KRVAVÉ DNI
Hľa, zora na čelách.
Dni vidné v diaľke dejín.
Len ešte dobehnúť,
ešte krok cez hrob vraha,
v ňom zlomí väzy besov snaha.
Cez hroby ideme ku spáse. Hore srdcia!
Červený tulipán nájdu tu naše deti a smrť viac tiato nepoletí.
Dni naše falošné.
Stráž držte po hrebeňoch!
Zlosť rozdrobená je, nie každá voda pitná, lež naša láska ostrovidná.
Krv fŕka po svete, ach, kati, kati, kati!
Skoč, srdce bodnuté, lebo takto sa platí rodu. Dar obeť neprezláti.
Dni naše krvavé, lež zajtra vidné, tiché, o tieto nám ide, o slnce spravodlivé a všetkým v svete jasné, milé.
V Klenovci vychádzal cez povstanie časopis Napred, vydával ho Miestny národný výbor. Jeho náplň tvorili väčšinou úvodníky a politické úvahy. Poéziu nepublikoval.
V Tisovci vychádzali Zvesti z tisovskej posádky, časopis miestneho vojenského veliteľstva. Hoci ich vydávalo vojenské veliteľstvo, boli svojím zameraním adresované aj širšej verejnosti. Vychádzali denne od 1. septembra 1944 až do obsadenia Tisovca nemeckými vojskami v sobotu 21. októbra 1944. Ich šéfredaktorom bol miestny učiteľ Pavel Roško a v redakcii mu vypomáhali aj stredoškolskí a vysokoškolskí študenti – Tisovčania.
Obsahová náplň novín bola pestrá a redakcia dostávala aj veľa básní, najmä od domáceho autora Jána Žabku z roty Ľalia. Ilustračne uverejňujeme báseň Pri Strečne od neznámeho autora v čísle zo 7. septembra a báseň bez nadpisu od Jána Žabku v čísle z 13. septembra (Už vidíme bratia) Str. 161 a 163.
TAM PRI STREČNE...
Tam pri Strečne vietor skučí.
Váh sa vzdúva, hora hučí.
Obloha sa v mraky halí.
Nepriateľ sa cestou valí.
Bratia, tu čas!
Vaše dlane nech sa mocne
chopia zbrane!
Plameňom nech vzbĺknu oči,
váš spev zaznie po úbočí.
Buď spokojná, mati drahá!
Zaženieme naspäť vraha.
Blížia sa už nové časy, plné šťastia, plné krásy.
Radosť v duši, v srdci lásku, spojme sily v mocnú pásku.
V tomto novom smelom vzlete nezlomí nás nik na svete!
V Revúcej vydával noviny pod názvom Naše zprávy Okresný revolučný národný výbor a redigoval ich mladý predčasne zosnulý básnik, absolvent tisovského gymnázia, v tom čase poslucháč práva Ján Brocko. Jeho noviny mali podobný charakter i vysokú úroveň ako noviny v Tisovci a rovnako hojne aj poézie. Poéziou ich pohotovo zásoboval sám ich redaktor Ján Brocko, ktorý, zdá sa, dozrieval výrazne umelecky práve v povstaní. Jeho zápalisté verše, plné mladíckeho elánu a bojového odhodlania sa rodili priamo z atmosféry oných pohnutých dní, klíčili a vyrastali denne z revolučnej pôdy povstania.
Hodnotné úvodníky doplňované vhodne aktuálnymi bojovými Brockovými básňami – a predovšetkým práve tieto básne – urobili z niektorých čísel revúckych novín agitačných poslov veľkej údernej sily.
Poézia Františka Bábelu – priameho účastníka SNP, vlastné zážitky, autencitita prežívania oných rušných dní posúvajú niekoľko jeho spomienok básní na SNP, napísaných v období po roku 1997 do polohy všeobecne uznávanej ich kvality. Prečítajte si ich v čase slávnostne významnom.
Čakajúca
(Pamiatke žien, ktorých muži sa nevrátili
z frontov druhej svetovej vojny)
Nie, neverím chýrom,
že padol si v zemi ďalekej,
keď pri stavaní pontónového mostu
bombardovali vás tam na rieke.
Viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.
Kým nevrátiš sa,
so snami svojimi
budem ťa vyčkávať od zimy do zimy.
Už zjari,
keď prvý rozkvitnutý podbeľ
bude nedočkavá včielka hladkať a makať,
s ňou nedočkavá
ťa budem čakať.
Aj v máji,
keď bielym kvetom malým
zakvitnú v horách bány,
s nimi kvitnúca, ťa budem čakať večer i na svitaní.
Aj v lete,
keď pod šuštiacou kosou
budú trávy k zemi kľakať,
aj vtedy, kosca môjho,
ťa budem čakať.
Aj v jeseň,
keď pustým poliam kŕdle vrán
budú svoj smútok za letom krákať,
s nimi smútiaca
ťa budem čakať.
Aj v zime,
keď postínaná zasnežená hora
bude za stromami plakať,
s ňou plačúca
ťa budem čakať.
Kým nevrátiš sa,
ťa budem čakať, čakať a čakať . . .
Lebo viem, cítim, že živý si
a ako predtým,
prikradneš sa cez naše záhumnie,
zaklopeš na okno v podvečer ktorýsi.
