Ja ešte stále opatrujem ako poklad fotografiu čestnej stráže tejto zástavy. Mal som tú česť byť jej veliteľom. Nedá mi nespomenúť mojich bojových druhov, ktorí sa slobody nedožili a dnes si spoločne s Vami pripomenúť význam bojovej činnosti brigády, ktorá aj napriek tomu, že bola sformovaná pred ukončením 2. svetovej vojny na slobodnom území Slovenska, bola plnohodnotná bojová jednotka zboru a významne sa podieľala na oslobodzovacích bojoch na území republiky, spoločnej pre Čechov a Slovákov.
4. brigáda 1. československého armádneho zboru sa pôvodne organizovala ako 2. samostatná brigáda 23. januára 1945 vo Vranove. Dňa 7. februára 1945 sa presunula do Levoče, kde sa ďalej formovala a cvičila na bojové nasadenie. 10. februára 1945 bola premenovaná na 4. čsl. samostatnú brigádu zboru a už 13. marca bola nasadená do bojov v priestore Liptovský Ján, Závažná Poruba a Okoličné. Osobne som prišiel do Liptovského Jána zo štábu partizánskeho hnutia IV. ukrajinského frontu, kde partizánski velitelia po skončení bojovej činnosti boli povinní zložiť z tejto činnosti, ako sme hovorili „odčet“ - výkaz, súhrn činností, ktorými sme prešli. Po večeroch sme sa v spomienkach vracali ku chvíľam prežitým v SNP a v horách. Boli to podnetné besedy o bojovej činnosti ruských veliteľov, ako boli Veličko, Šukajev, Kvitinskij, Jegorov, Vaľjanskij, z našich Bielik, Kalina a ďalší.
Z tohto prostredia som sa ponáhľal do Liptovského Jána, kde bolo aj SV brigády. Spomínam len niektoré udalosti, ktoré som prežil ako náčelník štábu 9. poľného práporu. Prešli sme bojovým krstom povstania, mali sme už bojové skúsenosti, a to nás aj zaväzovalo. S mojím veliteľom Strelkom sme spoločne prežili zimu v partizánskych zemljankách. Bol skúseným a rozvážnym veliteľom. Spomínam si na noc 15. marca, keď zbor zaujímal novú zostavu na konečnú likvidáciu fašistickej obrany v priestore Liptovského Mikuláša. Do útoku vtedy šli vyskúšané a bojom ošľahané prápory 1. a 3. brigády. Náš prápor ostal v obrane v priestore Okoličné – Pliešovce. Pred odchodom do Povstania mi Strelka stisol ruku a pripomenul: "Vieš, že nesmieme sklamať dôveru, ktorú sme dostali. Musíme urobiť všetko, aby sme sa vyrovnali bojovou morálkou a chrabrosťou 1. a 3. brigáde." Bola to skúška pre náš prápor, v ktorej sme čestne obstáli. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť si na našich styčných dôstojníkov a nadporučíka Nosikova. Po trase od Mikuláša po Prahu sme si vymenili veľmi veľa cenných bojových skúseností a rád.
Po oslobodení Liptovského Mikuláša morálny a bojový profil brigády nadobudol novú kvalitu a všetci začali byť pyšní na svoje družstvo, čatu, prápor a na svojich veliteľov. Dnes už s istotou vieme, že korene tohto prerodu sa začali už v SNP. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť spolubojovníka kpt. in memoriam 
Jozefa Pupáka, náčelníka 7. poľného práporu u kpt. Staneka v Telgárte. Po ústupe SNP do hôr bojoval nad Mýtom spolu s nebohým generálom Martinčokom v partizánskej brigáde Lošakov - Kučera a v bojoch 4. brigády padol pri oslobodzovaní Vsetína na Tesáku. Obdobne aj kpt. Hodorovský bol náčelníkom štábu v prápore kpt. Šušku v priestore Klenovec, po potlačení do hôr bol prieskumníkom v partizánskej brigáde mjr. Kozlova. Ťažko ranený v bojoch o Malú Fatru na Polome svojmu zraneniu podľahol. Veľkou oporou, výstuhou organizačnej štruktúry 4. brigády boli príslušníci povstaleckých a partizánskych jednotiek – veď kostru prieskumu 4. brigády kpt. Bottu tvorili príslušníci partizánskych jednotiek zo Svätojánskej, Svitovskej, Demänovskej doliny a aj náš prieskum 9. poľného práporu rtm. Klimáka mal podobné zloženie.
