Výkopom rozbrázdená zem,
ak na ňu nasnežilo, sa menila na lepkavú ílovitú masu, ktorá sa lepila na lopaty i na našu obuv. Ale aj na toto bremeno, ktoré sme, pokorení víťaznou nemeckou mocou, museli znášať, sme si časom zvykli, zvlášť, keď sme nemuseli predsa len chodiť do práce doslova každý deň, ale mohli sme sa občas aj uliať. Nemcom tam dole, ako sme sa presvedčili, na našej pravidelnej účasti v práci ani tak veľmi nezáležalo, horší boli, ako som už uviedol, naši slovenskí žandári doma.
Pri tomto povinnom nádeníčení sme si ani nestihli dostatočne uvedomiť, že sa blížia Vianoce, Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri. Tiesnivé, chmúrne boli sviatky pokoja a mieru onoho roku a táto charakteristika sa pre ne tentokrát ozaj veľmi nehodila. U nás, v našej rodine boli smutné a chmúrne aj preto, že sme žili v tom čase v nevýslovnej biede. Nebolo čo do úst položiť. Vianoce zmiernili toto strádanie aspoň čiastočne na niekoľko sviatočných dní.
Ale to prežívali horšie skôr dospelí, naši rodičia. My, deti sme tie zlé časy natoľko ani nevnímali, pre nás Vianoce boli Vianocami, radosť z týchto tradičných rodinných sviatkov nám nedokázali skaliť ani výslovný nedostatok potravín, ani výhražné dunenie kanonády približujúceho sa frontu, ani dusná atmosféra nemeckej okupácie a z nej vyplývajúca všeobecná neistota, pocity ohrozenia života. Pre nás Vianoce ostávali Vianocami so všetkým, čo k tomu patrí: s vyzdobenou vysokou jedličkou v kúte izby, so skromnými darčekmi pod ňou, s predvečernou omšou v nádhernom muránskom gotickom kostole, so štedrou večerou pozostávajúcou z tradičnej kapustniarky a makových opekancov, s družnými večernými chvíľami pri rozkúrených keramických kachliach v tmavej izbe, ktorú osvetľovali len plamene plápolajúcich polien cez malé otvory vnútorných liatinových dvierok – vonkajšie dvierka kachieľ bývali v tých chvíľach otvorené – s koledami nás, detí u starých rodičov i sladkými maškrtami, hoci sa nám ich ušlo tentokrát len poskromne, skôr symbolicky ako dosýta.
Detský svet je už od vekov
a vždy bude taký: nechce nič zľaviť zo zafixovaného návyku tradícií a najmä takých vznešených, ako sú vianočné tradície. Všetko to slávnostné, hrejivé, dojímavé musí byť, čo aj v skromnejších podmienkach, nič z neho sa nesmie vynechať – deťom by sa to nerátalo. O čokoľvek tradičného ochudobnené, nevôľou dospelých dokaličené Vianoce by zarmútili detskú dušu, zjazvili by ju nevyliečiteľnou, nakalcifikovateľnou kavernou, ktorá by ich omínala po celý život.
Preto apelujem na vás, vy veľkí dospelí, za žiadnych okolností, nikdy nekradnite deťom Vianoce! Neochudobňujte ich ani o štipku ich tradičného hrejivého čara. Už aj preto nie, lebo čo dobré a pekné sa zaseje do detskej duše v útlom veku, zapustí v nej hlboké korene, ktoré zásobujú potom človeka životodarnou silou po celý život. A jedinečné kúzlo kresťanských Vianoc, v našich rodinách určite najkrajších a najdôstojnejšie oslavovaných sviatkov, takú životodarnú silu nesporne má.
