ho, hladkáme po pleciach, po čiernej kučeravej hlave. Vstáva zo stoličky, objíma nás tiež. Potom si dojatý opäť sadá, vezme pušku, sklopí hlaveň do debny na drevo, otvorí záver, vyberie z hlavne zmrznutý náboj, vyhodí ho nedbalo medzi polená, zasunie do hlavne ďalší, zatvorí pušku, zaistí ju. Pozorne sledujem spoza jeho chrbáta, stojac nad ním, celú tú procedúru, upäto sa dívam na jeho pravú ruku, ako ňou šikovne manipuluje s puškou. Keď ju zaistí, podrží chvíľku zamyslene dlaň na závere, akoby chcel pušku natrvalo zapečatiť. Dívam sa, dívam na chrbát jeho robustnej chlapskej ruky, na hrubé prsty, na drsnú, frontovou špinou zájdenú pokožku. V tejto chvíli je pre mňa táto špinavá čierna ruka najmilšou, najvzácnejšou zo všetkých rúk na svete.
A v duchu vzdávam vďaku tomuto jednoduchému mužovi, v civile akiste pastierovi, potomkovi sedmohradských Valachov, čo nám v uniforme obyčajného rumunského vojaka, prvý z druhej strany frontu, prvý z osloboditeľov priniesol do chalúpky tejto podhorskej dedinky tak ťažko vykúpené posolstvo slobody, posolstvo mieru. Brodiac sa opadajúcimi vodami skazonosnej vojnovej potopy, vypachtený, utrmácaný, ale opitý šťastím víťazstva, prináša nám triumfálne vo zdvihnutej, bahnom močarín zašpinenej ruke vytúženú ratolesť olivovú.
Domáci mu už medzitým nalieva ešte teplé mlieko, ukrajuje mu aj z veľkého pecňa chleba. Ponúka aj nám plné hrnčeky na stole, aby sme s hosťom spolu poraňajkovali. Z nás sa nikto nemá do jedla, zrazu nám nechutí. Radosť, ktorá náhle vystriedala strach z Nemcov, je priveľká, zablokovala v nás aj tráviace procesy. Vojak si pochutnáva na domácich raňajkách. Odhrýzava si veľké sústa chleba a zapíja ich dlhými dúškami mlieka. Nenáhli sa s jedením, pomaly dôkladne prežúva a mlčanlivo si nás pritom prezerá. Iste mu dobre padne pohovieť si v tomto domácom civilnom prostredí v teplej kuchyni. Ale nezdržal sa medzi nami dlho. Keď dojedol, nasadil si na hlavu teplú kožušinovú čiapku, nahodil na seba biely maskovací plášť a rozlúčil sa s nami. Všetci sme mu doslova nanútili svoje pravice. Vyprevadili sme ho na dvor až po bránku. Popriali sme mu skorý koniec vojny a šťastný návrat domov. Kráčajúc po ulici nás ešte pozdravil nad hlavou zdvihnutou puškou, pustil sa hore po ceste za svojimi druhmi. Vysunutá prieskumná skupina musí dokončiť prieskum dediny a referovať nadriadeným o výsledku. Vojna ešte trvá, vojaci musia ďalej plniť nebezpečné bojové úlohy, robiť prieskum, útočiť v rojniciach, brániť sa v zákopoch, proste bojovať i – umierať. To len v našom chotári sa vojna skončila, dúfajme, že nadobro skončila.
Až teraz sme sa mohli spokojne porozprávať s domácim. Manželka ešte neporodila, je z toho aj on, chudák, utrápený. Veru, zlý termín si vybrala na pôrod. Vojna vyháňa matky v civilizovanom dvadsiatom storočí rodiť deti do jaskýň. Pekná civilizácia! Návrat do divočiny praveku. Dobre, že nám ostali ešte dáke jaskyne.
Nič nám už teraz nemohlo zabrániť v okamžitom návrate domov. Poďakovali sme sa domácemu, dobrému človekovi za prechodný azyl, za nocľah v útulnom domčeku v tej neútulnej zlej frontovej noci a srdečne sme sa s ním rozlúčili. Ani sme po rušnej noci, nevyspatí, necítili žiadnu únavu, kým sme sa vyštverali z hlbokého kotla dediny hore na hradskú a potom do sedla Prednej Hory odkiaľ sme to mali takmer po Muráň stále nadol. A smerom nadol sme nasadili rezké, svižné tempo. Aj starší, napodiv, vládali s nami mladšími. Všetkých nás poháňala radosť, nevýslovné opojenie z vytúženej slobody, túžba zvítať sa čím skôr so svojimi najbližšími doma a podeliť sa s nimi so svojím šťastím, spolu vychutnávať radostné chvíle novej skutočnosti.
Početné serpentíny jedna za druhou ostávali za nami. Asi v tretine cesty sme narazili na veľký kráter na hradskej. Tesne nad veľkou zákrutou, strmý svah nad cestou, prudký zráz pod cestou – dobre si to miesto Nemci vybrali, aby sa diera nedala obísť ani spodkom ani vrchom – zívala na nás po celej šírke cesty jama asi jeden meter hlboká. Musíme sa vyštverať v snehu po kolená vysoko do strmého svahu, aby sme ju obišli a mohli pokračovať v ceste.
