s lampou sme potom všetko prehľadali, ale nič sme nezistili.
Na netaktné narážky zareagoval otec: - Ale, ale, chlapci, nebuďte takí uštipační! Všetci ste boli v noci veľmi, veľmi krotkí. A hodne poblednutí. Aj potme som videl, ako ste celí vybielení strachom!
Dobiedzavé narážky si naozaj mohli odpustiť. Veď aj oni, ako im to pripomenul otec, v noci určite umierali od strachu. A teraz zrazu akí hrdinovia. Keď už míny okolo nás nepadajú, keď zavetrili, že Nemci sú preč, zrazu sa nevmestia do kože!
Ale myslím si, netreba vidieť v ich siláckych rečiach zlomyseľnosť. Skôr furtácku uštipačnosť, príznačnú pre mnohých ľudí, najmä pre mentalitu mladých. A v tomto prípade aj rafinované maskovanie vlastného duševného stavu, upokojujúcu regeneračnú masáž vlastnej rozjatrenej rany z predošlej noci, šikovné zastieranie vlastného pokorenia strachom. Také, takmer puberťácke odreagovanie sa na účet druhého.
Roztápame sa, rozlievame sa, v ťažko opísateľnej novovzniknutej atmosfére slobody ako maslo v horúcej kaši, rozprávkovo si hovieme v rozprávkovo teplúčko vykúrenej kuchynke rozprávkovo útulného domčeka, opojení radosťou a šťastím, ako Janko s Marienkou v perníkovej chalúpke, keď sa zbavili zlej ježibaby. Aj my sme sa zbavili našej ježibaby. Nemci sú preč! Sú preč! Zmizli, stratili sa. A už sa nevrátia, dá Boh, nikdy nevrátia!
Takmer krochkáme od šťastia ako diviak, keď sa bahní v letnej noci v chladivej mláke hory. Oj, to je len rozkošník! Raz v lete tam, tam, na maďarských hraniciach to bolo, mal som vtedy desať rokov, ma vzal otec na postriežku na diviaka. Do riedkej bukovej hory sme prišli ešte za súmraku, usadili sme sa na posede na mohutnom trojkmeňovom buku, zababúšili sme sa do diek a čakali sme, kým sa riadne zotmie, kým nadíde hodina kúpania diviakov. Neveľkú bahnistú mláku, obľúbené kúpalisko čiernych kráľov týchto dolniackych dubín a bučín, sme mali pred sebou na pár metrov. Ja som mal pripravenú silnú baterku, mal som otcovi na zamierenie posvietiť, keď mi dá znamenie drgnutím do ruky. O ďalekohľadoch na pušky vtedy ešte horári ani nechyrovali. Možno by bol otec vedel zamieriť na trofej aj bez baterky, lebo v riedkej hore bolo dosť vidno, mesiac dorastal, bol už takmer v splne. Ale baterku je dobre použiť aj z iného dôvodu. Náhle svetlo diviaka prekvapí, nachvíľu ustrnie a to práve stačí na zamierenie, na výstrel. Dlho sme čakali, kým sa riadne zotmí. Bolo väčšinou bezvetrie, keď občas pofúklo, prichádzal teplý vetrík z doliny, od ležoviska, od diviakov. Dobre pre nás. Dlho sme už po zotmení čakali aj na príchod čierneho pána baróna do kúpeľa. Približoval sa k mláke pomaly, opatrne. Počuli sme ho zavše zašuchotať v suchom lístí, ale zakaždým chôdzu prerušil, stíchol, zastal. Iste vetril. Oj, diviak, huncút, ten je veru opatrný. Vydrží čakať, postávať, obchádzať, sondovať, skúmať okolie, vetriť. Niekedy celé hodiny. Len keď si je celkom istý, keď sa presvedčí, že mu nič nehrozí, vytiahne sa z húštiny, z hory a odhodlá sa vstúpiť do otvoreného terénu. Veru áno, nevyjde z úkrytu, kým si všetko dôkladne neoverí. Aj teraz. Trvalo celú večnosť, kým sa mu uráčilo ukázať sa nám pri buku najbližšom k mláke. Jasne sme videli jeho siluetu, vyčnievajúci hrebeň, dlhý rypák. Dlho, aspoň nám to vtedy pripadalo veľmi dlho, stálo tam pod šikmo vyrasteným bukom jeho veličenstvo, kým... Kým sa odhodlalo vstúpiť do lákavého kúpeľa. Ale to ste mali potom počuť a vidieť, čo ten v tej mláke stváral! S toľkou rozkošou sa nedokázali kúpať hádam ani starí Rimania.
