Do neskorého večera bolo čo robiť s kôpkami byliniek, čajíkov, s papundeklovými téglikmi mastičiek, ktoré neboli nikomu na nič. Hanzi si hundral, či s toľkou masťou má pánty natierať a Johan sa na paholkovom dudraní z chuti chichotal.
       Eva Raubner si ich nevšímala, dokončievala svoju robotu. Trinástu komnatu dokonale pozametala, kúsky bezvýznamného nábytku, čo sa tam medzi balíkmi objavili, poukladala ako len najlepšie vedela, a tak zariadila takmer novú izbu, ktorá v inom prostredí mohla  pokojne slúžiť ako čitáreň, knižnica...?! Nakoniec povyťahovala večne zatiahnuté rolety, dokorán poroztvárala okná, aby do tejto časti domu vpustila nielen čistý vzduch, ale celému svetu ukázala: pozerajte, otvorené skrz - naskrz. 
       „Nič tu nie je také, čo by sa vám hodilo. Židovkin dom – konečne taký ako ostatné. Bez záhady, bez tajuplnosti...!“  Eva Raubner mala v ten večer pocit, že týmto činom dáva svetu na známosť pravdu, ktorá ju a jej syna obráni.
       Zadná komora s tovarom pre Indicha bola tentoraz úplne zaplnená. Všetky balíky s látkami potriedili tak, aby sa nič nepoškodilo a aby to, čo sa dalo rýchlo a dobre zužitkovať bolo poruke.
       Prvé čo rozbalila, bolo biele domáce plátno. Na veľkom kuchynskom stole potom celý večer strihala potrebné dĺžky a delila: na košele, na spodné gate, na spodné sukne. Také odstrihnuté poskrúcala a ešte pred večerným kŕmením dala poslať paholkovi:
      „Johan, rozbehni sa ešte domov k Hanzimu.“  A už mu pchala pod pazuchu poriadny balík previazaný akousi haraskou. „Zoberieš plátno a iba toľko mu odkáž, žeby si dal našiť u krajčíra nejaké oblečenie. Má odstrihnuté:  i na košeľu, i na spodné nohavice. Ak bude treba viacej, že ešte dostane. Po ceste nikomu nič nevykladaj, a Paula  - ak že by si ho i stretol - si nevšímaj!“
       Spokojná s vlastným rozhodnutím pokračovala v práci. V duchu sa tešila z jedinečnej možnosti pomôcť najchudobnejšiemu z chudobných – vernému a oddanému Hanzimu.
       Chlapec poslúchol. Vlastne ako vždy, no tentoraz o čosi ochotnejšie, lebo deň mu prešiel iba v samej robote. Už bol i zvedavý čo sa udialo v dedine. Musí ju prejsť celú, kým sa dostane k Hanzimu. Ten býval blízučko kostola v domčeku na spadnutie.
       Frau Evu Raubner robota s delením, strihaním plátna natoľko zaujala, že ani nezbadala kroky po podstení. A to i napriek tomu, že podpätky prichádzajúcej klepkali a tá, nevidiac nikoho, párkrát i nesmelo zavolala:
       „Je tu niekto...?!“ a už stála takmer na prahu pootvorených dverí do kuchyne.
       Eva Raubner zodvihla hlavu a neverila vlastným očiam. Oproti sebe stáli – v patričnom údive – dve mladé ženy.

       Karolína vyšla bočným východom fary a v ruke mala – iba tak, bez koša, či lavóra – dva akési veľké kusy mokrej bielizne.
       „Do večera ešte uschne, a ak nie, vyžehlím i vlhké... Treba mi využiť každú peknú slnečnú chvíľu,“ mienila ešte užitočne dokončiť deň. V Hobgarde letá bývali krátke a daždivé. Keď nepršalo, bolo vzácnosťou, lebo medzi horami rýchlo spŕchne a ani búrkové lejaky s poriadnym hromobitím neboli výnimočné. Dokonca i na prahu jesene.
       „Pane Bože, ešte sa dolámem...!“ viac povedať nestačila.      
       Mala plné ruky mokroty a  nemala dôvod pozerať pod nohy. Veď išla iba po kamennej podstienke. Lenže práve tam Paulo položil plný demižón kyslej vody a zutekal. Darmo ho Hanzi zachytil, nádobu si ani jeden ani druhý nevšímali a tá zostala rovno pod nohami. Karolína sa veru poriadne zľakla, i čisté obrusy skončili v tráve, ale ona spadnúť, nespadla. A tak pozbierala kusy plátna a vrátila sa do fary.

„Môžem plákať ešte raz!“ hundrala a udivene, i zlostne krútila hlavou. „No! Môžem Bohu Otcu ďakovať, že som sa na tom kamení nedolámala,“ uspokojila samu seba a viac sa nepríjemnosti nevenovala. Koniec koncov, nič sa nestalo, ak práve nepočítala dupľovanú robotu s bielizňou.
