Dňa 10.10.1942 narukoval k 4. pešiemu pluku do Dolného Kubína. Po osemmesačnom výcviku 28. júna 1943 boli vyslaní ako spojenci Wehrmachtu na východný front. Prvou zástavkou bol Geničesk v Krymskej oblasti. Tu boli rozdelení a Jožko Špitál sa dostal na ostrov Birjučij v Azovskom mori. Koncom októbra dostasli rozkaz k ústupu a ustúpili až k Novej Askánii pri Dnepri. Väčšina slovenských vojakov nechcela bojovať proti slovanským bratom. Tak sa začali jednotlivci, ale aj celé roty „tratiť“.
Tak aj skupina 42 vojakov, medzi nimi aj Jožko Špitál s dvomi dôstojníkmi, jedným z nich bol zástupca veliteľa Alexander Mucha, nad ránom 1. novembra 1943 prešla bez boja cez frontovú líniu k Červenej armáde. Keď veliteľ Červenej armády zistil, že sa jedná o Slovákov a chcú bojovať s nimi proti Nemcom, pridelil im vojaka na koni a ten ich odviedol do dedinky Timošenka, kde nasadli na vlak a po 21 dennej ceste vlakom dorazili do zberného tábora Usmaň, kde boli už aj iní slovenskí vojaci, ktorí prebehli už skôr. Tu strávili aj Vianoce 1943 a nový rok 1944, ďaleko od svojich rodín. Tu ich navštívil aj z Československého veľvyslanectva v Moskve Zdeněk Fierlinger a Marek Čulen. V Usmani ich hlavnou náplňou bolo rúbanie dreva v lese a zásobovanie tábora drevom, pretože bola tuhá zima a zásobovať sa museli sami.
Začiatkom januára boli odtransportovaní do Jefremova a pridelení do formujúcej sa 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR. Dňa 17. januára 1944 bol im vydaný prvý rozkaz, ktorý prene určoval zmysel a ciele prarabrigády. Napriek tuhej zime započal tvrdý výcvik, včítane zoskokov s padákom. Každý musel absolvovať minimálne 7 zoskokov. Počas základného výcviku brigáda absolvovala viac ako 13.500 zoskokov.
Následne paradesantnú brigádu presunuli k Proskurovu. To znamenalo, že domovina bola zasa bližšie. Tak bojová cesta jubilanta viedla až k Dukle. Tu sa dozvedeli, že budú nasadení do boja cez Dukliansky priesmyk, aby Červená armáda čím skôr prenikla na Slovensko na pomoc SNP. Do priamých bojov bola brigáda nasadená 8. septembra 1944 a za 9 dní krvaných bojov postúpila len o 20 km. Brigáda stratila v bojoch viac ako 600 vojakov. Pri dobýjaní kóty 534 Jožko Špitál spolu s Jožkom Repiským dostali za úlohu nadviazať rádiové spojenie s velením práporu. Pri presune ich zasiahol delostrelecký granát. Veliteľ bol na mieste mŕtvy, Jožko Špitál bol ranený a tlaková vlna mu naviac pretrhla ušný bubienok a od tejto udalosti na jedno ucho nepočuje. Po dobytí kóty bol prápor brigády stiahnutý k odpočinku. 
Počas oddychu im bolo oznámené, že 1.500 príslušníkov brigády bude presunutých na pomoc SNP letecky na letisko Tri Duby.
Dňa 1.10.1944 časť brigády po niekoľkokrát odloženom štarte pre zlé počasie konečne pristála na Troch Duboch. Po sformovaní pri Badíne bola rota pod velením Jána Tótha, v ktorej bol začlenený aj Jozef Špitál, presunutá ku Kalnej nad Hronom k posilneniu obrannej línie. Počas obranných bojov sa neraz aj na Jožka pozerala smrť. No šťastie a odhodlanie mu priali, a tak po potlačení povstania jeho skupina prešla do hôr a pripojila sa k partizánskej brigáde kpt. Jegorova a Jozef Špitál bol zaradený do skupiny por. Gajdina. Skupina operovala za častých presunov v Slovenskom Rudohorí a slobody sa dočkala pri Brezne, kedy sa spojila s rumunskými vojakmi, bojujúcimi v rámci 2. ukrajinského frontu. No cesta v uniforme mu skončila až 12.12.1945, kedy bol preradený v Levoči do záloh.
No civilný život v mieri sa s Jožkom Špitálom nemaznal a pripravoval mu vždy nejaké nástrahy. Po skončení v armáde sa zamestnal najskôr vo Svite ako robotník v Chemosvite. Tu si postupne rozširoval kvalifikáciu v rozličných profesiách. V roku 1947 sa oženil so svojou priateľkou Rozáliou Svinčákovou zo Zákamenného. Spoločne mali 3 deti – Martu, Jožka, Štefana. V roku 1953 manželka náhle zomrela. Ako muž sa musel s výchovou troch detí dosť obracať. Jožko Špitál sa oženil druhý raz s Máriou Večerekovou, taktiež zo Zákamenného, ale žijúcej v Rimavských Janovciach. V roku 1955 sa zosobášili a mali spolu ešte Marienku a Yvetku. Svadba bola aj dôvodom, že v roku 1961 sa presťahovali do okresu Rimavská Sobota. Zamestnal sa v SLZ v Hnúšti, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.
Pri našich stretnutiach vždy zdôrazňoval, že nebol žiadny hrdina, lebo on „bojoval za vlasť“! Preto som si dovolil tieto jeho slová použiť ako nadpis článku.
V lete 2016 Jožka navždy opustila milovaná manželka. Jej stratu znáša ťažko, čo sa pričinilo aj na zhoršení jeho zdravia.
Milý Jožko, aj touto cestou všetci Tvoji priatelia, blízki, antifašisti Ti prajeme k Tvojim krásnym 95. narodeninám pevné zdravie a veľa elánu do ďalších rokov života.
JUDr. Jozef Pupala,
predseda HoDoK ObV SZPB Rimavská Sobota
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.