Ja ešte stále opatrujem ako poklad fotografiu čestnej stráže tejto zástavy. Mal som tú česť byť jej veliteľom. Nedá mi nespomenúť mojich bojových druhov, ktorí sa slobody nedožili a dnes si spoločne s Vami pripomenúť význam bojovej činnosti brigády, ktorá aj napriek tomu, že bola sformovaná pred ukončením 2. svetovej vojny na slobodnom území Slovenska, bola plnohodnotná bojová jednotka zboru a významne sa podieľala na oslobodzovacích bojoch na území republiky, spoločnej pre Čechov a Slovákov.
4. brigáda 1. československého armádneho zboru sa pôvodne organizovala ako 2. samostatná brigáda 23. januára 1945 vo Vranove. Dňa 7. februára 1945 sa presunula do Levoče, kde sa ďalej formovala a cvičila na bojové nasadenie. 10. februára 1945 bola premenovaná na 4. čsl. samostatnú brigádu zboru a už 13. marca bola nasadená do bojov v priestore Liptovský Ján, Závažná Poruba a Okoličné. Osobne som prišiel do Liptovského Jána zo štábu partizánskeho hnutia IV. ukrajinského frontu, kde partizánski velitelia po skončení bojovej činnosti boli povinní zložiť z tejto činnosti, ako sme hovorili „odčet“ - výkaz, súhrn činností, ktorými sme prešli. Po večeroch sme sa v spomienkach vracali ku chvíľam prežitým v SNP a v horách. Boli to podnetné besedy o bojovej činnosti ruských veliteľov, ako boli Veličko, Šukajev, Kvitinskij, Jegorov, Vaľjanskij, z našich Bielik, Kalina a ďalší.
Z tohto prostredia som sa ponáhľal do Liptovského Jána, kde bolo aj SV brigády. Spomínam len niektoré udalosti, ktoré som prežil ako náčelník štábu 9. poľného práporu. Prešli sme bojovým krstom povstania, mali sme už bojové skúsenosti, a to nás aj zaväzovalo. S mojím veliteľom Strelkom sme spoločne prežili zimu v partizánskych zemljankách. Bol skúseným a rozvážnym veliteľom. Spomínam si na noc 15. marca, keď zbor zaujímal novú zostavu na konečnú likvidáciu fašistickej obrany v priestore Liptovského Mikuláša. Do útoku vtedy šli vyskúšané a bojom ošľahané prápory 1. a 3. brigády. Náš prápor ostal v obrane v priestore Okoličné – Pliešovce. Pred odchodom do Povstania mi Strelka stisol ruku a pripomenul: "Vieš, že nesmieme sklamať dôveru, ktorú sme dostali. Musíme urobiť všetko, aby sme sa vyrovnali bojovou morálkou a chrabrosťou 1. a 3. brigáde." Bola to skúška pre náš prápor, v ktorej sme čestne obstáli. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť si na našich styčných dôstojníkov a nadporučíka Nosikova. Po trase od Mikuláša po Prahu sme si vymenili veľmi veľa cenných bojových skúseností a rád.
Po oslobodení Liptovského Mikuláša morálny a bojový profil brigády nadobudol novú kvalitu a všetci začali byť pyšní na svoje družstvo, čatu, prápor a na svojich veliteľov. Dnes už s istotou vieme, že korene tohto prerodu sa začali už v SNP. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť spolubojovníka kpt. in memoriam
Jozefa Pupáka, náčelníka 7. poľného práporu u kpt. Staneka v Telgárte. Po ústupe SNP do hôr bojoval nad Mýtom spolu s nebohým generálom Martinčokom v partizánskej brigáde Lošakov - Kučera a v bojoch 4. brigády padol pri oslobodzovaní Vsetína na Tesáku. Obdobne aj kpt. Hodorovský bol náčelníkom štábu v prápore kpt. Šušku v priestore Klenovec, po potlačení do hôr bol prieskumníkom v partizánskej brigáde mjr. Kozlova. Ťažko ranený v bojoch o Malú Fatru na Polome svojmu zraneniu podľahol. Veľkou oporou, výstuhou organizačnej štruktúry 4. brigády boli príslušníci povstaleckých a partizánskych jednotiek – veď kostru prieskumu 4. brigády kpt. Bottu tvorili príslušníci partizánskych jednotiek zo Svätojánskej, Svitovskej, Demänovskej doliny a aj náš prieskum 9. poľného práporu rtm. Klimáka mal podobné zloženie.
