Johan zákaz neporuší, a Hanzi?! Zaiste nie. I keď jeho prostoduchosť mohla urobiť svoje. Ej, Jákob, Jákob, ani nevieš aký by si tu a teraz bol potrebný. Vo veľkom dome tvojej nebožkej tante Ester...! Dvaja tvoji, tí najbližší nesú svoju večnú vinu a pykajú. Zatiaľ ešte len v objavenom bohatstve tvojich predkov. Lenže i tento spôsob trestu sa môže zmeniť. Čo keď zdivený svet objaví útroby tohto domu, ktoré doposiaľ nikoho nezaujímali?! Čajíky, bylinky, mastičky..., či dobré rady doširoka známej tante Ester nikoho nezlákali. Na čo je dobrá taká nevedomosť! Zatiaľ nám zaručila bezpečie.
Lebo veď..., ak sa ukrivdenému davu oplatilo rozbíjať skromnú Raubnerovu galantériu, čo už potom budú robiť v dome tante Ester?!
Nedá sa otáľať. Farár Stanko bude poznať riešenie.
Do neskorého večera bolo čo robiť s kôpkami byliniek, čajíkov, s papundeklovými téglikmi mastičiek, ktoré neboli nikomu na nič. Hanzi si hundral, či s toľkou masťou má pánty natierať a Johan sa na paholkovom dudraní z chuti chichotal.
Eva Raubner si ich nevšímala, dokončievala svoju robotu. Trinástu komnatu dokonale pozametala, kúsky bezvýznamného nábytku, čo sa tam medzi balíkmi objavili, poukladala ako len najlepšie vedela, a tak zariadila takmer novú izbu, ktorá v inom prostredí mohla pokojne slúžiť ako čitáreň, knižnica...?! Nakoniec povyťahovala večne zatiahnuté rolety, dokorán poroztvárala okná, aby do tejto časti domu vpustila nielen čistý vzduch, ale celému svetu ukázala: pozerajte, otvorené skrz - naskrz.
„Nič tu nie je také, čo by sa vám hodilo. Židovkin dom – konečne taký ako ostatné. Bez záhady, bez tajuplnosti...!“ Eva Raubner mala v ten večer pocit, že týmto činom dáva svetu na známosť pravdu, ktorá ju a jej syna obráni.
Zadná komora s tovarom pre Indicha bola tentoraz úplne zaplnená. Všetky balíky s látkami potriedili tak, aby sa nič nepoškodilo a aby to, čo sa dalo rýchlo a dobre zužitkovať bolo poruke.
Prvé čo rozbalila, bolo biele domáce plátno. Na veľkom kuchynskom stole potom celý večer strihala potrebné dĺžky a delila: na košele, na spodné gate, na spodné sukne. Také odstrihnuté poskrúcala a ešte pred večerným kŕmením dala poslať paholkovi:
„Johan, rozbehni sa ešte domov k Hanzimu.“ A už mu pchala pod pazuchu poriadny balík previazaný akousi haraskou. „Zoberieš plátno a iba toľko mu odkáž, žeby si dal našiť u krajčíra nejaké oblečenie. Má odstrihnuté: i na košeľu, i na spodné nohavice. Ak bude treba viacej, že ešte dostane. Po ceste nikomu nič nevykladaj, a Paula - ak že by si ho i stretol - si nevšímaj!“
Spokojná s vlastným rozhodnutím pokračovala v práci. V duchu sa tešila z jedinečnej možnosti pomôcť najchudobnejšiemu z chudobných – vernému a oddanému Hanzimu.
Chlapec poslúchol. Vlastne ako vždy, no tentoraz o čosi ochotnejšie, lebo deň mu prešiel iba v samej robote. Už bol i zvedavý čo sa udialo v dedine. Musí ju prejsť celú, kým sa dostane k Hanzimu. Ten býval blízučko kostola v domčeku na spadnutie.
Frau Evu Raubner robota s delením, strihaním plátna natoľko zaujala, že ani nezbadala kroky po podstení. A to i napriek tomu, že podpätky prichádzajúcej klepkali a tá, nevidiac nikoho, párkrát i nesmelo zavolala:
„Je tu niekto...?!“ a už stála takmer na prahu pootvorených dverí do kuchyne.
Eva Raubner zodvihla hlavu a neverila vlastným očiam. Oproti sebe stáli – v patričnom údive – dve mladé ženy.
Karolína vyšla bočným východom fary a v ruke mala – iba tak, bez koša, či lavóra – dva akési veľké kusy mokrej bielizne.
„Do večera ešte uschne, a ak nie, vyžehlím i vlhké... Treba mi využiť každú peknú slnečnú chvíľu,“ mienila ešte užitočne dokončiť deň. V Hobgarde letá bývali krátke a daždivé. Keď nepršalo, bolo vzácnosťou, lebo medzi horami rýchlo spŕchne a ani búrkové lejaky s poriadnym hromobitím neboli výnimočné. Dokonca i na prahu jesene.
„Pane Bože, ešte sa dolámem...!“ viac povedať nestačila.
Mala plné ruky mokroty a nemala dôvod pozerať pod nohy. Veď išla iba po kamennej podstienke. Lenže práve tam Paulo položil plný demižón kyslej vody a zutekal. Darmo ho Hanzi zachytil, nádobu si ani jeden ani druhý nevšímali a tá zostala rovno pod nohami. Karolína sa veru poriadne zľakla, i čisté obrusy skončili v tráve, ale ona spadnúť, nespadla. A tak pozbierala kusy plátna a vrátila sa do fary.