Aj teraz, v týchto ťažkých vojnových časoch, v dusnote nemeckej okupácie, sme sa my doma u nás, ale aj v ostatných muránskych domoch, v chyžiach presýtených vôňou vianočných jedličiek, posilňovali týmto odvekým mravným ľudským posolstvom Vianoc. Napriek tomu, že vianočné stoly boli v nejednej rodine o hodne skromnejšie ako po minulé roky, napriek tomu, alebo práve aj preto, že v niektorých rodinách zostalo pri stole prázdne miesto po otcovi, manželovi, bratovi, synovi už natrvalo – po tých, čo sa domov už nikdy nevrátia, alebo prechodne po tých, čo sa ako štvanci museli ukrývať pred pomstou dočasných víťazov. Aj v týchto smutno-krásnych dňoch sme viac ako inokedy preciťovali silu i pravdu aj ďalšieho odkazu evanjelia: „Nielen chlebom je človek živý ...“
Akéže boli teda tie Vianoce roku tisíc deväťsto štyridsiateho štvrtého? V našej rodine sviatočné, sviatočné aj v tom zmysle, že sa svojou náplňou líšili od režimu všedných dní nepriateľom obsadenej obce.
Na Štedrý deň predpoludním sme so sestrou, ako dvaja najstarší z detí, vyzdobili vianočný stromček – jedličku, ktorú nám do krížového dreveného podstavca pochystal otec. Mama piekla koláče z múky, ktorou nás obdarovali starí rodičia. Po skromnom pôstnom obede pokračovali prípravy štedrovečernej večere. Lákavá vôňa varenej kapustnice zapĺňala dom. V tom príjemnom kyslou kapustou odorovanom ovzduší kuchyne som na starom škrípajúcom mlynčeku mlel mak na opekance. Z kopy pekne naukladaného, deň predtým naštiepaného dreva v drevárni, som potom nanosil do kuchyne ku sporáku i do izby ku kachliam. Vrchovato naplnené drevené debničky. Mladší súrodenci šantili na zasneženom dvore a sánkovali sa na blízkej Konskej ulici.
V podvečer sme sa niektorí z domu vychystali na predvečernú omšu, po návrate z kostola nasledovala štedrovečerná večera, posedenie pri stromčeku, odovzdávanie darčekov. Po rušnom večernom virvare – šesť detí v rodine ho dokáže vyprodukovať v dostatočnom množstve i v pestrom programovom sortimente – všetko najmladšie išlo spať. My ostatní sme sa hrali človeče, nezlob sa a čakali na omšu, ktorú pôvodne Nemci zakázali, ale neskôr zákaz odvolali.
Čo bolo neobvyklé v ten večer? Keď sme sa vracali v ten večer z polnočnej omše z kostola, z domu od Englov, kde sídlila akási nemecká generalita, sa ozýval spev Nemcov. Zreteľne sme počuli nielen nápev, ale aj slová piesne Stille Nacht, heilige Nacht. Bežné nočné patroly Nemcov po uliciach sme nevideli.
Dobre, že Nemci posunuli cez sviatky aj svoj budíček zo šiestej hodiny na siedmu. To nám umožnilo aj po návrate z polnočnej omše na prvý deň vianočný ráno dlhšie si pospať. Táto zmena nám pripadala neobvykle príjemná, doslova sviatočná, akoby ústupok pre nás.
V kútiku duše sme si zároveň uvedomili, že aj s nimi, našimi nepriateľmi, nás čosi spája, že máme čosi ľudské spoločné – kresťanské tradície. Inak po celú tú neskorú jeseň čo sa Nemci natrvalo usadili v obci, budila nočná stráž svojich súkmeňovcov roztrúsene ubytovaných po jednotlivých domoch so železnou dôslednosťou každé ráno o šiestej. Do tmavého zimného rána sa vždy prenikavo zaryl ostrý hvizd píšťalky, doplňovaný alarmujúco dôrazným ťahavým „austehen“ – vstávať! Vojak s píšťalkou pobehoval dolu ulicou a od domu k domu budil týmto spôsobom vojakov. Ale aj nás, deti. Mladšie na nemecký vojenský budíček síce veľmi nereagovali, nanajvýš sa vyrušené zvukom píšťalky v posteli pomechrili, prehodili sa na druhý bok a spali ďalej. Ja som po nemeckom budíčku už zaspať nevedel.
