kráčal alejou, odfukujúc po pohodlných, plytkých, ale predsa len schodoch do vŕšku.
       „Nechváľ deň pred večerom,“ pousmial sa popod fúz, keď zo dvakrát zakopol a pokĺzol sa na popadanom a rozmliaždenom ovocí, ktoré sa povaľovalo i s dokmásanými vetvičkami stromov. Uvedomil si vratkosť zmáčanej zeme i kameňa, a už si dával väčší pozor. Všade bolo ticho, ak práve nerátal šumenie korún a vzdialené hlasy diškurujúcich dedinčanov v niektorom z blízkych dvorov. Pokoj.
       Už od schodov videl, že chrámové dvere nie sú pozatvárané. Neprekvapilo ho ani, že zvyšky a neporiadok po búrke a lejaku sa dostali až do kostolného  priestranstva. Už  aj zhľadúval metlu, že všetko vymetie ešte pred zvonením. Mal čas. 
       „Toľká robota to nebude, urobím poriadok, zazvoním a na noc pozamykám,“ uvažoval  a sústavne hľadel pod nohy, aby sa zase niekde nepotkol. 
       So zvesenou hlavou vstúpil do poroztváraného kostola. Bezmyšlienkovite  strhol z hlavy starý kalap, lebo tak sa patrilo pod strechou svätostánku, a zodvihol zrak ku oltáru, ktorý už mal na dohľad. Už-už, že sa prežehná, ale ruka mu zastala niekde na pol ceste. Oči mu vystupovali z jamiek, hlasu nie a nie vydať. Zmohol sa iba na:
       „Božie dopustenie...“ i to len zjajkol a zostal stáť na mieste, akoby vrástol do zeme. 
       Spamätal sa iba vtedy, keď spomedzi lavíc zbadal vytŕčajúce chlapčenské nohy, celé od blata a mokrej trávy. Telo bolo zakliesnené niekde medzi prvou a druhou lavicou. Chcel vykročiť stredom pomedzi lavice, ibaže ho zastavil pohľad na druhú, akoby skamenenú kreatúru zosunutú na zemi a opretú o chrámový múr. Napriek vnútornému podvečernému šeru ju spoznal. Kto by ju, teda nehybného Paula, nespoznal:
       „Paulo..?!“ vyslovil síce nahlas, ale nevedel, ktorým smerom sa má rozbehnúť. 
       Dve jajkajúce a takmer  nehybné telá ho tak zaujali, že v prvom momente si nestačil všimnúť čo je to za spúšť, ktorá postihla ich vždy vzorný, hoci aj skromný Boží stánok. Ako tak sa upokojil až vtedy, keď narýchlo zistil, že chlapci sa síce nehýbu, nehľadia a ani nič nevravia, ale aspoň žijú. Narovnal sa, že pobeží pre pomoc, a vtedy si uvedomil silu zloby, ktorá tu vystrájala. Prvé o čo sa potkol, bola dolámaná palica s plechovou čiapočkou. „S čím teraz budem zhášať toľké sviece?“ napadlo ho v zmätku jeho myslenia. Ostatok? Zhrozený kráčal po úlomkoch skla rozbitého lustra, drevenú lavičku spred oltára ani nespoznal, ostali z nej iba dolámané hnáty. Zhúžvané a dodriapané oltárne rúcho na zemi prekrývalo pováľané vzácnosti, ktorých by sa pre ich drahocennosť, či dôstojnosť a vážnosť nikto nikdy ani nedotkol. Uvedomil si – čo nebolo pripevnené k zemi, či múrom, to všetko bolo rozhádzané, doláme, zničené... Skutočne Božie dopustenie, ba ešte horšie...
       V zmätku hrôzostrašného poznania začal pobiehať po rozmetanom kostole – od jedného zničeného ku druhému, chlapčiskov si ani nevšímal a iste iba v návale zúfalstva, a ako nikdy predtým, vytrielil na zvonicu. Doslova sa zavesil na hrubé povrazy, ktoré viseli od zvonov, a ťahal, ťahal v absolútnej zmätenosti, a už vôbec nie podľa poriadku jednotlivých zvonení. Lebo aj vo vyzváňaní  bol poriadok. Dedina vedela kedy a prečo zvonia. Inakší bol umieračik, iné podvečerné, alebo obedňajšie zvonenie, iné na cestu do chrámu. Toto, ktoré dunelo hádam po celom chotári sa ani odhadnúť nedalo. Všetky tri zvony bili akoby na poplach. Ich zvuk sa prevaľoval ponad dedinu, odrážal so od blízkej hory a opäť – žeby na výstrahu – zostal stáť priamo nad kostolom, farou, cintorínom, nad hlavami všetkých, ktorí burácanie zvonov nemohli nepočuť. 
       Skončil iba vtedy, keď s obavami v duši, ale veru i v očiach, z fary vykukol vyrušený farár Stanko. Nevidel nikoho, lenže to zvonenie?! Edko Klimko musí mať dôvod, prečo práve takto – ešte hádam ako nikdy – vyzváňa. Pobral sa ku kostolu, že si ho tam počká. Vykročil po štrkom vysypanom chodníku, ktorý spájal prihrbenú a nie veľmi vľúdnu faru s kostolom. Ani Karolíne nedalo. Zhodila bielu zásteru, šmarila ju v predsieni a cupkala za bratom.
