ho, hladkáme po pleciach, po čiernej kučeravej hlave. Vstáva zo stoličky, objíma nás tiež. Potom si dojatý opäť sadá, vezme pušku, sklopí hlaveň do debny na drevo, otvorí záver, vyberie z hlavne zmrznutý náboj, vyhodí ho nedbalo medzi polená, zasunie do hlavne ďalší, zatvorí pušku, zaistí ju. Pozorne sledujem spoza jeho chrbáta, stojac nad ním, celú tú procedúru, upäto sa dívam na jeho pravú ruku, ako ňou šikovne manipuluje s puškou. Keď ju zaistí, podrží chvíľku zamyslene dlaň na závere, akoby chcel pušku natrvalo zapečatiť. Dívam sa, dívam na chrbát jeho robustnej chlapskej ruky, na hrubé prsty, na drsnú, frontovou špinou zájdenú pokožku. V tejto chvíli je pre mňa táto špinavá čierna ruka najmilšou, najvzácnejšou zo všetkých rúk na svete.
A v duchu vzdávam vďaku tomuto jednoduchému mužovi, v civile akiste pastierovi, potomkovi sedmohradských Valachov, čo nám v uniforme obyčajného rumunského vojaka, prvý z druhej strany frontu, prvý z osloboditeľov priniesol do chalúpky tejto podhorskej dedinky tak ťažko vykúpené posolstvo slobody, posolstvo mieru. Brodiac sa opadajúcimi vodami skazonosnej vojnovej potopy, vypachtený, utrmácaný, ale opitý šťastím víťazstva, prináša nám triumfálne vo zdvihnutej, bahnom močarín zašpinenej ruke vytúženú ratolesť olivovú.
Domáci mu už medzitým nalieva ešte teplé mlieko, ukrajuje mu aj z veľkého pecňa chleba. Ponúka aj nám plné hrnčeky na stole, aby sme s hosťom spolu poraňajkovali. Z nás sa nikto nemá do jedla, zrazu nám nechutí. Radosť, ktorá náhle vystriedala strach z Nemcov, je priveľká, zablokovala v nás aj tráviace procesy. Vojak si pochutnáva na domácich raňajkách. Odhrýzava si veľké sústa chleba a zapíja ich dlhými dúškami mlieka. Nenáhli sa s jedením, pomaly dôkladne prežúva a mlčanlivo si nás pritom prezerá. Iste mu dobre padne pohovieť si v tomto domácom civilnom prostredí v teplej kuchyni. Ale nezdržal sa medzi nami dlho. Keď dojedol, nasadil si na hlavu teplú kožušinovú čiapku, nahodil na seba biely maskovací plášť a rozlúčil sa s nami. Všetci sme mu doslova nanútili svoje pravice. Vyprevadili sme ho na dvor až po bránku. Popriali sme mu skorý koniec vojny a šťastný návrat domov. Kráčajúc po ulici nás ešte pozdravil nad hlavou zdvihnutou puškou, pustil sa hore po ceste za svojimi druhmi. Vysunutá prieskumná skupina musí dokončiť prieskum dediny a referovať nadriadeným o výsledku. Vojna ešte trvá, vojaci musia ďalej plniť nebezpečné bojové úlohy, robiť prieskum, útočiť v rojniciach, brániť sa v zákopoch, proste bojovať i – umierať. To len v našom chotári sa vojna skončila, dúfajme, že nadobro skončila.
Až teraz sme sa mohli spokojne porozprávať s domácim. Manželka ešte neporodila, je z toho aj on, chudák, utrápený. Veru, zlý termín si vybrala na pôrod. Vojna vyháňa matky v civilizovanom dvadsiatom storočí rodiť deti do jaskýň. Pekná civilizácia! Návrat do divočiny praveku. Dobre, že nám ostali ešte dáke jaskyne.
Nič nám už teraz nemohlo zabrániť v okamžitom návrate domov. Poďakovali sme sa domácemu, dobrému človekovi za prechodný azyl, za nocľah v útulnom domčeku v tej neútulnej zlej frontovej noci a srdečne sme sa s ním rozlúčili. Ani sme po rušnej noci, nevyspatí, necítili žiadnu únavu, kým sme sa vyštverali z hlbokého kotla dediny hore na hradskú a potom do sedla Prednej Hory odkiaľ sme to mali takmer po Muráň stále nadol. A smerom nadol sme nasadili rezké, svižné tempo. Aj starší, napodiv, vládali s nami mladšími. Všetkých nás poháňala radosť, nevýslovné opojenie z vytúženej slobody, túžba zvítať sa čím skôr so svojimi najbližšími doma a podeliť sa s nimi so svojím šťastím, spolu vychutnávať radostné chvíle novej skutočnosti.
Početné serpentíny jedna za druhou ostávali za nami. Asi v tretine cesty sme narazili na veľký kráter na hradskej. Tesne nad veľkou zákrutou, strmý svah nad cestou, prudký zráz pod cestou – dobre si to miesto Nemci vybrali, aby sa diera nedala obísť ani spodkom ani vrchom – zívala na nás po celej šírke cesty jama asi jeden meter hlboká. Musíme sa vyštverať v snehu po kolená vysoko do strmého svahu, aby sme ju obišli a mohli pokračovať v ceste.