Teraz ešte niekoľko spomienok na bojiská, najviac skropené krvou. POLOM, päť drobných písmen, z ktorých bolo každé zmáčané v krvi. Aj s odstupom rokov ťažko hľadať slová, ktoré by presvedčivo dokázali vykresliť krutosť bojov, ktoré sa na tomto malom priestore odohrali. Dnes už po týchto miestach, kde sa zvádzali kruté boje, niet pamiatky. Ťažba vápenca horu zlikvidovala. Mimo Polomského sedla v prekrásnej scenérii stojí impozantný pamätník 1. čsl. armádneho zboru, aby pripomenul súčasnej generácii miesta bojov, ktoré sa tu odohrávali.
Nedá sa zabudnúť na Vsetín, ktorý sme my, príslušníci 9. poľného práporu, volali "náš Vsetín". Aj keď som nikdy predtým nebol v tomto meste, prirástlo mi k srdcu. Nielen mne, ale všetkým, ktorým bolo dopriate v oné májové dni, keď mesto striaslo ťarchu fašizmu, doň vkročiť. Po páde Polomu a oslobodení Žiliny sme nepriateľa prenasledovali dolu Váhom cez Púchov, Papajské sedlo na Javorníkoch a ďalej na Hovězí a Vsetín. To, čo sme vtedy prežívali v oslobodenom
Vsetíne, na to človek nenájde ani v poézii dosť výstižné slohy. Stisky rúk, slzy radosti, objatia a opäť rozlúčka. Vábila nás cesta na vrchy Tesák a Hostýn. Kraj za Vsetínom nám pripomínal Slovensko. Od kláštora na Hostýne sme oslobodzovali mesto Bystřice pod Hostýnem. Chcel by som tie chvíle, ktoré sme prežili vo Vsetíne spojiť s chvíľami, ktoré sme prežili v dedine, ktorej meno ťažko lovím vo svojej pamäti. Na večer z 8. na 9. mája 1945 budem do smrti spomínať, krajom sa rozletela radostná zvesť, že vojna sa skončila. Moji spolubojovníci, chlapci od rádiostanice prišli ako prví. A znova to prepuklo ako predtým vo Vsetíne, ľudia sa začali bozkávať, objímať, plakať, od radosti aj tancovať. Celá dedina sa roztancovala, starí aj mladí, tú noc bolo všetko na nohách. Hmatali sme po tele, či je to naozaj pravda, overili si skutočnosť najskutočnejšiu, že naozaj žijeme. Konečne prišla krvou ťažko vykúpená sloboda a my žijeme! Rozhoreli sa ohňostroje, nebo žiarilo strelivom zo zbraní, to všetko, čo ešte vojakom zostalo v mošnách kreslilo na oblohe fantastické obrazy.
Následne sa rozospievali tu prítomné bojové jednotky. Piesne sa zlievali do spoločného prúdu spleteného z ruštiny, slovenčiny, češtiny. Aká jednota. Neskoro do noci zneli piesne tejto prvej, slobodnej noci. A ráno sme sa prebudili do prvého mierového dňa. Zanechávame odkaz, Vám mladým a súčasnej generácii, aby sme si uvedomili, koľko krvi a obetí stála sloboda. Čakajú nás tvorivé sily do budovania vojnou a okupantmi zničenej vlasti, bdieť a varovať tých, ktorí sa z histórie nepoučili.
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko, Sloboda prichádzala v januári 1945, ObV SZPB Rožňava, Roveň, 2015)
Kto bol Ján Dušan Hudec?