Obidva sviatočné vianočné dni
mali stereotypný priebeh: raňajky, tentokrát však nie nesladený šípkový čaj s posúchom z otrúb, ale biela sladená káva (náhražková melta káva) s bieložltým sladkastým kysnutým koláčom. O desiatej kostol, po návrate sviatočný obed, popoludní tradičné karty v súkromí, v rodinách kamarátov. Hostince boli totiž cez tie Vianoce zatvorené.
Všedné dni medzi Vianocami a Novým rokom nám spestrili už spomínaní nemeckí vojaci – vysokoškoláci. A potom prišiel Silvester a zase Nový rok 1945. Silvester, tak ako Štedrý večer pripadli toho roku na nedeľu. Silvestra a Nový rok sme oslavovali doma omnoho skromnejšie, len akoby dozvuky Vianoc. Zásoby proviantu v našej domácnosti boli v dôsledku vianočnej štedrosti vyčerpané.
Nemci oslavovali Silvestra a príchod Nového roku pompézne. U Englov sa na Silvestra zase spievalo a Nový rok vítali vojaci detonáciami delobuchov či granátov, streľbou z pechotných zbraní a ohňostrojom rôznofarebných rakiet. Všetci ozbrojenci majú na zvukové a svetelné efekty vždy všetko potrebné poruke.
Keď som po ich hlučnom vítaní Nového roku zaspával, spomínam si, udivovala ma trúfalosť a guráž Nemcov vítať Nový rok použitím bojovej techniky – zbraní, ktoré sa na frontoch už pokorene skláňali pred presilou protivníka, ale tu v obsadenom zázemí, kde im nikto nekládol organizovaný odpor, sebavedome nimi buntošili a dlho narúšali pokoj silvestrovskej noci. Zároveň som sa, zaspávajúc v to pondelkové novoročné ráno 1945 – bolo už hlboko po polnoci, utešoval, že tohto roku už vojna iste skočí. A bude po všetkom. Po strašnom utrpení, ktoré sa už nesmie opakovať. Po všetkom aj pre nás, ak to, čo nás ešte čaká, v zdraví prežijeme.
Bolo dávno po jednej po polnoci,
keď efektná svetelná a zvuková paráda Nemcov prestala. Chvíľu sa ešte ulica ozývala hlučnou vravou rozjarených vojakov, čo sa rozchádzali po dvoroch do svojich ubikácií v usínajúcich domoch muránskych domácností. Potom zaplavilo ulicu i dvory velebné ticho novoročnej noci. V polospánku som ešte počul hodiny na veži odbíjať dve. Potom som sa bezbolestne prepadol do pôvabnej krajiny snov. Snívalo sa mi o obecnom pastierovi Janovi z Ratkovského Bystrého, čo každé ráno pri vyháňaní kráv na pašu zaplavoval dedinu nádhernými zvukmi svojej mosadznej trúby. Takými majstrovsky vznešenými, že sa ani nehodili do takej ošarpanej a biedou gniavenej dedinky. Kráčali sme spolu rozkvitnutou lúkou. Jano zanietene trúbil, až sa ako v prudkom vetre pod podmaňujúcimi tónmi jeho trúby hlboko k zemi skláňali chlpy trávy prešperkovanej purpurom divých makov i bielo rozkvitnuté kríky tŕnok. Všetko sa to pred nami vlnilo, oslnivo žiarilo, trblietavo tančilo ako vysnívaná oáza pokoja a mieru. Široko vôkol nás samý jas, pohoda. Zadúšavým šťastím rozspievaná krajina. O vojne ani chýru.
V dňoch medzi Vianocami a Novým rokom sa ubytovala v miestnostiach susednej krčmy, ktorú predtým boli opustili maďarskí delostrelci, skupina mladých nemeckých vojakov. Zo traja prišli raz večer k nám s podobnou žiadosťou ako nedávno maďarskí vojaci – chceli si uvariť na sporáku trošku čaju. Vyhoveli sme im, veď ako inak. Aj sme ich ľutovali, aj sme si nemohli dovoliť niečo im odmietnuť. Nuž tak sa prevarila voda, čaj i cukor si priniesli. A keď zistili, že viem trošku po nemecky a že som študent, „prilepili“ sa na mňa a spriatelili sme sa. Čaju sme navarili veľa, a tak, chudáci, ponúkali i nás.
