teraz zistila aký je jej syn dokaličený.
„Kto povedal, kto kričal..., kto ťa takto doriadil? Čo povedal..., a kto?!“ opakovala dookola zmätená matka. Ešte stále nechápala.
„Paulo v kostole... Ukázal na kríž a kričal: vy ste zabili nášho Boha. Vy židia! A nadával. Na teba, na mňa, na môjho otca, na všetkých židov. Že: Jude, jetzt werde ich dich töten. Aj všetkých, ktorí mu prídu pod ruky.“
Johan usedavo nariekal a iba vtedy, keď vyplakal svoju najväčšiu krivdu, dokázal pokojnejšie porozprávať všetko, čo sa v ten podvečer udialo. Od cesty ku Hanzimu, cez hrušky, ktoré jej nazbieral, až po kamene na schodoch i bitku v kostole. Iba na tajuplnú čiernu dieru nad Hanziho sporákom akosi pozabudol.
Vypočula ho bez slova. Bolo iba otázkou času, kedy, kde a ako sa strhne tento podivuhodný, nezmyselný boj. Nie je to tak dávno, čo si bola povzdychla:
„So, jetzt hat das schön angefangen...!“ A už je to tu.
Večer trval pridlho. Málo rozprávali, žiadna práca ich nebavila, a ani sa nedarila. Chlapca povyzliekala, ošetrila našťastie nie hlboké rany, na viaceré boľačky poprikladala obklady a potom len tak, bez slov, jeden pri druhom sedeli. V tichu, v prítmí útulnej kuchyne preciťovali vzájomnú prítomnosť, ktorá doposiaľ vždy bola nielen potešením, ale najmä záštitou.
Vo fare veľa izieb nemali. Každý tú svoju, ktorá o nich vedela hádam všetko. Do nej sa uťahovali so svojou večernou únavou, s občasnou tichou radosťou, so žiaľmi, ktoré mlčky gniavili, najviac však s pokorou na duši, i na jazyku. Tu sa prešepotal ich život, radostný i rozboľavený.
Uprostred všetkého farského diania bola veľká komnata, do ktorej sa prichádzalo, v ktorej sa sedávalo, debatovalo, v ktorej sa žilo od rána do mrku. Rovno na očiach kohokoľvek, kto prekročil prah prihrbeného farského príbytku.
Kuchyňa bola kráľovstvom Karolíny. Navzdory tomu Michal Stanko voňavé, útulné priestranstvo s úľubou vyhľadával. Pripomínala mu detstvo: ustaranú mamu v ňom, zrobeného otca, ktorý z posledných síl chlípal svoju večernú riedku polievočku, i ich detské boje na jedinom teplom mieste, na prípecku. A komora: ešte len tam boli poklady! Ani nie na zjedenie, ani na pitie – toho len tak primerane. Do farskej komory Karolína „premiestnila“ zvyšky ich rodičovskej domácnosti. A čo bolo na tom jedinečné, i so všetkými maniermi domova ich detstva. Prostredníctvom ich, po nich – ako po klenutom mostíku – starnúci súrodenci prekonávali nostalgiu za rodiskom, za domovom, za časmi, kedy v ich famílii boli nažive tí najdrahší, za mladosťou, smerovanie ktorej sa skrútlo inakšími smermi ako si veruže vysnívala mladá Karolína. Michal Stanko si na svoj údel nesťažoval, ba bol ním nadmieru spokojný.
„Idem hľadať Hanziho. Treba prichystať voz i kone. Pôjde do mesta,“ oznamoval farár Michal Stanko a vôbec nedbal či ho Karolína počúva.
Motali sa po dome bez slova a bolo zjavné, že ani jeden, ani druhý si nevedia nájsť miesto. O robote ani nehovoriac. Potom sa farár s rutinou a bezmyšlienkovite načiahol za slameným klobúkom, ktorý vždy visel na vešiaku pri vchodových dverách. Ani sa len neobzrel a stisol kľučku:
„Odchádzam. Keď nájdem a vybavím Hanziho, zájdem k frau Eve Raubner.“ A bez pozdravu odišiel.
Karolína sa nestačila čudovať. Nemala ani potuchy načo len ten vždy poslušný Hanzi opakovane musí merať dlhú a únavnú cestu do mesta?! A že by to všetko súviselo s mladou židovkou i jej synom v dome tante Ester – to by nebola bývala predpokladala ani náhodou. Po niekoľkých okamžikoch prestala sa zaoberať farárovým rozhodnutím, uspokojila sa, že - „veď môj dobrý brat vždy vie čo robí,“ a venovala sa pravým ženským robotám, ktoré sa v domácnosti vždy našli. A Karolína ich vykonávala rada, i s ochotou.
Na dvore za domom, v idylke ešte stále letného dňa, bolo počuť iba krákorenie sliepok a gagot kačiek. Pomedzi ne sa – ako bez života - motal Johan.