       V takejto robote ju našiel jej starší brat, farár Michal Stanko. Celý upotený, v tvári červený, s rozcuchanou chlapčenskou snehobielou kečkou prešiel predsieňou do kuchyne ku Karolíne. Už bol aj ustatý. Karolína si však všimla, že okrem únavy ho trápilo niečo omnoho dôležitejšie a vážnejšie. Poznali sa dokonale a mnohokrát nebolo treba ani len ústa otvoriť a vedeli, že nie je všetko tak, ako by byť malo.
       „Dnes ti tá cesta na vodu trvala akosi pridlho. A demižón...?!“ začala veľmi jemne, ale s istou dávkou irónie, ktorú si mohla v takejto situácii dovoliť.
       „Po prvé, vodu nemám a ani mať nebudeme..., teda vodu áno, ale iba z našej studne. Kyslá voda zmizla,“ začal kňaz vysvetľovať. Veľmi mu ale do reči nebolo.
       „Že zmizla voda? Ako to? Vyschol Ferdinand, alebo, nedajbože, všetky pramene?!“ tvárila sa lišiacky začudovane, ale vážnosť jeho argumentom nepripisovala. O demižón na podstienke sa síce potkla, našťastie ho nerozbila a bol tak dobre zapchaný, že sa nevyliala ani len kvapka vody. Demižónik odniesla do studenej komory.
       „Nechaj všetko tak, sadni si tu ku mne. Budem ti rozprávať. Nebudeš sa stačiť čudovať,“  začal farár zdĺhavo ale veľmi zaujímavo.
       Priam farbisto vykresľovať každý detail toho, čo práve dnes skúsil. Že stretol zúrivého Paula pod alejou, že spolu  kráčali do kúpeľov, ako chlapcovi vyprával svoj príbeh, i to, ako - fagan jeden -  so svojou zúrivosťou odrazu ufujazdil... Kňaz rozprával o starom Viktorovi  pri smradľavom bahne, o čarovnom kúte blízkych kúpeľov, o bezstarostnej až rozprávkovej atmosfére, ktorá zaplnila kúsok ukrytého kraja, v ktorom sa predsa len žilo inakšie ako na obyčajnom vidieku na severe, vôbec nie ľútostivej krajiny. Záver vonkoncom nebol radostný. Chlapca niet a ani nabratej vody. To by  nebolo také hrozné, lebo na vodu ešte vždy môže ísť, i chlapec sa v dedine objaví – ak sa už aj tak nestalo,  ale čo bude s Paulovým myslením?! Čo bude s dorastajúcou a dospievajúcou chlapcovou dušou ?!  To kňaza trápilo nadovšetko.
       Medzitým sa popod otvorené okná mihol Hanzi. Iba zamrmlal na pozdrav a nevidel dôvod, aby vyrušoval farára i gazdinú. Iba si všimol, že o čomsi veľmi vážne diškurujú.
       „Hanzi, neponevieral sa tu Paulo?“ okríkla Hanziho Karolína.
       Síce zakričala, ale v jej hlase bolo veľa láskavosti. Mala ho ľudsky rada. Veľmi rada! Veď táto kalika bola súčasťou ich dennodenného života a bez Hanziho by boli dni omnoho pustejšie, márnejšie. Už to, že sa okolo domu neustále motal, napĺňalo osamotenú Karolínu istotou a vzájomnou spolupatričnosťou so stvorou, ktorá iste takto nerozmýšľala. Lenže od Hanziho to nikto ani neočakával.
       „Pravdaže som ho videl. Iba čo sa vliekol. A ťahal plný demižón. Postavil ho doprostred podstienky a chcel zmiznúť. Ale som ho dolapil, lotra...!“ nedopovedal, a že už má naponáhlo.
       „A ďalej?!“ nedalo farárovi.
       Hanzi strhol zamastený klobúčik bez tvaru a vošiel do kuchyne. Nechcelo sa mu vykladať iba tak, cez okno.
       „Sadni si, Hanzi. Dám ti aj niečo prehryznúť... Zatiaľ povedz, čo máš na duši.“
       Karolína paholka prívetivo pozvala a už krájala i chlieb i údenú slaninu. Všetko položila pred Hanziho na ľanový biely obrus, ktorý prikrýval veľký dubový stôl.
       „Pán farár, s tým chlapcom to neskončí dobre!“ krútil hlavou starý, krivý chlap. „Neviem, čo sa robí vo svete – iste  nič dobré -  ale kde sa v tom chlapčisku berie toľká zloba, toľká nevraživosť?! Iba duša do neho chodí spávať a ešte má silu zúriť, zlostiť sa. Hej, zdá sa mi,“ zhlboka sa nadýchol  a dokončil:  „že duša, ...aj tá sa mu zdivela. Na jednej strane pľuje krv, na druhej - bol by schopný zabiť!“
       Takto vážne a takto dômyselne nepočuli Hanziho rozprávať už celú večnosť. Dávno tušili - ani jeho hlava a už vôbec srdce, či myseľ - nie sú prázdne, ale navonok ani jedno, ani druhé okoliu neotváral. Dobrosrdečné myslenie bolo uväznené v telesnej, zďaleka nie dokonalej telesnej schránke paholka, ktorý nemal iné meno, iba Hanzi.
(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}