Róza Talbert. Nie je to dávno, ako sa prisťahovala do dediny i so svojím synom Paulom. Nikto nevedel odkiaľ prišli, iba si prenajali ten najlacnejší, najbiednejší dom - a žili. Osobito: ona svoj roztopašný, ba až hýrivý, laškovný život; chlapec - odkázaný na seba hľadal prácu, domov, potravu a možno i odrobinku lásky. Máločo z toho sa mu ušlo. Hádam najviac ťažkej práce, ktorá zmáha i dospelého a silného, nieto ešte nedorastené, nevyvinuté dieťa a zjavne chudorľavé chlapča.
Frau Eve Raubner až vyrazilo dych. Spamätala sa veľmi rýchlo, lenže prehovoriť nestačila. Na Róze Talbert nebolo vidieť ani zlosť, ani rozčúlenie, nič. Na neistých nohách sa iba mierne zaknísala a so zaťatými zubami, iba pomedzi nafarbené pery zasipela:
„Nevidím tu Paula! Môj syn Paulo tu nie je?!“ a očami kontrolovala každý kút kuchyne. Odpoveď ju veľmi nezaujímala. Eva Raubner stratila duchaprítomnosť, a aspoň že čušala.
„Dobre! Má šťastie, a šťastie máte i vy! Zatiaľ! Môj syn k vám vstúpiť nesmie, ani váš do nášho domu! Paulo má prísny zákaz, rozumeli ste?!“ akoby dokončila, ale ona sa len nadýchla. „ Krvilačných židákov v dedine nestrpíme! Zabijáci, podvodníci, zlodeji! Darmo sa tvárite fajnovo, ste rovnakí! Všetci! Nebudete tu už dlho a z dediny pôjdete svinskou cestou – ty i to tvoje židovské chlapčisko! Postarám sa o to...!“ posledné slová už kričala.
Zvrtla sa na tých labilných vysokých opätkoch, ale ešte predtým si odpľula ako starý chlap pred krčmou, a vykročila. Podpätky rovnomerne klopkali popod okná, potom sa zvuk stratil. Ťažko povedať, kde smerovali jej kroky?! V podvečernú hodinu obyčajne do radostnejšieho sveta kúpeľnej dvorany, ktorou sa dlho do noci niesli tóny klavíra, duchaplné reči elegantných pánov a chichoty bezstarostných dám.
„Nič nie je dôležitejšie u Pána sveta, ako život žida...!“ ... čo mi to v tej chvíľke prišlo na um? Vedomie, či skôr podvedomie vymrštilo jednu jedinú myšlienku, ktorú ktovie odkiaľ vypriadlo, a ktorá zmobilizovala celý môj vnútrajšok. Spamätala som sa v bezodnej osamelosti a ešte väčšej bezútešnosti. Pocítila som: za ten okamžik voľačo zo mňa vyprchalo.
Ej-ha, pokora, tá sa vytratila. Z mojich zmyslov ju vyšmarila hrdosť, povstal vzdor.
Eva Raubner silne potriasla hlavou, ba zatriasla celým telo, akoby sa chcela zbaviť hnusu z rečí, ktoré jej ešte stále hučali v ušiach. Len očami prebehla po priestrannej kuchyni, a keď sa opätovne presvedčila, že niet už nikoho, rozbehla sa ku dverám izby, ktorú mienili užívať len na sviatočný čas.
Nová zvláštna činorodosť jej zabrala veľa času. V domácnosti mala prehľad poriadkumilovnej domácej panej, a tak nebolo treba nič zhľadúvať. S dôstojnosťou, priam slávnostne a naviac dôležito vyberala všetko prinesené bohatstvo jej bývalého domova a začala: Slávnostne prikryla stôl, uprostred sedemramenný svietnik, ku ktorému s absolútnou dôkladnosťou ukladala kóšer nádoby, všetky možné i nemožné riady, nepoužívané veruže dlhú, dlhú dobu. V prvom momente nevedela odôvodniť svoje spontánne počínanie, iba keď už bolo takmer všetko hotové, posadila sa do kútika izby a – vypadli jej veľké, horúce slzy.
„Konečne!“ Povedala sama pre seba, a poriadne nahlas. „Bola som pokorná, presne tak, ako ma to učil môj milovaný Jákob, lenže...! Dosť bolo kompromisov so zlom! Židmi a Izraelitmi sme nazývaní od čias Mojžiša... - tak prečo sa za to cítiť vinnými?! Prečo mám trpieť ja, i to nevinné dieťa...,“ počula vlastný hlas a nechcela veriť vlastným ušiam. Jej hlas bol iným hlasom, jej myslenie vybočilo z dennodenného normálu, čo ju na jednej strane naplnilo hrdosťou, na druhej strachom.
„Keď židia, tak židia! Aj môj dom nech bude domom židovskej matky a jej židovského syna...“ a s úctou i hrdosťou zatvorila oboje krídla veľkých dverí do slávnostne prestretej jedálne. Akoby pre seba, pre nich dvoch s Johanom zatvárala dvere ich neporušeného, čistého sveta, ktorý nedokonalé a aj nebezpečné okolie nesmelo pošpintať.