- Pozor, chlapci, pozor na míny, obchádzka môže byť podmínovaná! – upozorňuje nás otec. Tak sa robí, cesta sa odstrelí, urobí nepriechodnou a možnú obchádzku z jednej i z druhej strany zamínujú. Ale pred nami už tadiaľto niekto prechádzal, vo svahu hore nachádzame stopy v snehu. Možno niektorí z Muránčanov sa už pred nami pobrali domov. Opatrne sa držíme prebrodenej trasy, nevybočujeme z vyšliapaného chodníka. Takmer na zadkoch sa spúšťame zo strmého svahu späť na cestu. V najväčšej zákrute celého úseku, tam, kde do vonkajšieho ohybu zákruty vyúsťuje zhora úzka dolinka, tuším, Voľková sa volá, v ktorej údajne straší, stretávame prvého ruského vojaka.
Mladý, zo dvadsaťročný soldat doprevádzaný dvoma našimi krajanmi – Muránčanmi kontroluje zamínovanie cesty. Pred sebou nesie v ruke vo zvislej polohe dlhú tenkú oceľovú tyčku, ako ľudový prútkar, hľadač podzemných prameňov vody ju zľahka nadnáša nad terénom. Ak sa priblíži k nejakému kovovému predmetu ukrytému v snehu, k míne, detektor vydáva zvukový signál pí-pí-pí. Miesto nálezu označuje červenou zástavkou. Keď sme k nim došli, zastali sme a obdivovali sme vojačika – kúzelníka, čo práve teraz, pred našimi očami objavil v snehu nad cestou mínu a triumfálne zagániac na nás, zabodával do snehu tyčku s červenou zástavkou.
A potom sme sa zvítali. Sprievodcovia mu naznačili, že sme ich krajania, že sa vraciame z nemeckého zajatia. Zvítanie bolo búrlivé, srdečné a vtedy som sa prvýkrát stretol s tradičnou ruskou pohostinskosťou. S pohostinskosťou v obrátenom garde, lebo hostiť sme mali vlastne my, domáci, jeho, prichádzajúceho. Zo svojej neveľkej zásoby z poľnej vojenskej fľašky nám vojak – mládenec dobrosrdečne ponúkol dúšok ostrého na zahriatie, lebo zima bola veľká, až trešťalo. „Kuľaš“ – hliníková fľaša v plstenom zelenkavom obale putoval z ruky do ruky, od úst k ústam. Keď došiel rad na mňa, dychtivo som si glgol a – vyrazilo mi dych, mal som dojem, že mi ohnivý plameň spaľuje hrdlo, detsky som sa rozkašľal. Vojačik sa s pochopením na mňa usmial, úprimne ma poľutoval a prehlásil, pokiaľ som tomu rozumel, že chápe, že som primladý a také veci iste nepíjam, že je to „spirit“ a utešujúco ma inštruoval, ako to mám robiť: upil si z fľaše, načrel do dlane snehu, napchal si ho do úst a nabádal ma, aby som prípitok na zvítanie týmto spôsobom zopakoval. Spomínam si, že sa pritom, huncút, predsa trošku škodoradostne uškŕňal, keď triumfoval nado mnou, čo som ešte nemal skúsenosti s konzumovaním špiritusu vo frontových podmienkach.
Tí dvaja naši Muránčania, čo hľadali míny s Rusom, nás poinformovali, ako prešiel front cez našu dedinu.
- Zabili ti kamaráta, - oznamujú mi trúchlivo.
- Koho?
- Jana Sisika.
Nechcem veriť vlastným ušiam. Môj mozog nie je schopný registrovať, spracovať a najmä pochopiť túto informáciu. Moje vedomie ju odmieta. A doráža ma bezprostredne nasledujúca emócia. Kamarátova vyhrážka, že ma príde hrdúsiť, ak ho náhodou zabije. A strašlivé zvukové znamenie v domčeku na Muránskej Hute v noci. Žeby to súviselo s jeho hrozbou? Žeby sa tým rachotom reťaze bol rozlúčil so mnou? On, ďalej žijúci duch so mnou, ďalej žijúcim človekom pri odchode do iného sveta?
- Veru, zabila ho mína a nielen jeho, ale aj dvoch odrazu, aj jeho suseda Ďurka Beňu.
A dodávajú hneď podrobnosti. Po menšej prestrelke v dedine, keď paľba utíchla, vyšli obidvaja mládenci zo svojej skrýše z pivnice. Aby lepšie dovideli na rumunské trény, čo prichádzali od Revúcej, postavili sa na lavičku pred Sisikovým domom. Náhodná zblúdilá nemecká mína vystrelená odkiaľsi od Prednej Hory dopadla nanešťastie tesne vedľa nich. Lievikovitý rozptyl črepín, zblízka veľmi hustý, ich zasiahol naplno, bralo ich tak od kolien vyššie, najmä brucho, prsia, hlavu. Janko Sisik šestnásťročný, Ďurko o dva roky starší.
Skormútený kráčam nadol cestou. Všetci sme zrazu usmútení. Pred dedinou stretávame ďalších ľudí, aj tí nám referujú o tragédii dvoch mládencov.
(Pokračovanie)
František Bábela
{jcomments on}

































(Pokračovanie príbehu Františka Bábelu: A predsa do zajatia)
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-