Ján Dušan Hudec sa narodil 21.3.1914 v Tisovci. Učiteľskú kvalifikáciu získal na Učiteľskom ústave v Lučenci. 1. októbra 1937 nastúpil vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 37 v Levoči. Tu absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe. Dňa 15. augusta 1938 vykonal dôstojnícke skúšky a bol povýšený na čatára. V septembri 1938 sa zúčastnil ochrany južných hraníc Slovenska. V máji 1939 bol premiestnený späť do Levoče k Pešiemu pluku 1. Dňa 1. októbra 1939 bol povýšený na poručíka pechoty. V januári 1940 bol ustanovený za veliteľa guľometnej roty. V roku 1941 bol odvelený na východný front. 1. januára 1942 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Dňa 17. januára bol ranený a presunutý na Slovensko. Následne sa stal veliteľom rekreačného tábora Vojenské
zruby (dnes Tatranské Zruby). Po vypuknutí SNP sa podieľal na obrane Vysokých Tatier. Bol veliteľom obranného úseku Starý Smokovec - Štrbské Pleso. 6. septembra 1944 adresovali nadporučíkovi Hudecovi Nemci ultimátum po úradníkovi OÚ v Poprade, že keď povstalci neopustia ihneď oblasť Vysokých Tatier, začnú bombardovať kúpeľné osady. Bolo mu sľúbené, že ak sa s mužstvom vzdá, nič sa mu nestane a má zaručenú slobodu. Ešte v ten deň sa npor. Hudec so svojou jednotkou z Vysokých Tatier stiahol a presunul do Nízkych Tatier. V polovici septembra 1944 ho ustanovili za veliteľa 14. pešieho práporu "Kosatec 2" II. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Tu sa zúčastnil obranných bojov v priestore Kráľova Lehota - Malužiná - Čertovica. Po potlačení Povstania a ústupe do hôr sa stal príslušníkom partizánskej jednotky Martin. V decembri 1944 sa stal náčelníkom štábu partizánskej brigády Stalin. 30. januára 1945 bol v bojoch o Liptovský Hrádok ranený do hlavy. Po vyliečení sa 18. marca 1945 prezentoval v Poprade k 1. čs. náhradnému pluku. Pridelený bol k novovytvorenej 4. čs. brigáde k 9. pešiemu práporu ako náčelník štábu práporu. 21. marca 1945 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty. Zúčastnil sa záverečných oslobodzovacích bojov na území Slovenska (Veľká Fatra, Martin, Malá Fatra a Žilina). Koniec vojny ho zastihol v moravskom Vsetíne.
Po skončení vojny sa stal zástupcom veliteľa práporu Pešieho pluku 41 a v decembri 1945 bol určený za veliteľa poddôstojníckej školy pešieho práporu. Zúčastnil sa bojov proti Banderovcom ako veliteľ práporu v priestore Trstená - Námestovo. Od 1. apríla 1947 do augusta 1951 bol
náčelníkom Vojenského výcvikového a rekreačného strediska v Novom Smokovci. V októbri 1951 bol prepustený z československej armády. Život J. D. Hudeca sa po skončení vojny a demobilizácii uberal cestou mnohých účastníkov Povstania a oslobodzovacích bojov. Založil si rodinu a s manželkou Vierou mali dvoch synov - Jána a Dušana. Do roku 1969 bol riaditeľom Domu kultúry a vzdelávania v Žiline. Svedomite dbal o rozvoj osvetovej práce v Žilinskom okrese. V roku 1968 ho pre svoj postoj k odmietnutiu okupácie Československa vojskami 5 krajín Varšavskej zmluvy odvolali. V rokoch 1968-1969 bol predsedom MO Matice slovenskej v Žiline. Po odchode na zaslúžený odpočinok sa zo Žiliny v roku 1978 presťahoval do Vlachova, kde vykonával funkciu tajomníka ZOSZPB a bol členom výboru MO Matice slovenskej. Zomrel 17. februára 1999 vo Vlachove. Plukovník Ján Dušan Hudec zostal celý život verný ideálom, s ktorými išiel do Povstania a do oslobodzovacích bojov. Vždy hrdo propagoval ich tradície najmä medzi mládežou.

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-