V Klenovci, podobne ako v ďalších mestách a obciach na Slovensku, zavládla radostná eufória a bojové vzrušenie. Ešte v ten deň sa v obecnom dome prihlásilo do povstaleckej armády veľa miestnych obyvateľov. Predovšetkým vojaci v zálohe a mladí dobrovoľníci. Zaregistroval sa aj otec Pavla Hrušku a narukoval do Hnúšte. Odtiaľ ho preložili do posádky v Brezne. Syn Pavel Hruška mal len štrnásť rokov a nemohol nastúpiť s otcom. Ostal doma, aby pomohol mame spolu s mladšou sestrou na gazdovstve. Práce bolo neúrekom - čakal ich zber raže a ovsa, ale najmä vykopávanie zemiakov, tunajšieho "chleba" na málo úrodných klenovských políčkach.
Začiatkom septembra 1944 Martin obsadili nemecké vojská a do Klenovca prišli evakuanti z tohto mesta. Revolučný národný výbor ich rozmiestnil na bývanie do jednotlivých domov. Stravovanie mali zabezpečené zo spoločnej kuchyne, ktorú zriadili v dome Hruškovcov. V októbri prijala obec ďalších evakuantov. V ich kolešni na Cisárskom sa ubytovala rodina Kožuchovcov. Niekoľko detí spávalo v izbe, ale dospelým sa ušlo miesto len na sene v stodole.
Zatiaľ čo Gemer-Malohont bol na okraji povstaleckého územia a v Klenovci vládol relatívny pokoj, z rozprávania Kožuchovcov sa dozvedeli o hrdinstve vojakov a partizánov v bojoch pri Strečne a v Turci. V polovici októbra sa aj v Rimavskej doline začali boje. Nemci zaútočili na povstaleckú obranu pri Rimavskej Bani, ktorú povstalci čoskoro museli opustiť. Nemecké vojsko obsadilo Tisovec a pokračovalo v bojoch smerom na Brezno.
Okolité vrchy sa okamžite zaplnili obyvateľmi, ktorí utekali pred nepriateľským vojskom smerom z juhu okresu. Prechodné prístrešie našli v kolešniach od Klenovca až po Klenovský Vepor. Bola to oblasť, ktorú Nemci pri útoku na Banskú Bystricu obišli.
Koncom októbra 1944 sa po zatlačení Povstania do hôr vrátil domov aj otec Pavla Hrušku. Obyvatelia Klenovca a jeho okolia začali intenzívne pomáhať partizánom. Na klenovských vrchoch pôsobil partizánsky zväzok Chruščov so sídlom v Tepličnom, ktorému velil Alexej Michajlovič Sadilenko, a 6. oddiel Mastek partizánskej brigády Jánošík, jej veliteľom bol Ernest Bielik. Časť tohto oddielu vyvíjala činnosť na vrchu Grúň, kde bolo sídlo Okresného výboru KSS a R ONV z Hnúšte.
Chalupa Hruškovcov na Cisárskom, nachádzajúca sa nad Rástočným, sa stala miestom, kde sa zastavovali partizánske skupiny, keď išli na akciu, alebo sa z nej vracali, aby si trochu oddýchli a niečo si zajedli. V rodine Hruškovcov mali rádiový prijímač na batériu, z ktorého sa dozvedali o situácii na frontoch a o najnovších udalostiach v domácej a zahraničnej politike. Tieto správy odovzdávali partizánom a ilegálnym pracovníkom.
Neskôr sa k nim uchýlili rasovo prenasledovaní Židia, napr. pani Janoušeková, manželka staviteľa - podnikateľa, ktorú Pavel Hruška po týždni ukryl na bezpečnejšom mieste na klenovských vrchoch. Pána Jelínka so synom z Rimavskej Soboty, v tom čase patriacej Maďarsku, sprevádzal na stretnutie s Ondrejom Klokočom, predsedom R ONV, sídliacom na Grúni. Tam mu odovzdal dôležité správy o situácii v Maďarsku. Pavel Hruška ako mladistvý sa zúčastňoval aj na odovzdávaní potravín, oviec a dobytka od miestnych obyvateľov na partizánsky štáb v Tepličnom, kde dodávky preberali partizánske stráže.
Po priblížení sa frontu k územiu Gemera a Malohontu v decembri 1944 zosilneli akcie nemeckých vojsk proti partizánom. Okrem zabezpečovania potravín, nocľahov a prania bielizne, partizáni odovzdávali Hruškovcom aj poškodené zbrane, aby ich dali opraviť v Utekáči. Koncom decembra 1944 Pavel Hruška mal v drevenici dva ľahké guľomety, tri bubienkové samopaly a tri pušky. Našťastie ich dobre ukryl v kope slamy za maštaľou a počas razie ich nemeckí vojaci nenašli. Vtedy ich všetkých vyhnali z chalupy a odviezli na Ráztočné, neskôr do Klenovca.
Štrnásťročného Pavla Hrušku čakalo po vojne dokončenie štúdia, neskôr sa podieľal na obnove lesov. V povojnovom období obyvateľom nechýbal pracovný elán a dokázali z ruín a popola vzkriesiť celú krajinu. Vybudovať školy, nemocnice, závody a podniky, ktoré dali prácu státisícom ľudí. V súčasnosti tieto pozitívne skutočnosti sa nedoceňujú. Niektorí mienkotvorcovia nechcú vidieť biedu, čo zavítala do mnohých rodín. Pre takúto spoločenskú nespravodlivosť bojovali a zomierali protifašistickí bojovníci?! Určite nie.
––––-

Poviedka Mladý pomocník partizánov pochádza z knihy Magdalény Lavrincovej Človek zomiera dvakrát, ktorá vyšla v Bratislave v roku 2014. Autorka v nej spracovala 90 profilov a príbehov ilegálnych pracovníkov a partizánov, ich pomocníkov, ako aj rasovo prenasledovaných osôb a politických väzňov. Mgr. Magdaléna Lavrincová pracovala ako redaktorka v mnohých masmédiách vrátane dvojtýždenníka Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Je absolventkou Fakulty osvety a novinártva Karlovej univerzity v Prahe (dnes Fakulta sociálnych vied). V súčasnosti sa venuje literárnej tvorbe.
Pani Magdaléna v Úvode svojej knihy nám o. i. pripomína: "Státisíce ľudí na Slovensku sa zaslúžili o víťazné ukončenie druhej svetovej vojny. O mnohých sa takmer nič nevie, ba niektorým sa nezachoval ani hrob, hoci v pamäti národa by mali zostať všetci, ktorí sa zúčastnili na protifašistickom odboji. Človek zomiera dvakrát. Prvý raz, keď nastane jeho fyzická smrť, druhý raz, keď odumrie v spomienkach. Je veľa ľudí, medzi nimi protifašistických bpjovníkov a občanov, ktorí zažili hrôzy vojny a preukázali hrdinstvo. Hlavná myšlienka knihy, ktorú autorka nazvala Človek zomiera dvakrát... je, aby sa nezabudlo na nich a žili aspoň v našich spomienkach. "
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-