Výkopom rozbrázdená zem,
ak na ňu nasnežilo, sa menila na lepkavú ílovitú masu, ktorá sa lepila na lopaty i na našu obuv. Ale aj na toto bremeno, ktoré sme, pokorení víťaznou nemeckou mocou, museli znášať, sme si časom zvykli, zvlášť, keď sme nemuseli predsa len chodiť do práce doslova každý deň, ale mohli sme sa občas aj uliať. Nemcom tam dole, ako sme sa presvedčili, na našej pravidelnej účasti v práci ani tak veľmi nezáležalo, horší boli, ako som už uviedol, naši slovenskí žandári doma.
Pri tomto povinnom nádeníčení sme si ani nestihli dostatočne uvedomiť, že sa blížia Vianoce, Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri. Tiesnivé, chmúrne boli sviatky pokoja a mieru onoho roku a táto charakteristika sa pre ne tentokrát ozaj veľmi nehodila. U nás, v našej rodine boli smutné a chmúrne aj preto, že sme žili v tom čase v nevýslovnej biede. Nebolo čo do úst položiť. Vianoce zmiernili toto strádanie aspoň čiastočne na niekoľko sviatočných dní.
Ale to prežívali horšie skôr dospelí, naši rodičia. My, deti sme tie zlé časy natoľko ani nevnímali, pre nás Vianoce boli Vianocami, radosť z týchto tradičných rodinných sviatkov nám nedokázali skaliť ani výslovný nedostatok potravín, ani výhražné dunenie kanonády približujúceho sa frontu, ani dusná atmosféra nemeckej okupácie a z nej vyplývajúca všeobecná neistota, pocity ohrozenia života. Pre nás Vianoce ostávali Vianocami so všetkým, čo k tomu patrí: s vyzdobenou vysokou jedličkou v kúte izby, so skromnými darčekmi pod ňou, s predvečernou omšou v nádhernom muránskom gotickom kostole, so štedrou večerou pozostávajúcou z tradičnej kapustniarky a makových opekancov, s družnými večernými chvíľami pri rozkúrených keramických kachliach v tmavej izbe, ktorú osvetľovali len plamene plápolajúcich polien cez malé otvory vnútorných liatinových dvierok – vonkajšie dvierka kachieľ bývali v tých chvíľach otvorené – s koledami nás, detí u starých rodičov i sladkými maškrtami, hoci sa nám ich ušlo tentokrát len poskromne, skôr symbolicky ako dosýta.
Detský svet je už od vekov
a vždy bude taký: nechce nič zľaviť zo zafixovaného návyku tradícií a najmä takých vznešených, ako sú vianočné tradície. Všetko to slávnostné, hrejivé, dojímavé musí byť, čo aj v skromnejších podmienkach, nič z neho sa nesmie vynechať – deťom by sa to nerátalo. O čokoľvek tradičného ochudobnené, nevôľou dospelých dokaličené Vianoce by zarmútili detskú dušu, zjazvili by ju nevyliečiteľnou, nakalcifikovateľnou kavernou, ktorá by ich omínala po celý život.
Preto apelujem na vás, vy veľkí dospelí, za žiadnych okolností, nikdy nekradnite deťom Vianoce! Neochudobňujte ich ani o štipku ich tradičného hrejivého čara. Už aj preto nie, lebo čo dobré a pekné sa zaseje do detskej duše v útlom veku, zapustí v nej hlboké korene, ktoré zásobujú potom človeka životodarnou silou po celý život. A jedinečné kúzlo kresťanských Vianoc, v našich rodinách určite najkrajších a najdôstojnejšie oslavovaných sviatkov, takú životodarnú silu nesporne má.
