Pripomeňme si ďalej, že Ján Čajak ml. v roku 1915 zmaturoval na gymnáziu v Novom Sade. Vysokoškolské štúdiá absolvoval v Bratislave, Prešove a Belehrade, kde aj promoval na Vysokej škole pedagogickej r. 1925. Stal sa riadnym profesorom na gymnáziu v Báčskom Petrovci. S príchodom maďarských okupačných úradov bol za svoje proslovenské názory r. 1941 pozbavený profesúry a deportovaný do koncentračného tábora v Novom Sade. Bol aj internovaný vo väzení v Budapešti a v Kistarcsi. Aj po prepustení, ktoré sa podarilo diplomatickou cestou, bol až do mája 1942 pod policajným dozorom. Krátko pôsobil v redakcii Slovenskej Jednoty v Budapešti. V roku 1944 ilegálne odchádza na Slovensko, kde sa v Banskej Bystrici v septembri pripojil k SNP. Tu sa stretol s americkým vojenským korešpondentom agentúry Associated Press, Josephom Mortonom, s majorom Johnom Sehmerom a poručíkom Jerry Mičanom. Spolu s nimi sa zúčastnil koncom októbra 1944 aj prechodu Prašivou. Súčasnej generácii zanechal bohatý literárny odkaz o tomto období. Z tvorby venovanej jeho aktívnemu pôsobeniu v SNP, možno spomenúť faktografickú knižku - Po stopách gen. Rudolfa Viesta (1947), alebo knihu Osud anglosaskej misie (vydaná r. 1994 vydavateľstvom Chronos Bratislava, pri príležitosti 50. výročia SNP).
Vo svojom príspevku sa chcem venovať tomuto cennému dielku, ktoré vyšlo dva roky po smrti samotného autora. Publikácia mi bola venovaná pani Editou Čajakovou, na znak dlhoročného priateľstva, ktorým ma obaja poctili. Motivujúci je úryvok z vojnového denníka J. Čajaka v úvode tejto publikácie, datovaný 20.10.1941: „Modlieval som sa: Ecce homo! – V mene... Bože môj dobrý, Ty vládca národov, pokorne Ťa prosím, aby si učinil krviprelievaniu koniec a dal víťazstvo pravde. Pomáhaj národu Československému, Francúzskemu a Angličanom, aby bola rozdrvená sila nemecká, ktorá je koreňom všetkého zla!“ Knižka bola venovaná spomienke na anglických a amerických spolubojovníkov v povstaní a počas druhej svetovej vojny. Politická situácia po r. 1948 však bránila vydaniu publikácie a posunula jej vytlačenie až do obdobia po autorovej smrti.
Autor v publikácii spomína udalosti tak, ako ich sám prežil. Spomína, ako mu utkveli v pamäti zverejnené správy v spravodaji Bojovník z 27. septtembra 1944 o príchode amerických a anglických styčných dôstojníkov na veliteľstvo čsl. armády na Slovensku. V čase, keď sa spojenci rútili k hraniciam Nemecka a Červená armáda stála pred Duklou, malý slovenský národ striasa putá nemeckého votrelca, smelo sa stavia proti fašizmu. Povstanie viazalo bojové jednotky Nemcov. Anglo-americká misia prichádza na Slovensko v období víťaznej bitky pri Telgárte. Autor uvádza 11 mužov a jednu ženu. Ďalej sa rozrástla účasť cudzincov na 32 členov, spomína, že v partizánskom tábore kpt. Količenka na Prašivej narátal spolu 49 Angličanov a Američanov. Mená členov misie autor uvádza s poznámkou, že zoznam nie je úplný. Materiály sa stratili v horách, v bojoch, padli aj do rúk nepriateľa.