Teraz ešte niekoľko spomienok na bojiská, najviac skropené krvou. POLOM, päť drobných písmen, z ktorých bolo každé zmáčané v krvi. Aj s odstupom rokov ťažko hľadať slová, ktoré by presvedčivo dokázali vykresliť krutosť bojov, ktoré sa na tomto malom priestore odohrali. Dnes už po týchto miestach, kde sa zvádzali kruté boje, niet pamiatky. Ťažba vápenca horu zlikvidovala. Mimo Polomského sedla v prekrásnej scenérii stojí impozantný pamätník 1. čsl. armádneho zboru, aby pripomenul súčasnej generácii miesta bojov, ktoré sa tu odohrávali.
Nedá sa zabudnúť na Vsetín, ktorý sme my, príslušníci 9. poľného práporu, volali "náš Vsetín". Aj keď som nikdy predtým nebol v tomto meste, prirástlo mi k srdcu. Nielen mne, ale všetkým, ktorým bolo dopriate v oné májové dni, keď mesto striaslo ťarchu fašizmu, doň vkročiť. Po páde Polomu a oslobodení Žiliny sme nepriateľa prenasledovali dolu Váhom cez Púchov, Papajské sedlo na Javorníkoch a ďalej na Hovězí a Vsetín. To, čo sme vtedy prežívali v oslobodenom 
Vsetíne, na to človek nenájde ani v poézii dosť výstižné slohy. Stisky rúk, slzy radosti, objatia a opäť rozlúčka. Vábila nás cesta na vrchy Tesák a Hostýn. Kraj za Vsetínom nám pripomínal Slovensko. Od kláštora na Hostýne sme oslobodzovali mesto Bystřice pod Hostýnem. Chcel by som tie chvíle, ktoré sme prežili vo Vsetíne spojiť s chvíľami, ktoré sme prežili v dedine, ktorej meno ťažko lovím vo svojej pamäti. Na večer z 8. na 9. mája 1945 budem do smrti spomínať, krajom sa rozletela radostná zvesť, že vojna sa skončila. Moji spolubojovníci, chlapci od rádiostanice prišli ako prví. A znova to prepuklo ako predtým vo Vsetíne, ľudia sa začali bozkávať, objímať, plakať, od radosti aj tancovať. Celá dedina sa roztancovala, starí aj mladí, tú noc bolo všetko na nohách. Hmatali sme po tele, či je to naozaj pravda, overili si skutočnosť najskutočnejšiu, že naozaj žijeme. Konečne prišla krvou ťažko vykúpená sloboda a my žijeme! Rozhoreli sa ohňostroje, nebo žiarilo strelivom zo zbraní, to všetko, čo ešte vojakom zostalo v mošnách kreslilo na oblohe fantastické obrazy.
Následne sa rozospievali tu prítomné bojové jednotky. Piesne sa zlievali do spoločného prúdu spleteného z ruštiny, slovenčiny, češtiny. Aká jednota. Neskoro do noci zneli piesne tejto prvej, slobodnej noci. A ráno sme sa prebudili do prvého mierového dňa. Zanechávame odkaz, Vám mladým a súčasnej generácii, aby sme si uvedomili, koľko krvi a obetí stála sloboda. Čakajú nás tvorivé sily do budovania vojnou a okupantmi zničenej vlasti, bdieť a varovať tých, ktorí sa z histórie nepoučili.
(Zdroj: PaedDr. Milan Sajenko, Sloboda prichádzala v januári 1945, ObV SZPB Rožňava, Roveň, 2015)
Kto bol Ján Dušan Hudec?