„Li-li-li ...!“ pokrikoval na pomotkané káčatká, nalieval čistú vodu a hádzal im raňajšie žrádlo. Ani nemusel, ibaže mama bola príliš mĺkva, a aby uniesol ťažobu zvláštnej nálady, ktorá padala na celý príbytok – vymýšľal si robotu na dvore. O tom, že by sa vybral do dediny, či niekde za ňu, nemal ani pomyslenia. Bránu do celého sveta mu zavrel nevídaný strach, hanba, ale o pocite viny sa zatiaľ hovoriť nedalo. Čo ho bolelo najviac? Ani škrabance, ani rana za uchom, ani poudierané telo. Duša ho bolela. Nadovšetko – myseľ, vnútrajšok mal doráňaný. Z príkoria, ktoré mu nachystala jedna jediná ľudská bytosť v cudzote, do ktorej musel prísť, a ktorá ho vraj mala ochraňovať. Zlo páchané na ňom nebolo ničím oproti krivdám na jeho drahej matke. Ani údery, ani kamene, ani tvrdá skala neboleli tak ako to Paulovo posmievačné, ba až krvilačné: verfluchter Jude, či ... „jude Mutter“ – pri ktorom si Paulo zakaždým iba odpľul.
„Moja drahá mamele a – židovská mater?!“ pri každom takomto pomyslení sa mu tisli do očú slzy. „Nemôžem plakať, nesmiem nariekať..., mama je i bez toho smutná, a hádam i nešťastná. Na mňa sa ale nehnevá... Som s ňou - a aj budem. Teraz nie je nič dôležitejšie, ako byť spolu. A vydržať...!“ premýšľal rozumom takmer dospelého a so starostlivosťou mladučkého hospodára kontroloval život na ich neveľkom prosperujúcom gazdovstve.
Bránka tíško vrzla, ale chlapec to nepočul. Svojrázne zvuky dvora prehlušili tiché klopkanie farárových topánok, ktorý pomaly, i s ťažkým určením na pleciach, no najmä na duši vstupoval do bývalého sveta aj jemu dobre známej tante Ester. Nechodieval k nej často, a hádam ani rád, ale vážil si ju. A to napriek tomu, že stretnutia s ňou nebývali ani veselé, ani príjemné, ale zaiste užitočné. V to predpoludnie by bol býval najradšej, keby mu vyšla naproti práve ona. Lenže tante Ester už dávno opustila svoju neobyčajnú rezidenciu. S jej posledným odchodom, keď ju iba v bielej plachte zabalenú - presne tak, ako kážu židovské zákonitosti - vkladali do zeme v najpokojnejšom kúte cintorína, podela sa aj záhadnosť domu skraja dediny.
Frau Eva Raubner, máličko pokojnejšia ako po minulé dni, krútila sa okolo sporáka. Jej myšlienky boli ďaleko od platne i od hrncov na nej. Prevaľovali sa hlavou a cítila ich tiaž. Ocitali sa raz v ďalekej minulosti, potom v nedávnych nepokojných časoch a keď už nevládali, usadili sa v Raubnerovej galantérke na rohu námestia. Tam bol pokoj, tam bola práca i domov. Tam bol jej milovaný Jákob zhrbený nad gobelínom, ktorý sám nazval Rajom červených ruží. Iba tu sa cítila vnútorne šťastná, spokojná. Ešteže mala pamäť... Tá ju občas chránila pred neúprosnou danosťou, ktorá nemá nič spoločné s jej niekdajším šťastným svetom.
„Vitajte, pán farár, a posaďte sa!“
S veľkým rešpektom a úctou ponúkala farárovi miesto v tej najparádnejšej izbe, ktorá v dome bola. Uprostred nej, na masívnom stole dvíhal sa jedinečný židovský svietnik, ktorý spolu s kóšer riadom povykladala hneď po tom, ako ju svojou návštevou „poctila“ Róza Talbert. Všetko stálo nedotknuté, len sa posadiť a žiť slávnostnú chvíľu pravej židovskej domácnosti. Lenže všetko bolo ináč.
„Nie, ďakujem, pôjdem tu do kuchyne, k tomu bujnému rozmarínu. Tu sa posadím...“ Farár Stanko už sadal presne na to miesto pod oknom, odkiaľ Johan sníval svoje chlapčenské sny, na stoličku, ktorá už čoskoro mala spustnúť.
„Ruhe, Frau Eva, alles wird in Ordnung sein...,“ obaja vedeli o čom farár rozpráva.
„Tu vám sľubujem, že všetko sa dostane do starých koľají.., iba treba čas. Zahladí všetko. Dedina musí zabudnúť...,“ a pokračoval o tom, že rozhorčenie nad rozbitým chrámom je veľké, že vášeň i nenávisť putuje z domu do domu, že nikto sa nepýta na pravdu, ani na korene zla. „Vidia iba roztrepaný luster, dolámané lavice, zneuctené oltárne rúcho... a málokto z dedinčanov si uvedomuje, že všetko je výsledkom nevraživosti, zloby a nedostatku poznania.“
Dokončil hlasom, v ktorom bolo cítiť bezmocnosť. Veľmi, veľmi ťažko mu prišlo vysloviť:
„Johan musí z dediny. Aspoň na čas...,“ so zaslzenými očami, bez pozdravu, bez rozlúčenia vyšiel z domu.
Iba po ceste si uvedomil, že sa hanbí: on, kresťanský kňaz, ktorému život zachránil, ktorého na štúdiá poslal poľský žid, židovský doktor – on musí z dediny vyhnať ešte malého, nevinného židovského chlapca.
„Pane Bože! Ale veď to preto, žeby som ho ochránil...!“
A pri múre cintorína, už nie ďaleko od jeho studenej fary a láskavej, vernej sestry Karolíny v nej, sa prvýkrát nahlas rozplakal.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}


































19. časť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-