Johan zaklopal na rozhegané dvere, ale – neozval sa nikto. Potom ešte raz, a omnoho ráznejšie – opäť nič. V dedine domy neboli pozamykané na niekoľko západov. A keď aj, kľúč bol uložený na takom mieste, o ktorom každý vedel, alebo aspoň tušil. Alebo aj žiaden nemali. V ošarpanom domčeku paholka Hanziho nebolo ani zámkov, ani kľúča. Upachtený Johan – samozrejme, že ozlomkrky, letel pol dedinou do briežku, i keď času mal dosť a dosť, ale chlapčenská samopaš mu nedovolila kráčať pokojným krokom dospelého. Rázne stisol starobylú, veľmi jednoduchú kľučku a dvere sa so škripotom otvorili. Skoro sa strepal na vysokom prahu, nepredpokladal totiž, že za ním v nezvyčajnej hĺbke začínala hlinená a nie veľmi rovná dlážka. Musel postáť, aby sa jeho zrak ako tak prispôsobil vnútornému šeru, až potom vykročil z uzučkej chodbičky cez nízke dvere do jedinej priestrannej miestnosti, v ktorej bolo všetko: nepostlatá posteľ, v prednom pravom rohu ťažký dubový stôl, ktorý hádam len nevyrastal z udupanej hliny?! Ešte dve dlhé lavice, ktoré ho obkolesovali z dvoch strán a veľká truhla na šatstvo. V najtmavšom rohu – veľký murovaný sporák, ktorý Johana doslova uchvátil:
„Aj my máme, ale...,“ vytreštil oči údivom. „To je ale ozruta! A čo tá obrovská diera do stropu?“ Čierna, zadymená, tajuplná, vyviedla ho načisto z miery.
Úplne zabudol prečo a načo prišiel. Zakrútené biele plátno bezmyšlienkovito položil na lavicu a dal sa na obhliadku otvoreného ohniska, ktoré jakživ nevidel. Po chvíľke mal čierne šmuhy nielen na rukách, ale aj po tvári a po košeli.
„Mamele ma nepochváli,“ uvedomil si, keď zbadal tmavú škvrnu priamo na bruchu. Chcel si ju rukou oprášiť, ale ešte horšie. Dlaň, ktorou šmátral okolo takých zvláštnych hrncov na troch železných nôžkach, mal ako kominár a fľaky na košeli len rozmazal, ba hádam ešte i zdupľoval.
Všetko nechal ladom, čistučkého plátna sa už radšej netýkal a vybehol z domu. Rozpršalo sa. Poriadny letný búrkový lejak sprevádzaný nielen vetriskom, ale i občasným bleskom a samozrejmým hrmením. Posadil sa iba na podstienku, kde zvykol po večeroch oddychovať mlčanlivý Hanzi. Malá okrúhla stolička na troch nôžkach, z hrubo opracovaného dreva, mu prišla akurát vhod. Že trošku počká, nezmokne a aj búrka, ktorej sa veruže bál, pominie – pomyslel si, neustále uvažujúc nad záhadnosťou pece, ktorú pred chvíľkou objavil.
„Škoda, že nebol doma Hanzi,“ ľutoval v duchu. „Dozvedel by som sa viac..., a možno by ma zobral i na pôjd, ku komínu. Lebo – kde by viedla tá veľká uhľovočierna diera?!“ špekuloval a ani si nevšimol, že vietor tak zosilnel, že husté stromoradie okolo neďalekého kostola, ba i tie rozložité ovocné stromy, obťažkané najmä hruškami, sa sťažka prehýbali. Až ku samej zemi. Nedobrovoľne púšťali cupotajúce plody, ktoré by boli už - už dozreli. Náhle padali i slabšie konáriky a ešte zelené lístie. A dážď? Ten tak šibal, že dočiahol až na samé podstenie, kde sedel učupený Johan.
Našťastie, tá hrôza netrvala dlho. Podvečerná letná búrka, teplý dážď i zapadajúca guľa augustového slnka – všetko to vyčistilo najmä vzduch, hoci...! Všade po zemi bolo plno dobitého ovocia i dokmásaných halúzok.
Johana zo stoličky akoby niekto vystrelil. Podskočil v mokrej tráve, a že zbehne kostolným stromoradím a potom po hradskej rovno domov, k mame.
„Určite má o mňa strach,“ uvedomil si v tej ešte predsa len chlapčenskej dušičke, ktorá vedome i podvedome bola napevno zomknutá s jeho drahou mamou.
Na svete nemali nikoho, len sami seba. Jeho mamele, a matkin syn Johan – to bola neoddeliteľná dvojica matky s dieťaťom, domácej panej - a predsa len trošku malého, ale spoľahlivého domáceho pána, vzájomných dôverníkov i kamarátov v jednom. Oni dvaja boli, iba maličká, i tak však, rodina.
Široké a hlboké kamenné schody, ktoré sa dvíhali od cesty ku kostolu ani nebolo vidieť. Prekryla ich nakmásané zeleň, povaľujúce sa dobité ovocie i mazľavé blato, ktoré vymyl dážď spomedzi kamenia. Veľkolepej aleji sa však nestalo celkom nič. Zostala hustá, voňavá, hádam ešte krajšia a navidomoči sviežejšia.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































15. časť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-