Ján Dušan Hudec sa narodil 21.3.1914 v Tisovci. Učiteľskú kvalifikáciu získal na Učiteľskom ústave v Lučenci. 1. októbra 1937 nastúpil vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 37 v Levoči. Tu absolvoval Školu dôstojníkov v zálohe. Dňa 15. augusta 1938 vykonal dôstojnícke skúšky a bol povýšený na čatára. V septembri 1938 sa zúčastnil ochrany južných hraníc Slovenska. V máji 1939 bol premiestnený späť do Levoče k Pešiemu pluku 1. Dňa 1. októbra 1939 bol povýšený na poručíka pechoty. V januári 1940 bol ustanovený za veliteľa guľometnej roty. V roku 1941 bol odvelený na východný front. 1. januára 1942 bol povýšený do hodnosti nadporučíka pechoty. Dňa 17. januára bol ranený a presunutý na Slovensko. Následne sa stal veliteľom rekreačného tábora Vojenské 
zruby (dnes Tatranské Zruby). Po vypuknutí SNP sa podieľal na obrane Vysokých Tatier. Bol veliteľom obranného úseku Starý Smokovec - Štrbské Pleso. 6. septembra 1944 adresovali nadporučíkovi Hudecovi Nemci ultimátum po úradníkovi OÚ v Poprade, že keď povstalci neopustia ihneď oblasť Vysokých Tatier, začnú bombardovať kúpeľné osady. Bolo mu sľúbené, že ak sa s mužstvom vzdá, nič sa mu nestane a má zaručenú slobodu. Ešte v ten deň sa npor. Hudec so svojou jednotkou z Vysokých Tatier stiahol a presunul do Nízkych Tatier. V polovici septembra 1944 ho ustanovili za veliteľa 14. pešieho práporu "Kosatec 2" II. taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Tu sa zúčastnil obranných bojov v priestore Kráľova Lehota - Malužiná - Čertovica. Po potlačení Povstania a ústupe do hôr sa stal príslušníkom partizánskej jednotky Martin. V decembri 1944 sa stal náčelníkom štábu partizánskej brigády Stalin. 30. januára 1945 bol v bojoch o Liptovský Hrádok ranený do hlavy. Po vyliečení sa 18. marca 1945 prezentoval v Poprade k 1. čs. náhradnému pluku. Pridelený bol k novovytvorenej 4. čs. brigáde k 9. pešiemu práporu ako náčelník štábu práporu. 21. marca 1945 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána pechoty. Zúčastnil sa záverečných oslobodzovacích bojov na území Slovenska (Veľká Fatra, Martin, Malá Fatra a Žilina). Koniec vojny ho zastihol v moravskom Vsetíne.
Po skončení vojny sa stal zástupcom veliteľa práporu Pešieho pluku 41 a v decembri 1945 bol určený za veliteľa poddôstojníckej školy pešieho práporu. Zúčastnil sa bojov proti Banderovcom ako veliteľ práporu v priestore Trstená - Námestovo. Od 1. apríla 1947 do augusta 1951 bol 
náčelníkom Vojenského výcvikového a rekreačného strediska v Novom Smokovci. V októbri 1951 bol prepustený z československej armády. Život J. D. Hudeca sa po skončení vojny a demobilizácii uberal cestou mnohých účastníkov Povstania a oslobodzovacích bojov. Založil si rodinu a s manželkou Vierou mali dvoch synov - Jána a Dušana. Do roku 1969 bol riaditeľom Domu kultúry a vzdelávania v Žiline. Svedomite dbal o rozvoj osvetovej práce v Žilinskom okrese. V roku 1968 ho pre svoj postoj k odmietnutiu okupácie Československa vojskami 5 krajín Varšavskej zmluvy odvolali. V rokoch 1968-1969 bol predsedom MO Matice slovenskej v Žiline. Po odchode na zaslúžený odpočinok sa zo Žiliny v roku 1978 presťahoval do Vlachova, kde vykonával funkciu tajomníka ZOSZPB a bol členom výboru MO Matice slovenskej. Zomrel 17. februára 1999 vo Vlachove. Plukovník Ján Dušan Hudec zostal celý život verný ideálom, s ktorými išiel do Povstania a do oslobodzovacích bojov. Vždy hrdo propagoval ich tradície najmä medzi mládežou.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.