Aj teraz, v týchto ťažkých vojnových časoch, v dusnote nemeckej okupácie, sme sa my doma u nás, ale aj v ostatných muránskych domoch, v chyžiach presýtených vôňou vianočných jedličiek, posilňovali týmto odvekým mravným ľudským posolstvom Vianoc. Napriek tomu, že vianočné stoly boli v nejednej rodine o hodne skromnejšie ako po minulé roky, napriek tomu, alebo práve aj preto, že v niektorých rodinách zostalo pri stole prázdne miesto po otcovi, manželovi, bratovi, synovi už natrvalo – po tých, čo sa domov už nikdy nevrátia, alebo prechodne po tých, čo sa ako štvanci museli ukrývať pred pomstou dočasných víťazov. Aj v týchto smutno-krásnych dňoch sme viac ako inokedy preciťovali silu i pravdu aj ďalšieho odkazu evanjelia: „Nielen chlebom je človek živý ...“
Akéže boli teda tie Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsiateho štvrtého? V našej rodine sviatočné, sviatočné aj v tom zmysle, že sa svojou náplňou líšili od režimu všedných dní nepriateľom obsadenej obce.
Na Štedrý deň predpoludním sme so sestrou, ako dvaja najstarší z detí, vyzdobili vianočný stromček – jedličku, ktorú nám do krížového dreveného podstavca pochystal otec. Mama piekla koláče z múky, ktorou nás obdarovali starí rodičia. Po skromnom pôstnom obede pokračovali prípravy štedrovečernej večere. Lákavá vôňa varenej kapustnice zapĺňala dom. V tom príjemnom kyslou kapustou odorovanom ovzduší kuchyne som na starom škrípajúcom mlynčeku mlel mak na opekance. Z kopy pekne naukladaného, deň predtým naštiepaného dreva v drevárni, som potom nanosil do kuchyne ku sporáku i do izby ku kachliam. Vrchovato naplnené drevené debničky. Mladší súrodenci šantili na zasneženom dvore a sánkovali sa na blízkej Konskej ulici.
V podvečer sme sa niektorí z domu vychystali na predvečernú omšu, po návrate z kostola nasledovala štedrovečerná večera, posedenie pri stromčeku, odovzdávanie darčekov. Po rušnom večernom virvare – šesť detí v rodine ho dokáže vyprodukovať v dostatočnom množstve i v pestrom programovom sortimente – všetko najmladšie išlo spať. My ostatní sme sa hrali človeče, nezlob sa a čakali na omšu, ktorú pôvodne Nemci zakázali, ale neskôr zákaz odvolali.
Čo bolo neobvyklé v ten večer? Keď sme sa vracali v ten večer z polnočnej omše z kostola, z domu od Englov, kde sídlila akási nemecká generalita, sa ozýval spev Nemcov. Zreteľne sme počuli nielen nápev, ale aj slová piesne Stille Nacht, heilige Nacht. Bežné nočné patroly Nemcov po uliciach sme nevideli.
Dobre, že Nemci posunuli cez sviatky aj svoj budíček zo šiestej hodiny na siedmu. To nám umožnilo aj po návrate z polnočnej omše na prvý deň vianočný ráno dlhšie si pospať. Táto zmena nám pripadala neobvykle príjemná, doslova sviatočná, akoby ústupok pre nás.
V kútiku duše sme si zároveň uvedomili, že aj s nimi, našimi nepriateľmi, nás čosi spája, že máme čosi ľudské spoločné – kresťanské tradície. Inak po celú tú neskorú jeseň čo sa Nemci natrvalo usadili v obci, budila nočná stráž svojich súkmeňovcov roztrúsene ubytovaných po jednotlivých domoch so železnou dôslednosťou každé ráno o šiestej. Do tmavého zimného rána sa vždy prenikavo zaryl ostrý hvizd píšťalky, doplňovaný alarmujúco dôrazným ťahavým „austehen“ – vstávať! Vojak s píšťalkou pobehoval dolu ulicou a od domu k domu budil týmto spôsobom vojakov. Ale aj nás, deti. Mladšie na nemecký vojenský budíček síce veľmi nereagovali, nanajvýš sa vyrušené zvukom píšťalky v posteli pomechrili, prehodili sa na druhý bok a spali ďalej. Ja som po nemeckom budíčku už zaspať nevedel.