Keď sa zvalil do bahnistej vody, všetko sa to rozčľapotalo, potom sa prevaľoval z boka na bok, pritom blažene pokrochkával, rozkošnícky odfukoval, v malých občasných prestávkach bez pohybu oddychoval – iste načúval a vetril – ale opäť čľapot, krochkanie, ufkanie. Ten si teda hovel! Ani neviem koľkokrát tú hlučnú procedúru zopakoval. Nevedeli sme sa dočkať konca toho kúpeľa. Otec výstrel odďaľoval, zrejme si chcel dožičiť vychutnať to nočné diviačie divadlo až do konca. Predtým som ešte na nočnej postriežke na diviaky nebol.
Uf, uf, zazneli jeho hlboké duté povzdychy, do majestátneho ticha hory, keď sa konečne sťažka podvíhal z bariny, poobtriasal sa a podišiel k blízkemu stromu, aby dokončil svoju očistnú toaletu a riadne sa poobtieral o odretý kmeň buka a zbavil sa prebytočného bahna i nežiaducich kožných parazitov. Vtom ma drgol otec jemne do ruky. Osvetlený diviak na chvíľu zastal, akoby skamenel. V ostrom svetle baterky sa mu zaligotali drobné diviačie oči i mokré blato po celom tele. Zaligotala sa aj hlaveň otcovej pušky v plameni výstrelu. Zasiahnutý diviak sa ako malý tank rútil dolu svahom bukovej hory. Dohľadať sme ho boli až nasledujúce ráno so psom.
Domáci medzitým ponalieval mlieko do všetkých hrnčekov. My, čo sme boli v kuchyni, sme sa usádzali rozšafne okolo stola.
- Preboha, Nemci! Nemci sem idú! – Ozve sa splašený hlas z izby. Nahrnieme sa všetci zvedavo k oknám a spoza záclon zízame na cestu. Prirodzene, zase riadne vystrašení. V husom pochode s malými odstupmi za sebou prichádza zdola z dediny zasneženou ulicou skupina vojakov v bielych maskovacích plášťoch. Zbrane, pušky a samopaly držia pred sebou v rukách, pripravení na streľbu. Meravieme od strachu. Čo teraz? Ujsť sa už nedá, sú celkom blízko, strieľali by po nás. Ani ukryť sa nieto kde. Bleskove uvažujeme o možných následkoch tohto už naozaj nečakaného stretnutia s nemeckými vojakmi. A s hrôzou si uvedomujeme: veď nás tí môžu vziať so sebou do zajatia!
- Možno k nám neprídu, - utešuje nás domáci. Ej, prídu, potvory, prečesávajú všetky domy, aha, do susedného dvora poniže nás vchádzajú dvaja, ostatní pokračujú cestou hore smerom k nám. So zatajeným dychom sledujeme, či nás predsa len neobídu, či náš domček nevynechajú.
Nevynechali. Jeden z vojakov odbočuje z cesty do nás. Ako biela mátoha ťarbavo otvára jednou rukou bránku, v druhej drží pušku. Otec s domácim sa rýchlo vracajú z izby do kuchyne, my zatvárame za nimi dvere a všetci sa hrnieme do kúta izby za dvere tak, aby nás nebolo vidno, keď sa otvoria dvere do izby. A všetci svorne, aj tí, pred chvíľou veľmi smelí a uštipační. A všetci opäť zmierame od strachu. Kroky na podstení... Otvárajú sa dvere do kuchyne. Od strachu nedýcham. Načúvam celým telom.
(Pokračovanie)




























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a