No slovenskí vojaci vo väčšine prípadov nemali záujem bojovať proti bratom Slovanom, a tak sa množili prebehnutia k Červenej armáde.
Osobitné postavenie mali vojaci z okupovaného územia Maďarskom, ktorí boli nútení rukovať do Horthyho armády, čím sa niektorí dostali taktiež do ZSSR.
Z nášho okolia zo slovenských vojakov, napr. na Juraja Lakotu - prislušníka 2. paradesantnej brigády 1. Čs. samostatného zboru v ZSSR, spomína aj gen. L. Svoboda v knihe „Z Buzuluku do Prahy“ ako statočného vojaka, ktorý bol opakovane nasadený do tylu Nemcov a neskôr bojoval aj v SNP, kde bola brigáda presunutá po vypuknutí SNP. Jeho spolubojovníkmi v brigáde, alebo v iných zložkách (letecký stíhací pluk), bojovali od nás napr. František Hriň, Július Patúš, Jozef Špitáľ...
Spomínam tieto okolnosti, pretože po prevrate (nežnej revolúcii) sa ušla aj gen. Svobodovi „kopa hnoja“. Odborníci po 55 rokoch od konca vojny sa stali „vojnovými stratégmi“, ktorí by vyhrali bez strát každý vojnový konflikt. Generál Svoboda nezapadol do zabudnutia generácii vlastencov, ktorí si nesmierne vážia odkaz protifašistického odboja našich predkov a jedno či na východe, na západe, v Afrike, na Blízkom východe.
Jeho meno nosia vo svojich srdciach takmer všetci vojaci, ktorí slúžili v armáde od konca vojny až do roku 1992 a po rozdelení ČSFR aj v Armáde SR.
Generáli armády SR, ktorí postupne odchádzali do výslužby, založili v roku 2006 občianske združenie „KLUB GENERÁLOV SR“, ktorého členmi sú generáli vo výslužbe, ale aj vo výkone Ozbrojených síl SR, Hasičského záchranného zboru, Colnej správy, SIS, Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a bývalej Železničnej polície a Železničného vojska.
Oficialne klub vznikol 18.1.2006 a zakladajúcich členov tvorilo 60 generálov. Najstaršími členmií KG SR v čase vzniku boli účastníci protifašistického odboja - 95 ročný genmjr. v. v. JUDr. Anton Rašla (povstalecký prokurátor) a 94 ročný genmjr. v. v. Ing. Antonín Petrák.
Čestnými členmi KG SR sa stali nežijúci generáli, účastníci protifašistického odboja, gen. Rudolf Viest, gen. Ján Golian, gen. Štefan Jurech a gen. in memoriam Ján Nálepka. Čestným generálom in memoriam je aj spoluzakladateľ Československej republiky, Slovák, najskôr francúzsky generál a po vyhlásení ČSR aj československý generál Dr. Milan Rastislav Štefánik.
K 1. januáru 2016 v predvečer 10. výročia KG SR mal klub základňu viac ako 120 generálov v činnej službe a vo výslužbe.
Dňa 8. novembra 2016 na pôde Veľvyslanectva SR v Českej republike v Prahe, delegácia KG SR na čele s jej predsedom genmjr. Ing. Františkom Blanárikom a členmi - podpredsedom KG genpor. Ing. Petrom Vojtekom, tajomníkom gen. JUDr. Tiborom Gaplovským a čestným predsedom genmjr. JUDr. Jánom Vidom, pod záštitou veľvyslanca SR v Českej republike pána Petra Weissa, pridelenca obrany SR plk. Ján Goceliaka a policajného pridelenca SR gen. Ing. Ivana Ševčíka, slávnostne odovzdali menovací dekrét čestného člena KG SR arm. gen. Ludvíkovi SVOBODOVI jeho dcérke pani prof. Zoe Klusákovej – Svobodovej. Slávnostného aktu sa zúčastnila aj vnučka arm. gen. L. Svobodu Ľuda Klusáková.
Za českú stranu boli slavnostného aktu prítomní zástupcovia KG Českej Republiky genmjr. Michal Gondek a genmjr. Ing. Josef Šíba, za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel a plk. Jiří Bureš, zastupca OZ Vojáci proti válce.
Kópiu menovacieho dekrétu prevzal za Spoločnosť Ludvíka Svobodu pán Ludvík Engel.
Po prevzatí čestného menovacieho dekrétu za čestného člena in memoriam KG SR arm. gen. Ludvíka Svobodu vo svojom ďakovnom príhovore pani prof. Zoe Klusíáková – Svobodová poďakovala KG SR za prejavenú poctu a vyslovila poďakovanie všetkým členom delegácie, ale aj občanom Slovenska za priazeň a uchovávanie pamiatky na jej otecka, armádneho generála Ludvíka Svobodu. Každoročne tieto pocity mohla cítiť pri oslávach výročia Karpatsko-duklianskej operácie počas septembra - októbra 1944. Úctu slovenský národ prechováva k jej oteckovi od skončenia vojny. Toho dôkazom je aj skutočnosť, že jedinou sochou arm. generála Ludvíka Svobodu sa môže hrdiť len mesto Svidník. Obdobne aj jeho busta v aleji Hrdinov na Dukle.
Verím, že nielen za KG SR, ale aj za nás radových občanov sme hrdí na to, že náš „tatíček“ arm. gen. Ludvík Svoboda sa symbolicky takouto formou vrátil medzi nás na Slovensko, ktoré mal tak rád a ktoré každoročne počas svojho života navštevoval.
KG SR je úzko spätý aj s naším Gemerom. Jeho zásluhou udeľujú našim občanom, ktorí sa významne zapojili do protifašistického odboja, dlhodobo vyvíjajú osvetovú činnosti v šírení odkazu SNP a protifašistického odboja, udeľujú vyznamenanie „Rad generála Viesta“. Toto vyznamenanie odovzdali v roku 2015 osobne mestu Revúca pani primátorke Eve Cireňovej, pri nedožitých 125. narodenín gen. R. Viesta.
V roku 2016 priviezla delegácia KG SR prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, kde zahynuli povstaleckí generáli Rudolf Viest, Ján Golian, Štefan Jurech a Malár a spolu s nimi aj 12 občanov z Čierneho Potoka, okres Rimavská Sobota. Na vlastné náklady zhotovili symbolické urny s prsťou zeme z tohto koncentračného tábora a uložili ich zatiaľ na pamiatku gen. Jána Goliana v Trenčíne, generála Jurecha dňa 9.6.2016 v rodisku v obci Bošáca a obetiam z Čierneho Potoka dňa 4.8.2016 počas konania XI. ročníka Kvapky krvi SNP a memoriálu generála Imricha Gibalu v športovej streľbe pri pamätníku týchto obetí.
Pri vhodnej príležitosti rovnakú urničku s prsťou zeme z koncentračného tábora Flossenbürg plánujú odovzdať aj mestu Revúca, rodisku gen. Rudolfa Viesta.
Za túto činnosť KG SR v mene svojom a v mene občanov Čierneho Potoka a potomkov obetí fašizmu z obci srdečne ďakujeme.
JUDr. Jozef Pupala

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-