Obidva sviatočné vianočné dni
mali stereotypný priebeh: raňajky, tentokrát však nie nesladený šípkový čaj s posúchom z otrúb, ale biela sladená káva (náhražková melta káva) s bieložltým sladkastým kysnutým koláčom. O desiatej kostol, po návrate sviatočný obed, popoludní tradičné karty v súkromí, v rodinách kamarátov. Hostince boli totiž cez tie Vianoce zatvorené.
Všedné dni medzi Vianocami a Novým rokom nám spestrili už spomínaní nemeckí vojaci – vysokoškoláci. A potom prišiel Silvester a zase Nový rok 1945. Silvester, tak ako Štedrý večer pripadli toho roku na nedeľu. Silvestra a Nový rok sme oslavovali doma omnoho skromnejšie, len akoby dozvuky Vianoc. Zásoby proviantu v našej domácnosti boli v dôsledku vianočnej štedrosti vyčerpané.
Nemci oslavovali Silvestra a príchod Nového roku pompézne. U Englov sa na Silvestra zase spievalo a Nový rok vítali vojaci detonáciami delobuchov či granátov, streľbou z pechotných zbraní a ohňostrojom rôznofarebných rakiet. Všetci ozbrojenci majú na zvukové a svetelné efekty vždy všetko potrebné poruke.
Keď som po ich hlučnom vítaní Nového roku zaspával, spomínam si, udivovala ma trúfalosť a guráž Nemcov vítať Nový rok použitím bojovej techniky – zbraní, ktoré sa na frontoch už pokorene skláňali pred presilou protivníka, ale tu v obsadenom zázemí, kde im nikto nekládol organizovaný odpor, sebavedome nimi buntošili a dlho narúšali pokoj silvestrovskej noci. Zároveň som sa, zaspávajúc v to pondelkové novoročné ráno 1945 – bolo už hlboko po polnoci, utešoval, že tohto roku už vojna iste skočí. A bude po všetkom. Po strašnom utrpení, ktoré sa už nesmie opakovať. Po všetkom aj pre nás, ak to, čo nás ešte čaká, v zdraví prežijeme.
Bolo dávno po jednej po polnoci,
keď efektná svetelná a zvuková paráda Nemcov prestala. Chvíľu sa ešte ulica ozývala hlučnou vravou rozjarených vojakov, čo sa rozchádzali po dvoroch do svojich ubikácií v usínajúcich domoch muránskych domácností. Potom zaplavilo ulicu i dvory velebné ticho novoročnej noci. V polospánku som ešte počul hodiny na veži odbíjať dve. Potom som sa bezbolestne prepadol do pôvabnej krajiny snov. Snívalo sa mi o obecnom pastierovi Janovi z Ratkovského Bystrého, čo každé ráno pri vyháňaní kráv na pašu zaplavoval dedinu nádhernými zvukmi svojej mosadznej trúby. Takými majstrovsky vznešenými, že sa ani nehodili do takej ošarpanej a biedou gniavenej dedinky. Kráčali sme spolu rozkvitnutou lúkou. Jano zanietene trúbil, až sa ako v prudkom vetre pod podmaňujúcimi tónmi jeho trúby hlboko k zemi skláňali chlpy trávy prešperkovanej purpurom divých makov i bielo rozkvitnuté kríky tŕnok. Všetko sa to pred nami vlnilo, oslnivo žiarilo, trblietavo tančilo ako vysnívaná oáza pokoja a mieru. Široko vôkol nás samý jas, pohoda. Zadúšavým šťastím rozspievaná krajina. O vojne ani chýru.
V dňoch medzi Vianocami a Novým rokom sa ubytovala v miestnostiach susednej krčmy, ktorú predtým boli opustili maďarskí delostrelci, skupina mladých nemeckých vojakov. Zo traja prišli raz večer k nám s podobnou žiadosťou ako nedávno maďarskí vojaci – chceli si uvariť na sporáku trošku čaju. Vyhoveli sme im, veď ako inak. Aj sme ich ľutovali, aj sme si nemohli dovoliť niečo im odmietnuť. Nuž tak sa prevarila voda, čaj i cukor si priniesli. A keď zistili, že viem trošku po nemecky a že som študent, „prilepili“ sa na mňa a spriatelili sme sa. Čaju sme navarili veľa, a tak, chudáci, ponúkali i nás.
