistov na Gemeri oboznámil vo svojom príhovore predseda ObV SZPB v Rimavskej Sobote Ing. Pavol Brndiar a za duchovných vojakov sa prihovoril plk. Marian Bodolló, ktorý zdôraznil apolitickosť celej akcie a zdôraznil, že je to prejav úcty a vzdanie holdu obetiam represálií na teritóriu Gemera, ako aj všetkým, ktorí sa postavili na odpor v boji proti fašizmu.
Po pietnom akte si účastníci pochodu prezreli v Gemersko-malohontskom múzeu stálu expozíciu protifašistického odboja na Gemeri.
Po prehliadke expozície účastníci absolvovali prvú etapu pochodu: Rimavská Sobota - Čerenčany - Malé Teriakovce – Kociha. V obci Kociha sa účastníkom pochodu prihovorila starostka obce pani Tatiana Klimová. Položením vencov k pamätníku si uctili pamiatku zavraždených nevinných troch mužov a troch sestier, po ktorých ostalo 8 sirôt a mladé dievča, ktoré fašisti po pohrebe obetí dňa 22.10.1944 najskôr znásilnili a potom zastrelili. O okolnostiach týchto vrážd oboznámil v príhovore JUDr. Jozef Pupala.
Prvý deň pochodu ukončili v obci Rimavská Baňa, v katastri ktorej sa odohrali obranné boje proti postupujúcim nemeckým jednotkám Horst Wessel, smerujúcim k potlačeniu SNP. Po bohoslužbe v tamojšom husitskom kostole, ktorú celebroval plk. Marian Bodolló, účastníci položili vence k pamätníku osloboditeľom obce - vojakom Červenej armády. Po pietnom akte sa účastníkom pochodu a obyvateľom obce prihovorila starostka obce Mgr. Elena Polóniová, priamy účastník SNP Mgr. Július Molitoris, zástupca Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR prvý tajomník vojenského pridelenca pplk. Jevgenij Borisenko a za účastníkov pochodu poďakoval za prívítanie a starostlivosť o účastníkov pochodu plk. Marian Bodolló. Po večeri pripravilo obecné zastupiteľstvo pre účastníkov pochodu „povstaleckú vatru“.
Druhý deň pochodu absolvovali na trase Rimavská Baňa – Kraskovo – Babinec (partizánský štáb mjr. Kozlova) - Rimavské Brezovo – Hnúšťa – Klenovec.
To sa už o pochode dozvedeli z miestnych rozhlasov aj obyvatelia, a tak jeho účastníkov popri cestách dôstojne pozdravovali. Neboli „nenápadní“, nakoľko v čele pochodujúcich vojakov bol „vlajkonosič“ a po ceste prvej triedy na čele a na konci pochod sprevádzali vozidlá policajného zboru so svetelným majákom.
Po príchode do Rimavského Brezova a po položení vencov k pamätníku hrdinu SNP Pavla Knappa privítal na slávnostnom obede starosta obce. Po občerstvení sa vydali pochodujúci do Hnúšte, mesta, kde sídlil počas SNP Okresný revolučný národný výbor a povstalecká nemocnica. Na námestí pred pamätníkom SNP privítal účastníkov pochodu primátor mesta Mgr. Michal Bagačka. Počas oficiálneho kladenia vencov vojakov zaujala mladá dievčina v kroji, ktorá ich z košíčka núkala chlebom a soľou. Potom sa účastníci presunuli k pamätníku Jána Francisciho, kde po položení vencov predniesol príhovor generálny duchovný Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR. Po večeri absolvovali účastníci pochod do obce Klenovec, kde prenocovali v Základnej škole.
V piatok 27.5.2016 v Klenovci po príhovore starostky obce Mgr. Zlatice Kaštanovej, rod. Segečovej a položení vencov k pamätníkom obetí prvej a druhej svetovej vojny a osobitne pri reliéfe francúzskeho národneho hrdinu, rodáka z Klenovca, účastníka protifašistického partizánskeho hnutia vo Francúzsku Karola Pajera sa o 10.00 hod. vydali účastníci pochodu cez lazy a hory v smere Klenovec - Rástočné - Poľana - Babina - Tisovec. Táto posledná trasa viedla cez lazy, kde mali partizáni aj po potlačení SNP svoje základne a kde ich „dvojitý“ partizán - agent v sprievode ozbrojených Nemcov udával a označených odvliekli do koncentračných táborov. Medzi udanými partizánmi bol aj spisovateľ Vladimír Mináč, rodák z Klenovca. Putovali po chodníčkoch, kde ožíval duch statočných hôrnych chlapcov Slovákov, Čechov, partizánov krajín bývalého ZSSR, medzi najvýznamnejších patril „Čierny generál“, ako ho samotní Nemci označili, veliteľ partizánskej brigády Chruščev – Sadilenko, mjr. Kozlov, veliteľ partizánskej brigády Rákosi - štáb v Babinci a neskôr v Čiernej Lehote.
Po príchode do Tisovca unavených, s pľuzgiermi na nohách privítal účastníkov pochodu primátor mesta Tisovec Ing. Peter Mináč, ktorý po položení vencov k pamätníku SNP vo svojom príhovore ocenil „duchovné posolstvo“, ktoré vojaci priniesli do Tisovca a „oživili partizánske chodníčky“ práve dnes. Ukončenie pochodu bolo ukončené v evanjelickom kostole biblickým zamyslením - modlitbou.
Každý účastník „nultého“ pochodu po stopách SNP obdržal pamätný list.
Zámerom generálneho duchovného Ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR je, aby sa do 80. výročia SNP každoročnými pochodmi uctila pamiatka protifašistického odboja od Dukly až po Slavín. Verím, že SZPB bude ozbrojeným silám SR v tomto zámere všestranne pomáhať a bolo by pekné, keby sa príslušné organizácie SZPB, najmä mladší členovia, aj aktívne do týchto pochodov zapojili.
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.