Posmelení tým, že sa výbuchy definitívne od nás vzďaľujú, stojíme všetci teraz pri dverách a pri oknách a dívame sa na zúriaci živel. Oheň má v sebe čosi fascinujúce a pri všetkej hrôze, ktorú nechcený požiar v človeku vyvoláva, oheň človeka čímsi aj priťahuje. Možno sú to prejavy atavizmov, možno v nás driemu pozostatky dávneho priateľského vzťahu pravekého človeka k ohňu, ktorý sa medzi nimi vytváral tisíce rokov po tom, čo sa pračlovek prestal ohňa báť, keď si už bol ochočil tento neskrotný živel, čo sa mu potom stal verným životným druhom, poskytoval mu teplo a umožňoval mu stráviteľnejšie, chutnejšie upravovať predtým surové pokrmy. Iste, istotne, musel sa tento, niekoľko tisícročí trvajúci dôverný vzťah medzi človekom a ohňom biologicky zakódovať v organizme človeka a dodnes v ňom prežíva v podobe nezmazateľných, geneticky zakódovaných pamäťových stôp.
Aj teraz, ako tu stojíme v mimoriadnej situácii nepriaznivej pre akékoľvek rojčenie, keď ešte neďaleko nás doznievajú ojedinelé výbuchy mín, nemôžeme odtrhnúť pohľad od praskajúcej žiary. Len sa dívame, civieme na toto ohnivé divadlo, neuvedomujúc si ani hrôzu a skazu, čo práve tento oheň niektorým ľuďom v nešťastnom dvore spôsobil. A keď sa nám zdá, že hore vo svahu nad nami prestali vybuchovať míny, otvárame dokonca dvere, vyhrnieme sa všetci na priedomie, aby nám nič, ani sklo okien a dverí nebránilo v pohľade na požiar, aby sme boli s ním v priamom bezprekážkovom vizuálnom kontakte. Ale aj v sluchovom a čuchovom, lebo teraz, čo aj oheň už ochabuje, počujeme zreteľnejšie občasný praskot plameňov a vdychujeme do seba šíriaci sa čmud spáleniska.
Zdá sa, akoby sa dohorievajúci oheň stal signálom pre ukončenie mínometnej paľby. Už dlhú chvíľu nezaznela explózia. Už je ticho, zvláštne, nečakané ticho, až sa nám nechce veriť, že by to peklo, divoká symfónia výbuchov, svetelných zábleskov a šramotu sypajúcej sa trieštiny malo naozaj skončiť. Tanec plameňov požiaru ustáva, už nevyskakujú do výšky, už len labužnícky oblizujú pozostatky trámov. Len keď sa zvyšky strechy s rachotom zrútia, vyšľahnú do tmy roje praskajúcich iskier zlostných, nasrdených ako rojace sa včely. Pomaly mizne aj svetelná žiara, znova nás obklopuje tma. Rozhliadneme sa teraz po dvore. Na bielom snehu vidno množstvo tmavých škvŕn dolu na zemi i na strechách stavísk.
Vraciame sa do domčeka, je tu stále príjemné teplo. Veď sme ani neprestali prikladať do sporáka kvôli tým v izbe. Keďže je pokoj a ticho, znovu zažíhame petrolejovú lampu, stiahneme celkom nízko knôt, pritlmíme svetlo. Pri svetle, najmä pri takomto pritlmenom, sliepňavom, je mimoriadne útulne, ľudsky teplo. A takéto matné svetlo upokojuje, utlmuje zmysly i mozog, privoláva spánok. Ale nespíme. Akosi nemôžeme rýchlo usnúť. Veď takýto takmer dvadsaťhodinový maratón útrap poriadne rozcuchá nervy človeka a napriek únave psychicky rozladený človek nedokáže zaspať. Zvečera by sme boli spali, nebyť náhleho nežiaduceho budíčka mínometnou paľbou. Nové a nové vlny dojmov z rušného dňa zaplavujú unavené vedomie a preberajú nás z driemot. Ani chlapi v izbe nespia, len sa mieštria na podlahe, povzdychávajú. Ale mlčia. Všetci svorne mlčíme. Ako by sme sa boli dohodli, že nenarušíme rečou, ani iným zvukom posvätné ticho, do ktorého sú teraz ako do balzamického kúpeľa ponorené naše duše. Každý chce byť asi v týchto chvíľach sám, sám so sebou a vhĺbený do najskrytejšej podstaty vlastnej existencie, dôverne ohmatávajúci krehučkú škrupinku svojho ja, vrhnutého do marazmu bláznivého sveta, rozjíma o tom, čím to je, že tá škrupinka dokáže tak účinne odolávať tisícom drsných nárazov života a nerozbije sa. Ako zabudnuté stratené vajíčko na podlahe prázdneho nákladného vagóna, ktorý sa odtrhol od súpravy a nekontrolovanou rýchlosťou sa rúti po trati, vajíčko sa kotúľa po podlahe, naráža hneď na jednu, hneď na druhú, tretiu, štvrtú stenu, odráža sa od nich a znovu sa ten zmätený pohyb opakuje dovtedy, kým ..... Kým nepríde posledný osudný náraz.