- Pozor, chlapci, pozor na míny, obchádzka môže byť podmínovaná! – upozorňuje nás otec. Tak sa robí, cesta sa odstrelí, urobí nepriechodnou a možnú obchádzku z jednej i z druhej strany zamínujú. Ale pred nami už tadiaľto niekto prechádzal, vo svahu hore nachádzame stopy v snehu. Možno niektorí z Muránčanov sa už pred nami pobrali domov. Opatrne sa držíme prebrodenej trasy, nevybočujeme z vyšliapaného chodníka. Takmer na zadkoch sa spúšťame zo strmého svahu späť na cestu. V najväčšej zákrute celého úseku, tam, kde do vonkajšieho ohybu zákruty vyúsťuje zhora úzka dolinka, tuším, Voľková sa volá, v ktorej údajne straší, stretávame prvého ruského vojaka.
Mladý, zo dvadsaťročný soldat doprevádzaný dvoma našimi krajanmi – Muránčanmi kontroluje zamínovanie cesty. Pred sebou nesie v ruke vo zvislej polohe dlhú tenkú oceľovú tyčku, ako ľudový prútkar, hľadač podzemných prameňov vody ju zľahka nadnáša nad terénom. Ak sa priblíži k nejakému kovovému predmetu ukrytému v snehu, k míne, detektor vydáva zvukový signál pí-pí-pí. Miesto nálezu označuje červenou zástavkou. Keď sme k nim došli, zastali sme a obdivovali sme vojačika – kúzelníka, čo práve teraz, pred našimi očami objavil v snehu nad cestou mínu a triumfálne zagániac na nás, zabodával do snehu tyčku s červenou zástavkou.
A potom sme sa zvítali. Sprievodcovia mu naznačili, že sme ich krajania, že sa vraciame z nemeckého zajatia. Zvítanie bolo búrlivé, srdečné a vtedy som sa prvýkrát stretol s tradičnou ruskou pohostinskosťou. S pohostinskosťou v obrátenom garde, lebo hostiť sme mali vlastne my, domáci, jeho, prichádzajúceho. Zo svojej neveľkej zásoby z poľnej vojenskej fľašky nám vojak – mládenec dobrosrdečne ponúkol dúšok ostrého na zahriatie, lebo zima bola veľká, až trešťalo. „Kuľaš“ – hliníková fľaša v plstenom zelenkavom obale putoval z ruky do ruky, od úst k ústam. Keď došiel rad na mňa, dychtivo som si glgol a – vyrazilo mi dych, mal som dojem, že mi ohnivý plameň spaľuje hrdlo, detsky som sa rozkašľal. Vojačik sa s pochopením na mňa usmial, úprimne ma poľutoval a prehlásil, pokiaľ som tomu rozumel, že chápe, že som primladý a také veci iste nepíjam, že je to „spirit“ a utešujúco ma inštruoval, ako to mám robiť: upil si z fľaše, načrel do dlane snehu, napchal si ho do úst a nabádal ma, aby som prípitok na zvítanie týmto spôsobom zopakoval. Spomínam si, že sa pritom, huncút, predsa trošku škodoradostne uškŕňal, keď triumfoval nado mnou, čo som ešte nemal skúsenosti s konzumovaním špiritusu vo frontových podmienkach.

Tí dvaja naši Muránčania, čo hľadali míny s Rusom, nás poinformovali, ako prešiel front cez našu dedinu.
- Zabili ti kamaráta, - oznamujú mi trúchlivo.
- Koho?
- Jana Sisika.
Nechcem veriť vlastným ušiam. Môj mozog nie je schopný registrovať, spracovať a najmä pochopiť túto informáciu. Moje vedomie ju odmieta. A doráža ma bezprostredne nasledujúca emócia. Kamarátova vyhrážka, že ma príde hrdúsiť, ak ho náhodou zabije. A strašlivé zvukové znamenie v domčeku na Muránskej Hute v noci. Žeby to súviselo s jeho hrozbou? Žeby sa tým rachotom reťaze bol rozlúčil so mnou? On, ďalej žijúci duch so mnou, ďalej žijúcim človekom pri odchode do iného sveta?
- Veru, zabila ho mína a nielen jeho, ale aj dvoch odrazu, aj jeho suseda Ďurka Beňu.
A dodávajú hneď podrobnosti. Po menšej prestrelke v dedine, keď paľba utíchla, vyšli obidvaja mládenci zo svojej skrýše z pivnice. Aby lepšie dovideli na rumunské trény, čo prichádzali od Revúcej, postavili sa na lavičku pred Sisikovým domom. Náhodná zblúdilá nemecká mína vystrelená odkiaľsi od Prednej Hory dopadla nanešťastie tesne vedľa nich. Lievikovitý rozptyl črepín, zblízka veľmi hustý, ich zasiahol naplno, bralo ich tak od kolien vyššie, najmä brucho, prsia, hlavu. Janko Sisik šestnásťročný, Ďurko o dva roky starší.
Skormútený kráčam nadol cestou. Všetci sme zrazu usmútení. Pred dedinou stretávame ďalších ľudí, aj tí nám referujú o tragédii dvoch mládencov.
(Pokračovanie)

František Bábela
{jcomments on}