keď sa narodil, robil prvé kroky v živote, ako aj žiaka školy, neskôr dospelého... Otec ho naposledy videl v roku 1944 ako 19 - ročného, keď ho povolali na základnú vojenskú službu a po krátkom výcviku nasadili priamo do bojov. Roky, čo odvtedy uplynuli, vykonali svoje – jeho podobu v ľudskej pamäti zväčša pokryl prach neľútostného zabúdania.
Tvár muža, husto zbrázdenú vráskami pripomínajúcimi jeho neľahkú púť životom a stratu najbolestnejšiu – smrť syna, zmáčali slzy. Ale nehanbil sa za ne, veď čím iným mohol vyjadriť, čo cítil, čo mal vo svojej duši? Možno od bolesti zo straty syna, s ktorou sa nemôže ani po toľkých rokoch zmieriť, najradšej by celému svetu vykričal, aká nezmyselná je vojna. Veď v nej zahynulo toľko krásnych mladých ľudí – synov a dcér, to najcennejšie, čo mali ich rodičia a všetci blízki. Je to istotne najväčšia absurdita, čo počas celej existencie ľudstva vymyslel človek ...
Pri tomto trúchliacom mužovi sa postupne pristavovali mnohí ľudia. Medzi nimi aj plukovník vo výslužbe Vojtech Babič s manželkou Gabrielou, ktorí sa pravidelne zúčastňujú pietnych osláv na Dukle.
"Tu v tomto hrobe leží môj 19 - ročný syn,“ zrazu prehovoril tento Rus, svoje meno v tom žiali pozabudol povedať. Ľudia obkolesili smútiaceho a pozorne počúvali jeho príbeh, či skôr výkrik jeho duše.
"Každoročne sem prichádzam na výročie duklianskych bojov, hoci už mám 92 rokov. Nedá mi, aby som si neprišiel uctiť pamiatku svojho syna," povedal a obrátil sa k plk. v. v. Vojtechovi Babičovi. "Dnes už by som mal takého syna ako ste vy," nečakane dodal.
Zahľadel sa na plukovníkove medaily s neskrývaným obdivom. Zrejme si v mysli predstavoval syna v takom veku a možno podobne s toľkými medailami na hrudi. Plk. v. v. Vojtech Babič si v duchu "prečítal" myšlienky nešťastného muža. V zápätí podišiel k nemu a odopäl jednu zo svojich medailí. Podal ju Rusovi, aby aspoň takto zmiernil jeho nekonečný bôľ. Starčeka to prekvapilo, nijako nečakal, že sa nájde niekto, kto mu takto veľkoryso venuje medailu. Vzápätí utrúsil:
"Áno, viem, bude to môj syn. Táto medaila mi ho bude stále pripomínať," rukou zotrel slzy plk. v. v. Babičovi. Jeho manželke a ďalším sa istotne tiež tisli slzy do očí. Nešťastný otec ešte dodal: "Spasibo tebe!" Povedal to po rusky, ale všetci, ktorí sa stali svedkami tejto nezvyčajnej situácie, veľmi dobre pochopili, čo povedal a čo sa všetko skrýva za prostým slovom "spasibo".
Slovo ďakujem patrí plk. v. v. Babičovi aj za ďalšie skutky. Narodil sa 28. marca 1928 v malej dedinke Rakovnica v okrese Rožňava. Jeho otec bol baník v železorudných baniach a pri výbuchu utrpel ťažký úraz, pri ktorom prišiel o obidve ruky, o oko a sluch. Stal sa ťažkým invalidom, preto detstvo malého Vojtecha a jeho ďalších štyroch súrodencov nebolo ružové. Najprv chodil do obecnej školy v Rakovnici, neskôr sa rodina presťahovala do Rožňavského Bystrého, kde ukončil 8 tried a začal pracovať v železorudnej bani.
Po vypuknutí SNP 29. septembra 1944 sa stal príslušníkom Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Už na tretí deň mu pridelili žandársku karabínu, ktorá bola kratšia ako vojenská, a to Vojtechovi Babičovi vyhovovalo. Boli sústredení v obci Štítnik, keď došla správa, že v určitej oblasti je bojový stret medzi partizánmi a Nemcami. Padal drobný dážď, keď partizáni nasadli na konský povoz, zastavili sa až na okraji dediny Roštár a pozorovali okolie.