Aj oni boli študenti, vysokoškoláci.
Jeden sa predstavil ako medik, budúci lekár. Rozcítili sa, rozľútostili a bez zábran vyjadrovali pred nami svoje pacifistické túžby. Vojny mali už plné zuby. Medik vytiahol z náprsnej tašky rodinné fotografie a vyrozprával nám tragédiu svojej rodiny. Otec mu už dávnejšie padol na východnom fronte, staršieho brata zaradeného do Rommelovho Afrika – korpusu pohltila africká púšť, mladšia sestra zahynula doma pri bombardovaní. Zostala mu doma utrápená matka. Pri rozprávaní začal slziť. Mátožila ho zlá predtucha, že teraz je na rade on. Zajtra ich majú presunúť na juh, na front do Maďarska. Bál sa, že sa odtiaľ živý nevráti.
Bolo nám tých chlapcov zrazu ľúto. Trúchla nálada sa zmocnila aj nás. Uľútostilo sa ich aj mame a navrhla, aby som ich pozval do našej izby k vianočnej jedličke. Pozvanie ochotne prijali, natešení sa presunuli do izby, ale pri vianočnom stromčeku sa ešte viac rozľútostili. Individuálnym smútkom rozatomizovanú skupinu sa pokúsil zjednotiť jeden z nich, navodiac prijateľnejšiu spoločnú nostalgickú náladu, keď príjemným tlmeným tenorom zanôtil Stille Nacht, heilige Nacht... Všetci sme sa k nemu pridali. A títo traja mladí ľudia, ktorých ich ctibažná vlasť ovládaná fanatickými bezohľadnými vodcami nemilosrdne hodila napospas frontu, sa iste v tejto chvíli ocitli v spomienkach doma, vo svojich rodinách. Rozvoniavajúca jedlička a vznešené tóny medzinárodne známej dojímavej vianočnej piesne im iste navodili atmosféru Vianoc u nich doma. Potom sme si ešte zaspievali ódickú nemeckú pieseň na oslavu vianočného stromčeka
Ó, Tannenbaum, ó Tannenbaum,
wie treu sind deine Blätter...
A nakoniec sme našli ešte spoločnú reč v latinskej študentskej hymnickej piesni Gaudeamus igitur...
Dúfal som, že spoločný spev aspoň trošku rozptýli melancholicky naladených vojačikov a aspoň nachvíľu utlmí ich strach zo zajtrajšej cesty na front. Rozcítený medik sa však depresie nezbavil, lebo keď sme dospievali Gaudeamus, do nastavšieho ticha sólovo recitatívne zopakoval verš tejto piesne „nos habebit humus“ (doslovne: nás bude mať zem, tzn. zomrieme) a kajúcne sa pritom prekrižoval. Potom sme ešte chvíľu podebatovali, ale vzrušení vojaci, ktorých znepokojovalo zajtrajšie prvé stretnutie s frontom, sa čoskoro pobrali spať. Priateľsky sme sa s nimi rozlúčili, utešujúc sa navzájom, že to, čo nás všetkých čaká, azda šťastne prežijeme, že aj oni sa nakoniec zdraví vrátia domov k svojim.
Kto vie, či v tú noc dokázali pokojne spať, kto vie, ako dopadol ich krst ohňom na fronte, kto vie, či svoju vlasť ešte uvideli.
František Bábela
{jcomments on}

































December 1944 bol štedrý na zimu i na sneh ako vôbec celá zima 1944/45. Záľahy snehu a treskúce mrazy sťažovali život v horách partizánskym zväzom i roztrúseným menším skupinám i jednotlivcom zapleteným do odboja, čo sa potom museli pred pomstou dočasných víťazov skrývať v horách.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-