No slovenskí vojaci vo väčšine prípadov nemali záujem bojovať proti bratom Slovanom, a tak sa množili prebehnutia k Červenej armáde.
Osobitné postavenie mali vojaci z okupovaného územia Maďarskom, ktorí boli nútení rukovať do Horthyho armády, čím sa niektorí dostali taktiež do ZSSR.
Z nášho okolia zo slovenských vojakov, napr. na Juraja Lakotu - prislušníka 2. paradesantnej brigády 1. Čs. samostatného zboru v ZSSR, spomína aj gen. L. Svoboda v knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka, ktorý bol opakovane nasadený do tylu Nemcov a neskôr bojoval aj v SNP, kde bola brigáda presunutá po vypuknutí SNP. Jeho spolubojovníkmi v brigáde, alebo v iných zložkách (letecký stíhací pluk), bojovali od nás napr. František Hriň, Július Patúš, Jozef Špitáľ...
Spomínam tieto okolnosti, pretože po prevrate (nežnej revolúcii) sa ušla aj gen. Svobodovi „kopa hnoja“. Odborníci po 55 rokoch od konca vojny sa stali „vojnovými stratégmi“, ktorí by vyhrali bez strát každý vojnový konflikt. Generál Svoboda nezapadol do zabudnutia generácii vlastencov, ktorí si nesmierne vážia odkaz protifašistického odboja našich predkov a jedno či na východe, na západe, v Afrike, na Blízkom východe.
Jeho meno nosia vo svojich srdciach takmer všetci vojaci, ktorí slúžili v armáde od konca vojny až do roku 1992 a po rozdelení ČSFR aj v Armáde SR.
Generáli armády SR, ktorí postupne odchádzali do výslužby, založili v roku 2006 občianske združenie „KLUB GENERÁLOV SR“, ktorého členmi sú generáli vo výslužbe, ale aj vo výkone Ozbrojených síl SR, Hasičského záchranného zboru, Colnej správy, SIS, Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a bývalej Železničnej polície a Železničného vojska.
Oficialne klub vznikol 18.1.2006 a zakladajúcich členov tvorilo 60 generálov. Najstaršími členmií KG SR v čase vzniku boli účastníci protifašistického odboja - 95 ročný genmjr. v. v. JUDr. Anton Rašla (povstalecký prokurátor) a 94 ročný genmjr. v. v. Ing. Antonín Petrák.
Čestnými členmi KG SR sa stali nežijúci generáli, účastníci protifašistického odboja, gen. Rudolf Viest, gen. Ján Golian, gen. Štefan Jurech a gen. in memoriam Ján Nálepka. Čestným generálom in memoriam je aj spoluzakladateľ Československej republiky, Slovák, najskôr francúzsky generál a po vyhlásení ČSR aj československý generál Dr. Milan Rastislav Štefánik.
K 1. januáru 2016 v predvečer 10. výročia KG SR mal klub základňu viac ako 120 generálov v činnej službe a vo výslužbe.
Dňa 8. novembra 2016 na pôde Veľvyslanectva SR v Českej republike v Prahe, delegácia KG SR na čele s jej predsedom genmjr. Ing. Františkom Blanárikom a členmi - podpredsedom KG genpor. Ing. Petrom Vojtekom, tajomníkom gen. JUDr. Tiborom Gaplovským a čestným predsedom genmjr. JUDr. Jánom Vidom, pod záštitou veľvyslanca SR v Českej republike pána Petra Weissa, pridelenca obrany SR plk. Ján Goceliaka a policajného pridelenca SR gen. Ing. Ivana Ševčíka, slávnostne odovzdali menovací dekrét čestného člena KG SR arm. gen. Ludvíkovi SVOBODOVI jeho dcérke pani prof. Zoe Klusákovej – Svobodovej. Slávnostného aktu sa zúčastnila aj vnučka arm. gen. L. Svobodu Ľuda Klusáková.
Za českú stranu boli slavnostného aktu prítomní zástupcovia KG Českej Republiky genmjr. Michal Gondek a genmjr. Ing. Josef Šíba, za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel a plk. Jiří Bureš, zastupca OZ Vojáci proti válce.
Kópiu menovacieho dekrétu prevzal za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel.
Po prevzatí čestného menovacieho dekrétu za čestného člena in memoriam KG SR arm. gen. Ludvíka Svobodu vo svojom ďakovnom príhovore pani prof. Zoe Klusíáková – Svobodová poďakovala KG SR za prejavenú poctu a vyslovila poďakovanie všetkým členom delegácie, ale aj občanom Slovenska za priazeň a uchovávanie pamiatky na jej otecka, armádneho generála Ludvíka Svobodu. Každoročne tieto pocity mohla cítiť pri oslávach výročia Karpatsko-duklianskej operácie počas septembra - októbra 1944. Úctu slovenský národ prechováva k jej oteckovi od skončenia vojny. Toho dôkazom je aj skutočnosť, že jedinou sochou arm. generála Ludvíka Svobodu sa môže hrdiť len mesto Svidník. Obdobne aj jeho busta v aleji Hrdinov na Dukle.
Verím, že nielen za KG SR, ale aj za nás radových občanov sme hrdí na to, že náš „tatíček“ arm. gen. Ludvík Svoboda sa symbolicky takouto formou vrátil medzi nás na Slovensko, ktoré mal tak rád a ktoré každoročne počas svojho života navštevoval.
KG SR je úzko spätý aj s naším Gemerom. Jeho zásluhou udeľujú našim občanom, ktorí sa významne zapojili do protifašistického odboja, dlhodobo vyvíjajú osvetovú činnosti v šírení odkazu SNP a protifašistického odboja, udeľujú vyznamenanie „Rad generála Viesta“. Toto vyznamenanie odovzdali v roku 2015 osobne mestu Revúca pani primátorke Eve Cireňovej, pri nedožitých 125. narodenín gen. R. Viesta.
V roku 2016 priviezla delegácia KG SR prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, kde zahynuli povstaleckí generáli Rudolf Viest, Ján Golian, Štefan Jurech a Malár a spolu s nimi aj 12 občanov z Čierneho Potoka, okres Rimavská Sobota. Na vlastné náklady zhotovili symbolické urny s prsťou zeme z tohto koncentračného tábora a uložili ich zatiaľ na pamiatku gen. Jána Goliana v Trenčíne, generála Jurecha dňa 9.6.2016 v rodisku v obci Bošáca a obetiam z Čierneho Potoka dňa 4.8.2016 počas konania XI. ročníka Kvapky krvi SNP a memoriálu generála Imricha Gibalu v športovej streľbe pri pamätníku týchto obetí.
Pri vhodnej príležitosti rovnakú urničku s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenbürg plánujú odovzdať aj mestu Revúca, rodisku gen. Rudolfa Viesta.
Za túto činnosť KG SR v mene svojom a v mene občanov Čierneho Potoka a potomkov obetí fašizmu z obci srdečne ďakujeme.
JUDr. Jozef Pupala
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.