Vtom sa rozpútala guľometná streľba nepriateľa. Partizáni poskákali z povozu na cestu, guľometčík spustil paľbu, kone sa splašili, ale utekali práve k tým, ktorí na nich strieľali. Všetci partizáni prebehli za malý výbežok a radili sa. Jeden z nich zbadal, že akýsi vojak im naznačuje, aby šli k nim. Partizáni uverili, že sú to "naši", poskákali do priekopy a smerovali k nim.
Za Babičom kráčal veliteľ jeho partizánskej skupiny Karol Adler. Zrazu podľa čiapok na hlave zistil, že to nie sú ich spojenci a hlasno zakričal: "Chlapi, naspäť, sú to vlasovci!" Babič sa hodil na zem a v priekope zrazil svojho veliteľa Karola Adlera, čím mu vtedy zachránil život. Niekoľko partizánov nepadlo do osídiel vlasovcov, ale asi piatich zajali. Veliteľ Karol Adler si Vojtecha Babiča veľmi obľúbil a už s ním všade vedno kráčal, akoby ho považoval za svojho obetavého strážcu.
Príslušníci partizánskej skupiny Karola Adlera putovali po hore Kohút, až prišli do jednej maďarskej dediny, kde im obyvatelia boli naklonení a tam sa radili ako majú pokračovať v boji. Vojtech Babič bol hladný, ustatý, premrznutý a o chvíľu zaspal. Čoskoro však akoby v podvedomí začul čľapotanie a kroky vonku. Rýchlo vyskočil – izba už bola prázdna, vybehol von, kde celú skupinu len-len že dobehol.
Potom vyrazili na spiatočnú cestu, lesom cez horu Kohút späť do Čiernej Lehoty, kde bolo krátkodobé centrum skupín ich partizánskej brigády. Pri pozornom strážení zistili, že nemeckí vojaci nastupujú do Slavošoviec a do ostatných dedín na západ. Vtedy vyšiel rozkaz veliteľa: "Každý na vlastnú päsť!"
Ale po krátkom čase ich opäť zvolávali podľa skupín. Babičova skupina sa zhromaždila na bani v Rožňavskom Bystrom. Odtiaľ pokračovala lesom, smerom na Rožňavu, ktorá už patrila horthyovcom. V tejto oblasti došlo k stretu medzi maďarskými vojakmi a partizánom Bélom Róthom, ktorého zastrelili. Babičova skupina ich prenasledovala, ale ušli do maďarskej "zóny". Partizánom to umožnilo, aby mŕtveho Bélu Rótha mohli presunúť na konskom povoze do Rožňavského Bystrého a tam ho pochovať.
Tu ďalej pokračovali v bojoch – hladní, smädní, vyziabnutí, nedostatočne obutí, v hlbokom snehu a bez akýchkoľvek potravín. V Rožňavskom Bystrom raz vyšiel z temného lesa do jednej rodiny a poprosil, aby mu dali aspoň hrnček mlieka. Ale mu povedali: "My kravu nemáme." No, keď odchádzal cez dvor, ich krava v maštali zabučala. Čo k tomu možno dodať? Len to, že civilné obyvateľstvo zväčša obetavo pomáhalo partizánom, ale našli sa aj takí lakomci.
Po zničení partizánskej skupiny Karola Adlera 10.12.1944 nacisti zajali, mučili a na námestí v Dobšinej verejne popravili. Bola to strašná rana. V Dobšinej žilo veľa Nemcov, ktorí udávali. . .
"Srdce mi zviera bôľ, keď si spomínam, čo všetko sme museli pretrpieť, aby sa táto krutá vojna skončila. Ale vtedy som bol mladý a všetko som vydržal," ukončil svoje rozprávanie dnes už 82-ročný plukovník vo výslužbe Vojtech Babič.
Magdaléna Lavrincová
(Úryvok z knihy Magdalény Lavrincovej: Smrť dýchala do tvárí, 2009, uverejnený so súhlasom autorky.)
Poznámka: Naposledy som sa stretol s plk v. v. Vojtechom Babičom a jeho manželkou na oslavách Dňa obce v Rožňavskom Bystrom v roku 2011, kde sa stále aj po rokoch strávených najmä v Brne rád vracal. Onedlho nato však prišla nečakane správa, že mu zomrela manželka, o rok neskoršie 16. augusta 2015 aj on z tohto sveta vo veku 86 rokov navždy odišiel. Posledná rozlúčka s ním bola 21. augusta v obradnej sieni brnianskeho krematória. Česť jeho pamiatke!
O.D.
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).