„Môžem plákať ešte raz!“ hundrala a udivene, i zlostne krútila hlavou. „No! Môžem Bohu Otcu ďakovať, že som sa na tom kamení nedolámala,“ uspokojila samu seba a viac sa nepríjemnosti nevenovala. Koniec koncov, nič sa nestalo, ak práve nepočítala dupľovanú robotu s bielizňou.
V takejto robote ju našiel jej starší brat, farár Michal Stanko. Celý upotený, v tvári červený, s rozcuchanou chlapčenskou snehobielou kečkou prešiel predsieňou do kuchyne ku Karolíne. Už bol aj ustatý. Karolína si však všimla, že okrem únavy ho trápilo niečo omnoho dôležitejšie a vážnejšie. Poznali sa dokonale a mnohokrát nebolo treba ani len ústa otvoriť a vedeli, že nie je všetko tak, ako by byť malo.
„Dnes ti tá cesta na vodu trvala akosi pridlho. A demižón...?!“ začala veľmi jemne, ale s istou dávkou irónie, ktorú si mohla v takejto situácii dovoliť.
„Po prvé, vodu nemám a ani mať nebudeme..., teda vodu áno, ale iba z našej studne. Kyslá voda zmizla,“ začal kňaz vysvetľovať. Veľmi mu ale do reči nebolo.
„Že zmizla voda? Ako to? Vyschol Ferdinand, alebo, nedajbože, všetky pramene?!“ tvárila sa lišiacky začudovane, ale vážnosť jeho argumentom nepripisovala. O demižón na podstienke sa síce potkla, našťastie ho nerozbila a bol tak dobre zapchaný, že sa nevyliala ani len kvapka vody. Demižónik odniesla do studenej komory.
„Nechaj všetko tak, sadni si tu ku mne. Budem ti rozprávať. Nebudeš sa stačiť čudovať,“ začal farár zdĺhavo ale veľmi zaujímavo.
Priam farbisto vykresľovať každý detail toho, čo práve dnes skúsil. Že stretol zúrivého Paula pod alejou, že spolu kráčali do kúpeľov, ako chlapcovi vyprával svoj príbeh, i to, ako - fagan jeden - so svojou zúrivosťou odrazu ufujazdil... Kňaz rozprával o starom Viktorovi pri smradľavom bahne, o čarovnom kúte blízkych kúpeľov, o bezstarostnej až rozprávkovej atmosfére, ktorá zaplnila kúsok ukrytého kraja, v ktorom sa predsa len žilo inakšie ako na obyčajnom vidieku na severe, vôbec nie ľútostivej krajiny. Záver vonkoncom nebol radostný. Chlapca niet a ani nabratej vody. To by nebolo také hrozné, lebo na vodu ešte vždy môže ísť, i chlapec sa v dedine objaví – ak sa už aj tak nestalo, ale čo bude s Paulovým myslením?! Čo bude s dorastajúcou a dospievajúcou chlapcovou dušou ?! To kňaza trápilo nadovšetko.
Medzitým sa popod otvorené okná mihol Hanzi. Iba zamrmlal na pozdrav a nevidel dôvod, aby vyrušoval farára i gazdinú. Iba si všimol, že o čomsi veľmi vážne diškurujú.
„Hanzi, neponevieral sa tu Paulo?“ okríkla Hanziho Karolína.
Síce zakričala, ale v jej hlase bolo veľa láskavosti. Mala ho ľudsky rada. Veľmi rada! Veď táto kalika bola súčasťou ich dennodenného života a bez Hanziho by boli dni omnoho pustejšie, márnejšie. Už to, že sa okolo domu neustále motal, napĺňalo osamotenú Karolínu istotou a vzájomnou spolupatričnosťou so stvorou, ktorá iste takto nerozmýšľala. Lenže od Hanziho to nikto ani neočakával.
„Pravdaže som ho videl. Iba čo sa vliekol. A ťahal plný demižón. Postavil ho doprostred podstienky a chcel zmiznúť. Ale som ho dolapil, lotra...!“ nedopovedal, a že už má naponáhlo.
„A ďalej?!“ nedalo farárovi.
Hanzi strhol zamastený klobúčik bez tvaru a vošiel do kuchyne. Nechcelo sa mu vykladať iba tak, cez okno.
„Sadni si, Hanzi. Dám ti aj niečo prehryznúť... Zatiaľ povedz, čo máš na duši.“
Karolína paholka prívetivo pozvala a už krájala i chlieb i údenú slaninu. Všetko položila pred Hanziho na ľanový biely obrus, ktorý prikrýval veľký dubový stôl.
„Pán farár, s tým chlapcom to neskončí dobre!“ krútil hlavou starý, krivý chlap. „Neviem, čo sa robí vo svete – iste nič dobré - ale kde sa v tom chlapčisku berie toľká zloba, toľká nevraživosť?! Iba duša do neho chodí spávať a ešte má silu zúriť, zlostiť sa. Hej, zdá sa mi,“ zhlboka sa nadýchol a dokončil: „že duša, ...aj tá sa mu zdivela. Na jednej strane pľuje krv, na druhej - bol by schopný zabiť!“
Takto vážne a takto dômyselne nepočuli Hanziho rozprávať už celú večnosť. Dávno tušili - ani jeho hlava a už vôbec srdce, či myseľ - nie sú prázdne, ale navonok ani jedno, ani druhé okoliu neotváral. Dobrosrdečné myslenie bolo uväznené v telesnej, zďaleka nie dokonalej telesnej schránke paholka, ktorý nemal iné meno, iba Hanzi.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































14. časť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-