Je príjemné rozjímať o tom, čudovať sa tomu všetkému a potajme ďakovať komusi, čomusi, že tá naša škrupinka je ešte celá. To sú tie nádherné dotyky s večnosťou, tiché rozhovory s tajomným Neznámom, pri ktorom chce byť človek sám, nechce byť nikým, ničím rušený.
Ticho kraľuje ďalej. Ticho v nás, ticho v domčeku, na dvore, všade vonku, v celej dedine. Akoby ani neprechádzal tadiaľto front, akoby pred chvíľou ani nezúrila okolo nás mínometná paľba. Ticho, a v ňom dozvuky prežitého strachu. V rýchlom slede nebezpečných udalostí sme ho ani nestihli nejako hlbšie priebežne prežívať, teraz dodatočne rezonuje v nás s dotieravou naliehavosťou a evokuje v nás všetky posledné hrôzy, reprodukuje nám ich v zrýchlenej frekvencii ako v zrýchlenom filme, ako zručný maliar nám ich bravúrne jediným ťahom štetca načrtáva na veľké plátno našich predstáv.
Ticho. Ticho je zaujímavý jav. Ono je vlastne určitou kvalitou zvuku. Ako fyzikálny jav, ako opak zvuku, ticho neexistuje. Pojem ticho je subjektívnym ľudským slovným symbolom na označenie relatívneho stavu, v ktorom ľudské ucho žiadne zvuky nevníma. Ale zvuky existujú permanentne vo svete okolo nás, aj keď ich my, ľudia, neregistrujeme, lebo sú, ako sa učene hovorí „pod prahom“ alebo „nad prahom“ počutia. Iné živočíchy, prípadne špeciálne fyzikálne prístroje ich registrujú ako infrazvuky, ultrazvuky.
Príroda to predsa len múdro zariadila, keď v nekonečnej škále rôznych zvukov, v ich rozsiahlom rozpätí, vymedzila úsek, v ktorom ľudské ucho nič nepočuje, v ktorom nastáva pre človeka nehmotné lahodné ticho. V ňom sa človek vypojí zo zvukovej kulisy sveta a v plynúcom bezzvučne môže relaxovať, odpočívať, vplávať do utešenej zátoky bdelého snenia.
A aké rôzne podoby môže mať to naše ľudské ticho! Vynútené ticho v školskej triede – vynútené príkazom učiteľa alebo strachom žiakov pred začínajúcim skúšaním, zbožné ticho v interiéri chrámu, pietne ticho pri rakvi mŕtveho, pokorné ticho spánku, napäté ticho pred búrkou, pred vojenským útokom, skrúšené ticho nešťastia... Momentálne ticho v našom azylovom domčeku bolo zmesou viacerých kvalít ticha: zaváňalo strachom, napätím a zlovestne v ňom vyzváňala ničota, depresia.
Pozerám na svoje hodinky, ukazujú štvrť na dve. Zrazu v izbe niečo strašne zhrmotalo. Tam, za dverami, kde ležia na podlahe chlapi. Hrmot nás náramne vydesil, tak prenikavo sa zaryl náhly zvuk do uspávajúceho ticha. Všetci v kuchyni sme vyskočili zo svojich miest, zvedaví, čo to chlapi v izbe zrútili. Zhrozili sme sa, keď sme si uvedomili, akú škodu mohli spôsobiť domácemu, ak mu niečo vzácne v izbe rozbili. Beriem do rúk zo stola petrolejku, vyťahujem knôt na plné svetlo a všetci sa rútime zvedaví do izby. Tí štyria tam už zdvihnutí sedia, vyľakaní sa nechápavo rozhliadajú po izbe, prižmurujúc oči pred náhlym svetlom lampy a ubezpečujú nás, že oni nič nezrútili, že veď už dlhý čas pokojne ležia, driemu, ani sa z podlahy nezdvihli. Inšpektorsky kontrolujeme pri svetle lampy celú izbu, všetko je na svojom mieste, stoličky za stolom riadne stoja, žiadna nie je prevrátená, gobelínové obrázky visia pokojne na stene, hlinená váza na kvety stojí prázdna, neporušená na skrini, postele stoja riadne na svojich nohách, okná sú celé a riadne zatvorené, ani na podlahe nenachádzame nič spadnuté, čo by bolo mohlo vydať tie zvuky. A hrmot sme predsa všetci jasne počuli, aj my v kuchyni, aj oni v izbe. Znelo to podobne, akoby na podlahu dopadla z výšky ťažká dlhá reťaz. Silný náraz spodného konca reťaze bol potom ešte doprevádzaný dlhšie doznievajúcim zvukom postupne dopadajúcich ďalších ohniviek reťaze na zem. Niečo také, akoby niekto hodil koniec reťaze na podlahu a pridŕžajúc ju v rukách, by potom pribrzdene, spomalene spúšťal zvyšok reťaze na hromadu.
Teda, tu už nie je niečo s kostolným riadom!
(Pokračovanie)

































(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-