Predvianočné knižné obchody boli naplnené množstvom všelijakej literatúry. Medzi ňou nechýbala ani poézia. Prispel k tomu aj Ondrej Nagaj, nám známy básnik, pochádzajúci z Gemera. Predtým mu vo Vydavateľstve Vegaprint Mošovce vyšla jeho najnovšia básnická zbierka Šepotance, ktorá obohatila pestrý zoznam okolo 40 jeho vydaných kníh pre deti predškolského i mladšieho školského veku, ale aj pre dospelých. Ich tematická pestrosť mu umožnila prezentovať širokú obsahovú škálu. Majstrovstvo autora preto chvália napríklad Riekanky do škôlky, Hádanky, Veršíky o zvieratkách a iné. Druhú skupinu tvorí paleta začínajúca ľúbostnými básňami a končiaca spoločensko-kritickými veršami. Také boli napríklad Verše na pni, Krajina človeka, Šiel učiteľ poza školu, Nenechajte ma na pokoji, Aj kameň dušu má, Posmešníky a iné. Aj v spomínanej najnovšej zbierke Šepotance tvojím chrbtom. / Keby ti to povedali / priamo po slovensky, / mal by si to jasné. Alebo v básni Príhovor: Milosťpani, / ja som vás mal rád, / až ma hriali / ohne pekelné. / Ja viem, / za ten učiteľský plat... / Dvojnásobok / by bol z tehelne.
Ako poďakovanie za jeho básnickú zbierku som Ondrejovi Nagajovi, ostrieľanému autorovi množstva textov napísal: „Vaše básne sa dobre čítajú, lebo majú myšlienku dobre známu všetkým. Bude mi veľkou cťou o nej napísať aspoň zopár viet.“ Tí, ktorí sa oboznámili s celou Nagajovou tvorbou mi iste dajú za pravdu. Ale aby som nechválil iba sám Šepotance, použijem niekoľko myšlienok Ondreja Mišáka, ktorý 
v časti Namiesto doslovu napísal aj toto: „Texty najnovšieho súboru zdanlivo vyslovujú účtovanie a sumarizovanie, sú písané akoby „na ceste z tohto sveta“ a usilujú sa vrátiť, čo bolo autorovi dopriate v živote. Tak vyzerá ich povrch. Vnútri je to citlivá a hlboká kontemplácia. Rozjímanie nielen o triviálnych témach časnosti a večnosti, ale aj prítomnosti, na ktorú sa mení v jeho ponímaní celá človečia minulosť. Nielen vlastná, či minulosť jeho najbližších, ale aj tých, čo už nie sú medzi nami. A ešte tých, čo preleteli básnikovým životom možno ako meteory."
Zbierka obsahuje 50 autorových básní, z ktorých dve sú napísané v rodnom filierskom nárečí z Ratkovského Bystrého: Závišč a Tvŕdze. Odporúčam si zbierku zadovážiť a aj ju celú prečítať. Formát ju predurčuje vziať si ju do vrecka na dlhšie, či kratšie prechádzky, a spolu s autorom iba tak šepotať si. Skúste si najprv tieto dve básne:
|
Momentka
Zelené ovce na bielom poli pasiem, sýkorky sa s úctou klaňajú. Čudujem sa, čo som v tebe našiel, čo krásne si kladiem pod hlavu.
V mojom ráme našiel som ťa celú, ako varíš vodu na kávu a horúcu šálku dáš mi do rúk ako perlu z tvojho pokladu.
Preto mi je s tebou psovsky dobre, keď sa k tebe chvíľku pritúlim. Moje cesty sú ti ťažko schodné. Možno nie sú vôbec pre ľudí.
Zelené nebo a oblaky biele. Práve teraz ideš do školy. Tak rád by som za lavicou sedel a aj nebo k tebe naklonil.
|
Nástrahy
Ak mi raz príde strohý príkaz nežiť, pokračovaním bytia poverím svoje brezy.
Bude ma láskať stádo sýkoriek a hrdličky pricukria svoj slák. Povedia: - Bol a teraz ho niet. Občas aj vták padne na zobák. Netreba im potom ani krídla. Ráta sa to, za čím lietali. Vôbec neviem, čo znamená vyhrať, ak zmysel je práve v lietaní.
Už nikdy viac nebude čas dospieť a prefarbiť svoje čierne dni. Najkrajšie je, ako tráva zoschne a stratí sa medzi prstami.
|
||
|
(Zo zbierky Ondrej Nagaj: Šepotance. Mošovce. Vegaprint s.r.o. 2013) |
|||
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.