s lampou sme potom všetko prehľadali, ale nič sme nezistili.
Na netaktné narážky zareagoval otec: - Ale, ale, chlapci, nebuďte takí uštipační! Všetci ste boli v noci veľmi, veľmi krotkí. A hodne poblednutí. Aj potme som videl, ako ste celí vybielení strachom!
Dobiedzavé narážky si naozaj mohli odpustiť. Veď aj oni, ako im to pripomenul otec, v noci určite umierali od strachu. A teraz zrazu akí hrdinovia. Keď už míny okolo nás nepadajú, keď zavetrili, že Nemci sú preč, zrazu sa nevmestia do kože!
Ale myslím si, netreba vidieť v ich siláckych rečiach zlomyseľnosť. Skôr furtácku uštipačnosť, príznačnú pre mnohých ľudí, najmä pre mentalitu mladých. A v tomto prípade aj rafinované maskovanie vlastného duševného stavu, upokojujúcu regeneračnú masáž vlastnej rozjatrenej rany z predošlej noci, šikovné zastieranie vlastného pokorenia strachom. Také, takmer puberťácke odreagovanie sa na účet druhého.
Roztápame sa, rozlievame sa, v ťažko opísateľnej novovzniknutej atmosfére slobody ako maslo v horúcej kaši, rozprávkovo si hovieme v rozprávkovo teplúčko vykúrenej kuchynke rozprávkovo útulného domčeka, opojení radosťou a šťastím, ako Janko s Marienkou v perníkovej chalúpke, keď sa zbavili zlej ježibaby. Aj my sme sa zbavili našej ježibaby. Nemci sú preč! Sú preč! Zmizli, stratili sa. A už sa nevrátia, dá Boh, nikdy nevrátia!
Takmer krochkáme od šťastia ako diviak, keď sa bahní v letnej noci v chladivej mláke hory. Oj, to je len rozkošník! Raz v lete tam, tam, na maďarských hraniciach to bolo, mal som vtedy desať rokov, ma vzal otec na postriežku na diviaka. Do riedkej bukovej hory sme prišli ešte za súmraku, usadili sme sa na posede na mohutnom trojkmeňovom buku, zababúšili sme sa do diek a čakali sme, kým sa riadne zotmie, kým nadíde hodina kúpania diviakov. Neveľkú bahnistú mláku, obľúbené kúpalisko čiernych kráľov týchto dolniackych dubín a bučín, sme mali pred sebou na pár metrov. Ja som mal pripravenú silnú baterku, mal som otcovi na zamierenie posvietiť, keď mi dá znamenie drgnutím do ruky. O ďalekohľadoch na pušky vtedy ešte horári ani nechyrovali. Možno by bol otec vedel zamieriť na trofej aj bez baterky, lebo v riedkej hore bolo dosť vidno, mesiac dorastal, bol už takmer v splne. Ale baterku je dobre použiť aj z iného dôvodu. Náhle svetlo diviaka prekvapí, nachvíľu ustrnie a to práve stačí na zamierenie, na výstrel. Dlho sme čakali, kým sa riadne zotmí. Bolo väčšinou bezvetrie, keď občas pofúklo, prichádzal teplý vetrík z doliny, od ležoviska, od diviakov. Dobre pre nás. Dlho sme už po zotmení čakali aj na príchod čierneho pána baróna do kúpeľa. Približoval sa k mláke pomaly, opatrne. Počuli sme ho zavše zašuchotať v suchom lístí, ale zakaždým chôdzu prerušil, stíchol, zastal. Iste vetril. Oj, diviak, huncút, ten je veru opatrný. Vydrží čakať, postávať, obchádzať, sondovať, skúmať okolie, vetriť. Niekedy celé hodiny. Len keď si je celkom istý, keď sa presvedčí, že mu nič nehrozí, vytiahne sa z húštiny, z hory a odhodlá sa vstúpiť do otvoreného terénu. Veru áno, nevyjde z úkrytu, kým si všetko dôkladne neoverí. Aj teraz. Trvalo celú večnosť, kým sa mu uráčilo ukázať sa nám pri buku najbližšom k mláke. Jasne sme videli jeho siluetu, vyčnievajúci hrebeň, dlhý rypák. Dlho, aspoň nám to vtedy pripadalo veľmi dlho, stálo tam pod šikmo vyrasteným bukom jeho veličenstvo, kým... Kým sa odhodlalo vstúpiť do lákavého kúpeľa. Ale to ste mali potom počuť a vidieť, čo ten v tej mláke stváral! S toľkou rozkošou sa nedokázali kúpať hádam ani starí Rimania.