Aj oni boli študenti, vysokoškoláci.
Jeden sa predstavil ako medik, budúci lekár. Rozcítili sa, rozľútostili a bez zábran vyjadrovali pred nami svoje pacifistické túžby. Vojny mali už plné zuby. Medik vytiahol z náprsnej tašky rodinné fotografie a vyrozprával nám tragédiu svojej rodiny. Otec mu už dávnejšie padol na východnom fronte, staršieho brata zaradeného do Rommelovho Afrika – korpusu pohltila africká púšť, mladšia sestra zahynula doma pri bombardovaní. Zostala mu doma utrápená matka. Pri rozprávaní začal slziť. Mátožila ho zlá predtucha, že teraz je na rade on. Zajtra ich majú presunúť na juh, na front do Maďarska. Bál sa, že sa odtiaľ živý nevráti.
Bolo nám tých chlapcov zrazu ľúto. Trúchla nálada sa zmocnila aj nás. Uľútostilo sa ich aj mame a navrhla, aby som ich pozval do našej izby k vianočnej jedličke. Pozvanie ochotne prijali, natešení sa presunuli do izby, ale pri vianočnom stromčeku sa ešte viac rozľútostili. Individuálnym smútkom rozatomizovanú skupinu sa pokúsil zjednotiť jeden z nich, navodiac prijateľnejšiu spoločnú nostalgickú náladu, keď príjemným tlmeným tenorom zanôtil Stille Nacht, heilige Nacht... Všetci sme sa k nemu pridali. A títo traja mladí ľudia, ktorých ich ctibažná vlasť ovládaná fanatickými bezohľadnými vodcami nemilosrdne hodila napospas frontu, sa iste v tejto chvíli ocitli v spomienkach doma, vo svojich rodinách. Rozvoniavajúca jedlička a vznešené tóny medzinárodne známej dojímavej vianočnej piesne im iste navodili atmosféru Vianoc u nich doma. Potom sme si ešte zaspievali ódickú nemeckú pieseň na oslavu vianočného stromčeka
Ó, Tannenbaum, ó Tannenbaum,
wie treu sind deine Blätter...
A nakoniec sme našli ešte spoločnú reč v latinskej študentskej hymnickej piesni Gaudeamus igitur...
Dúfal som, že spoločný spev aspoň trošku rozptýli melancholicky naladených vojačikov a aspoň nachvíľu utlmí ich strach zo zajtrajšej cesty na front. Rozcítený medik sa však depresie nezbavil, lebo keď sme dospievali Gaudeamus, do nastavšieho ticha sólovo recitatívne zopakoval verš tejto piesne „nos habebit humus“ (doslovne: nás bude mať zem, tzn. zomrieme) a kajúcne sa pritom prekrižoval. Potom sme ešte chvíľu podebatovali, ale vzrušení vojaci, ktorých znepokojovalo zajtrajšie prvé stretnutie s frontom, sa čoskoro pobrali spať. Priateľsky sme sa s nimi rozlúčili, utešujúc sa navzájom, že to, čo nás všetkých čaká, azda šťastne prežijeme, že aj oni sa nakoniec zdraví vrátia domov k svojim.
Kto vie, či v tú noc dokázali pokojne spať, kto vie, ako dopadol ich krst ohňom na fronte, kto vie, či svoju vlasť ešte uvideli.
František Bábela
{jcomments on}





























December 1944 bol štedrý na zimu i na sneh ako vôbec celá zima 1944/45. Záľahy snehu a treskúce mrazy sťažovali život v horách partizánskym zväzom i roztrúseným menším skupinám i jednotlivcom zapleteným do odboja, čo sa potom museli pred pomstou dočasných víťazov skrývať v horách.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-