dotieravá tieseň, keď som vnímal skutočnosť, že okrem mňa, Ondreja Nagaja a Evy Kováčovej už všetci tvoria vesmírnu družinu gemerských poetov. Ale, aby som sa nenechal uniesť „transcendentnom“, o inom som chcel.
Poézia Ondreja Nagaja mi vždy bola blízka a takto som ju vnímal i pred pár mesiacmi, keď som opäť listoval v jeho knihách básní, ktorých medzitým pribudlo nad numero dvadsať - určených tak adolescentom ako aj nám dospelým, čo okrem iného hovorí o neutíchajúcom gejzíre, či lepšie povedané nevyhasínajúcom vulkáne básnickej erupcie.
Ondrej Nagaj, priateľ môj, Ty nestarneš, možnože Ťa to nikdy ani nepostihne. Spomínam, ako si mi niekedy, bolo to asi pred tridsiatimi rokmi, dával rady, priateľsky a redakčne trestal podmienečne moje nie podľa Tvojich predstáv dokonalé rýmy. Až som si osvojil Tvoju sviežu rýmovú asonanciu. Nemohol som v uvedených cykloch umiestniť viac z Tvojich veršov, hoci sa mi to veľmi žiadalo. Register Tvojich zbierok by bol dlhý, ale osobne neštylizujúc sa nemiestne do role kritika priznávam, že verše z Tvojich prvých zbierok „Verše na pni“, „Hlboko doma“ a „Krajina človeka“ zostávajú pre mňa vo vnútornom zraku najbližšie, sú i výsostne subjektívne, vracajú ma k romantickým zákutiam mladosti, Gemera, minulosti. Nepotrebuješ chvály od priateľa, nechceš hyperboly, čas a iní už Tvoju tvorbu zhodnotili. Ale o čomže som to vlastne chcel? - áno,  Ondrej, 21. februára  osláviš nie okrúhle, ale dôležité životné jubileum. Tak len skromné - ďakujeme za Tvoje krásne verše a dovoľ, aby som ešte niektoré, ktoré mi boli milé zacitoval aj našim Gemerčanom. Želám Ti veľa zdravia  a doterajšiu poetickú inšpiráciu. 

Ondrej Nagaj: Je v nás bolesť		Ondrej Nagaj Slovo
Je v nás bolesť prudká ako víchor, nekmáše len lístie zvädnuté. Zatína nám do živého, pritom nechá padnúť každé nahnutie.  Akokoľvek do krvava zraní, radšej vzdať sa než ju prevýšiť. Silní sme v tom, čo sme milovali, ak nad bolesť kráčame s ňou žiť.  Hoci máva svoje vykúpenia, neviem, či z vín a či z neviny lacno berie, ale draho predá.  Nedá sa jej len tak prosto nedať, prekročiť ju, sňať, či ponížiť. Ostáva v nás ako prirastená  a ráta dni, ráta hodiny.		Len tak prosto ako na kameni potkne sa vše človek o slovo. Nie z páperia, ani z morskej peny . . . Stopu jeho cítiť olovom.  Pribíjalo, lámalo sa v ohni pripálilo vlasy za živa. I vybuchlo. No tam kdesi pod ním poznania sú husté pradivá . . .  Nepoložiť, nepoložiť krížom nad mlčanie lávku hlasitú. Najprv nechať dozrieť ako víno – a potom ho čisté vydýchnuť.

Ondrej Nagaj: Zatajené		Koľko ľudí a koľko osudov prešlo izbou obutých či bosých? Na koľkých sa, láska zabudlo, koľkí s plačom chodili ťa prosiť,  aby si k nim bola milostivá a i nahá ich svet objala, kým ich zhltne prudkých vášní príval. Sto rokov ma budeš odkladať  a na konci s ironickým gestom na chrbát mi hodíš prežité. Lásky, lásky, kde je vaše veslo? Čím svoj večný život riadite?
Som sám. Mlčím. V kachliach oheň šumí, u susedov vlčiak zavýja. Na chalupe starodávne múry spomínajú predkov zaživa.  Koľko lásky v tomto starom dome vyšepkali tvrdé postele? Trávna cesta. Dvorom prejdem po nej a až k plaču túžim po tebe.

 

Miroslav Ďurinda,
Košice, l3. februára 20l2             
{jcomments on}