Keď sa zvalil do bahnistej vody, všetko sa to rozčľapotalo, potom sa prevaľoval z boka na bok, pritom blažene pokrochkával, rozkošnícky odfukoval, v malých občasných prestávkach bez pohybu oddychoval – iste načúval a vetril – ale opäť čľapot, krochkanie, ufkanie. Ten si teda hovel! Ani neviem koľkokrát tú hlučnú procedúru zopakoval. Nevedeli sme sa dočkať konca toho kúpeľa. Otec výstrel odďaľoval, zrejme si chcel dožičiť vychutnať to nočné diviačie divadlo až do konca. Predtým som ešte na nočnej postriežke na diviaky nebol.
Uf, uf, zazneli jeho hlboké duté povzdychy, do majestátneho ticha hory, keď sa konečne sťažka podvíhal z bariny, poobtriasal sa a podišiel k blízkemu stromu, aby dokončil svoju očistnú toaletu a riadne sa poobtieral o odretý kmeň buka a zbavil sa prebytočného bahna i nežiaducich kožných parazitov. Vtom ma drgol otec jemne do ruky. Osvetlený diviak na chvíľu zastal, akoby skamenel. V ostrom svetle baterky sa mu zaligotali drobné diviačie oči i mokré blato po celom tele. Zaligotala sa aj hlaveň otcovej pušky v plameni výstrelu. Zasiahnutý diviak sa ako malý tank rútil dolu svahom bukovej hory. Dohľadať sme ho boli až nasledujúce ráno so psom.
Domáci medzitým ponalieval mlieko do všetkých hrnčekov. My, čo sme boli v kuchyni, sme sa usádzali rozšafne okolo stola.
- Preboha, Nemci! Nemci sem idú! – Ozve sa splašený hlas z izby. Nahrnieme sa všetci zvedavo k oknám a spoza záclon zízame na cestu. Prirodzene, zase riadne vystrašení. V husom pochode s malými odstupmi za sebou prichádza zdola z dediny zasneženou ulicou skupina vojakov v bielych maskovacích plášťoch. Zbrane, pušky a samopaly držia pred sebou v rukách, pripravení na streľbu. Meravieme od strachu. Čo teraz? Ujsť sa už nedá, sú celkom blízko, strieľali by po nás. Ani ukryť sa nieto kde. Bleskove uvažujeme o možných následkoch tohto už naozaj nečakaného stretnutia s nemeckými vojakmi. A s hrôzou si uvedomujeme: veď nás tí môžu vziať so sebou do zajatia!
- Možno k nám neprídu, - utešuje nás domáci. Ej, prídu, potvory, prečesávajú všetky domy, aha, do susedného dvora poniže nás vchádzajú dvaja, ostatní pokračujú cestou hore smerom k nám. So zatajeným dychom sledujeme, či nás predsa len neobídu, či náš domček nevynechajú.
Nevynechali. Jeden z vojakov odbočuje z cesty do nás. Ako biela mátoha ťarbavo otvára jednou rukou bránku, v druhej drží pušku. Otec s domácim sa rýchlo vracajú z izby do kuchyne, my zatvárame za nimi dvere a všetci sa hrnieme do kúta izby za dvere tak, aby nás nebolo vidno, keď sa otvoria dvere do izby. A všetci svorne, aj tí, pred chvíľou veľmi smelí a uštipační. A všetci opäť zmierame od strachu. Kroky na podstení... Otvárajú sa dvere do kuchyne. Od strachu nedýcham. Načúvam celým telom.
(Pokračovanie)


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-