A v tuhom objatí pri zvítaní
v jemný peľ lásky zmrvíš
to strašné čakanie
tak ako hrubý dohán v svojej dlani.
(Október 1988)
Rozlúčka partizána
Tak Zbohom. Musím už ísť.
Každú chvíľu čas nám do boja zavelí.
Neplač toľko. Poutieraj si slzy
a odprevaď ma iba do dverí.
Neboj sa. Vrátim sa.
Z plameňov a dymu boja z diaľky hmlistej
vrátim sa k tebe.
K briezke smutnolistej.
A ak mi nebodaj pri nočnom útoku
mína nohu odtne,
priplazím sa k tebe nocou, po tme.
Ak mi strela zlá ruku prepáli,
s podviazanou rukou pritackám sa k tebe
cez mláky a cez skaly.
Ak aj šrapnel vyhasil by mojich očí pár,
makajúcim mojim rukám
žiariť bude cestou k tebe tvoja drahá tvár.
Ak mi guľka oceľová hlavu prestrelí,
pošlem k tebe svoje nedotknuté srdce.
Ukry si ho pod vankúšom.
Nech ti v noci ďalej tiká v našej posteli.
Neboj sa. Vrátim sa.
(K 55. výročiu SNP)
Partizánska jeseň
V tú jeseň rušnú krvavú
hrnul sa národ húfne
pod svoju zástavu.
Volali rodné hory
po nociach
signalizačné vatry klásť.
Do boja vyzývala vlasť.
Šli muži, ženy s dlaňou v dlani,
šli chlapci gvermi ovešaní.
A mnohí, Bože, takí mladí!
Nemali ani osemnásť.
A život mali strašne radi.
Tak veľmi chcelo sa im žiť
a odchádzali odhodlaní
aj so smrťou sa priateliť.
Tá vtedy žatvu mala, kosila.
Veď boli v bojoch neskúsení.
Zbraní dosť nebolo, málo najmä diel,
akoby Nemcov zastaviť chceli
len živou hradbou vlastných tiel.
Na miestach smrti
kopila jeseň smutné pamätníky,
surové kríže, mohylky skál,
aby aj potom, keď pohnijú pníky
a keď sa stratia stopy v lístí,
keď zlyhá zradne aj pamäť,
ktokoľvek so spomienkou v srdci
vždy hroby svojich blízkych
si mohol vyhľadať.
Časom nad náhrobkami skál
z úrodnej lesnej hliny
vyrástli, a každú jeseň,
keď nad padlými
dažďom rozplačú sa nebesá,
farbou krvi vyfarbujú sa
trúchliace stromy jarabiny.
Za šesťdesiat rokov
čas všetko pozastieral.
Zarástli dávno partizánske chodníčky
i smutné lesné mohyly.
Podzemné partizánske bunkre,
porúcané,
poplesnené drevené trámy pohnili.
V zákutí chrámovo lesných tíšin
nečujne ďalej klokotá
záhadné mystérium klokotá.
A ticho šumí hôrna clivota.
V priestore bojov od hrebeňa nadol
vyrástol nový mohutný les.
Že by tu ktosi kedysi
bol v boji padol?
Kto sa to spýta už dnes.
(December 2003)
Keď budem umierať
Keď budem umierať,
možno to v letný večer bude,
možno, že práve v taký čas
sa zacnie po mne rodnej hrude,
vtáci už budú v hniezdach spať
a Mesiac bude vychádzať,
ten nedospatý vesmírny Cassanova
dvíhať sa bude spoza Korimova.
Okno na izbe otvorte mi,
aby Duch sveta ku mne podišiel,
aby som rozlúčiť sa mohol s tými,
čo v živote mi boli najbližšie,
zakývať z postele rodnej zemi,
zavolať horám snivo clivým,
zakričať do noci:
Je koniec všetkým hrám!
Majte sa. Odchádzam.
Pokrvné bratstvo spájalo nás
od môjho horárskeho detstva
i od partizánskych čias,
keď ako šestnásťročný chlapec
mal som česť
boj s partizánskym guľometom
za vás viesť.
Ďakujem za všetko,
najmä za partizánsky azyl,
lebo v núdzi poznáš priateľa.
Vtedy som vašu prítulnosť
najhlbšie zažil.
Vtedy, keď svojich ukryli ste
a nedovolili ste Nemcom
nás rozstrieľať.
Ďakujem za všetko.
Viac akoľuďom
vždy som vám mohol veriť.
Vám i vašej divej zveri.
Aj keď nás svet ničil,
sekery rúbali,
spolu sme padali,
spolu sme vstávali.
A keď mi ľudia robili,
čo veľmi bolí,
vždy vaše stromy a hríby pod nimi
mi bratmi boli.
Majte sa. Adieu, krásne!
Mne srdce od žiaľu
za vami umiera.
A padá, Bože padááá . . .
Do poslednej básne.
(Január 2004)
František Bábela

































Blíži sa 69. výročie SNP. Pripomeňme si ho aj ukážkami bojovej poézie z povstaleckej tlače Gemera, poézie, ktorú aktuálne tvorili aj autori – amatéri, priami účastníci protifašistického odboja, i skupinkou básní verného autora našej rubriky Františka Bábelu z obdobia jeho literárnej tvorby od roku 1997 dodnes, tiež priameho účastníka SNP.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-