Autor spomína ako príklad pomoci zahraničným vojakom povstania obec Častá Píla, kde krčmár František Sečkár pomohol ukryť piatich amerických letcov, ktorí utiekli zo zaisťovacieho tábora v Grinave. Cenné sú aj faktografické údaje o páde amerického lietadla pri Dolnom Lieskovci. Keď sa Nemci pod vedením gen. Hofleho pohli silou dostupných jednotiek proti povstaniu 22. októbra rozhodol generál Viest o ústupe povstaleckých vojsk do hôr. Anglo-americká misia mala byť prevezená autokarovo na Donovaly. Autor cituje z denníka účastníka týchto udalostí Jozefa Pionteka člena misie.: “Dňa 26. októbra sme boli na Donovaloch, cez ktoré sme ustupovali od Starých Hôr. Sme s členmi misie, odrazu nálet, vzduch pohrmieva, nepriateľ sa blíži. Armáda nie je schopná plniť úlohy uložené povstaním, neostáva nič iné, ako prejsť na partizánsky spôsob boja.“ Misia pôjde, ako osobitná jednotka pod vedením kpt. Greena. Po 8 hodinovom výstupe na Prašivú za ťažkých podmienok dosiahne partizánsky tábor kpt. Količenka. V chate sedí za stolíkom plk. Asmolov a študuje mapu. Sme 49, hovorí mi mjr. Sehmer (veliteľ spravodajskej skupiny Windproof). Kpt. Morton mi priniesol konzervu a škatuľku vitamínov.“ Ďalej Mjr. Sehmer, por. Green denník pokračuje:
“31. október a 1. november, ideme cez Chabenec, je nám zima, dážď, hmla a strašná víchrica. Sme vysilení, drví nás zima, zdá sa, že zahynieme. 2. novembra sme s kpt. Mortonom postavili novú kolibu z čečiny, americkí chlapci priniesli akumulátor, správy žiadne. “Neskôr prešli členovia misie na Peklisko k ruskému mjr. Studenskému a chceli nadviazať spojenie s talianskou bázou vo Foggii, no ruské vysielačky to nedokázali. 6 Američanov zajali Nemci, keď hľadali potraviny pre spolubojovníkov. Tábor následne prepadli Nemci z dvoch strán. Z misie ostalo len 18 členov. 14. novembra 1944 odvliekli fašisti 7 členov misie v Dolnej Lehote. Tu končí denník Jozefa Pionteka, člena misie. Autor sa nedopátral, kde a kedy chytili fašisti kpt. Mortona a jeho posledných 17 druhov, členov anglo-americkej misie. K počtom členov anglo-americkej misie sa vyjadril vo svojom článku “Boje 2. čsl. paradesantní brigády v SNP“ aj brigádny generál Vladimír Přikryl. Konečný počet 49 členov misie sa zhoduje s Piontekovým denníkom.
Práca autora by nebola úplná, keby nezaznamenala aj zverstvá fašistov na účastníkoch odboja a civilistoch. Po oslobodení Červenou armádou bola 29. novembra 1945 vytvorená komisia, ktorá nachádzala smerom na Kremničku hromadné hroby zavraždených. Fašisti ich privážali autami a pri zákopoch popravovali. Gestapáci chytili aj väčšiu skupinu amerických a anglických dôstojníkov. Do januára 1945 ich väznili, potom 36 z nich niekam odviezli a zastrelili. Medzi nimi bol aj spomínaný korešpondent Joseph Morton. V zachovanom liste dcérke o.i. napísal: “Ja umieram, keď budeš veľká, pochopíš, ako je krásne umierať za slobodu a samostatnosť vlasti.“
Nepodarilo sa zistiť, kde členov misie fašisti postrieľali. V hromadných hroboch v Kremničke sa preukázateľne našli pozostatky členky misie Robinsonovej a Ricea. Niektorí podľa všetkého zahynuli v Buchenwalde, dvaja poprípade traja v Kováčovej. Sú to všetko obete nemeckého teroru a jeho poslednej slepej zúrivosti.
Slovami autora na záver: "Bratstvo mierumilovných národov je vzájomne skované preliatou krvou. Nie je náhoda, že tam, kde slovenský vojak, partizán zložil svoje kosti, ležia sgt. Robinsonová, sgt. Rice a o niečo ďalej len desať pätnásť krokov serž. Izatov a por. Šenfeld.“
Z doslovu publikácie: "Ak vychádzame z historických skutočností, že Slovenské národné povstanie bolo neoddeliteľnou súčasťou boja štátov protihitlerovskej koalície a porobených národov proti fašizmu vo všetkých podobách, tak možno vyslanie anglickej, americkej a sovietskej vojenskej misie na povstalecké územie pokladať za konkrétny prejav pomoci týchto spojeneckých veľmocí povstaniu.
V tomto článku som sa snažil poukázať aj na málo poznané dielo Jána Čajaka ml., priameho účastníka SNP.
PaedDr. Milan Sajenko, predseda HDK OVSZPB Rožňava
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-