       Pred vchodovými dverami sa stretli: farár Michal Stanko, jeho sestra Karolína a Eduard Klimko. Z prítmia kostola, ako zbité zvieratká  potichučky a celkom pomaly, pokorne krivkali špinaví, doráňaní chlapci. Najskôr vystrašený Johan, ktorému zasychajúca a polepená krv vsakovala do zafúľanej plátennej košele. Po ňom, akoby cítil, že niet pomoci, že musí, kľuckal Paulo. Vyterigal sa, držiac sa striedavo steny a lavíc, a až na podvečernom zapadajúcom slnku bolo vidieť, že tak či tak upískané oblečenie je plné dier a na hrudi sa červená veľký krvavý fľak.
       „Pán farár, Pane Bože, milý náš pán farár...!“ začal s roztraseným hlasom, ba až plačlivo, či hádam i previnilo Eduard Klimko. 
       Lamentoval ako stará žena. „Božie dopustenie...,“ opakoval dookola v divnej nádeji, že aspoň slovom, dvomi pripraví farára i jeho sestru na to, čo ich čaká v kostole.
       „Žiadne Božie dopustenie,“ prerušil ho s neuveriteľným pokojom farár Stanko. Len na okamih, ale predsa  zočil oboch chlapcov. Hneď vedel, koľká práve odbila...
       „Nie, nie!“ a pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Žiadne Božie..., ale ľudské, človečie dopustenie,“ smutnejšie to vypovedať nemohol. „Takto vyzerá nenávisť, takto vyčíňa zloba a nevraživosť!“ dokončil. 
       Potom už len mlčky kráčal po rozbitom skle pomedzi lavice k oltáru. Ani Johana, ani Paula si viacej ani len nevšimol. Tí sa iba ako dobité, ruvačkou vysilené psíčatá pretiahli popri múre a tichučko zmizli medzi hrobmi cintorína, ktorý obkolesoval celé stavisko kostola. Každý svojou stranou.
       Farár Michal Stanko sedel v jednej z najmenej zničených lavíc, hlavu vložil do veľkých už stareckých dlaní, na ktoré padala biela, neposlušne chlapčenská kečka vlasov, a plakal. Iba v duši potichučky, nie hlasom. Plakal.
       V kostole zavládlo kostolné ticho. Ale nie nadlho.
       Farár sa hodnú chvíľu  ani nepohol. Sestra Karolína sa tiež vtiahla do najbližšej lavice, ku nej Eduard Klimko. Zvonku už bolo počuť blížiace sa silnejúce hlasy dedinčanov. Zmätení vyzváňaním po jednom, dvoch dobiehali ku kostolu. Len tak, ako odskočili od večernej roboty.
       „Horí?!“ pýtali sa navzájom. 
       „Nehorí! Azda nevidíš?! Bolo by zdakadiaľ dymu...,“ vyvracali druhí.
       „Žeby, nedajbože, zase začala vojna?! výkriky dohadov  nemali konca. 
       „Lenže vtedy, keď vypukla – nepamätáš - inakšie zvonili...?!“ Žiadna odpoveď nepasovala. 
       A tak každý vnohy ku kostolu. Málokomu sa kráčalo sťažka. V zvedavosti, ba skôr v strachu vybehli kostolnou alejou. Zahriaklo a umlčalo ich iba hrobové ticho chrámu.      
       Takmer celá dedina, všetko čo malo zdravé, alebo aspoň zdravšie nohy, pribehlo. Natlačilo sa okolo lavíc, niektorí odvážnejší sadli bezmyšlienkovito do zvyšných v prítmí, a v údive, i v úľaku mlčali. Medzi poslednými ustrašene dobehla Eva Raubner. Zastala si vzadu ku stĺpu, ktorý podopieral chór, aby ju nebolo vidieť, a čušala. Srdce jej veruže tak tĺklo, že mala obavy, aby to nepočul celý chrám.
       Po chvíľke, keď sa už zdalo, že celá dedina do nohy je pod strechou kostola, farár Stanko vystrel chrbát, a so zvesenou hlavou vyšiel pred oltár.
       „Takto som ešte nekázal,“ začal bez akéhokoľvek pozdravu, či oslovenia.
       Farár stál vo svojom každodennom striedmom oblečení, s rozcuchanou šedivou hrivou, ktorá akoby pasovala k snehovobielej košeli a ľahkej ľanovej veste, ktorú nosieval iba tak, po dome.
       „Pozeráte na tú spúšť?! Poburuje vás? Začal otázkami, ktoré hádam ani nebolo potrebné vysloviť. „Aj mňa. Keby som nebol chlap, tak nariekam, ako tu mnohí...“ a  pohľadom prešiel po prítomných. „Mne sa vraj nepatrí plakať..., ale nedá mi ani hovoriť! Rozum, jazyk a ani hrdlo ma nie a nie poslúchať...! Aspoň teraz nie.“ 
       V kostole bolo hrobové ticho, ktoré sa neopovážil prerušiť nik, ak len vzlykmi nie. Potom sa zhlboka nadýchol, dlaňami prešiel po vlhkých očiach, po tvári a po takmer hlasnom vzdychu dokončil:
       „Takto veruže nevyzerá...,“ a rukou ukázal  vôkol seba, smutným  pohľadom prešiel po zničených laviciach, svietnikoch, oči zodvihol ku lustru, z ktorého ostali iba franforca, ku zhanobenému oltáru. „... takto nevyzerá Božie dopustenie! Toto čo tu vidíte dopustil a vykonal človek. Jeden, dvaja, viacerí...?! Všetko jedno. Toto zavinila nenávisť, zloba, nevraživosť a praobyčajný ľudský hriech.“ Mal pocit, že toľko stačí, i tak sa na viacej nezmôže. Napokon predsa len dodal: „Zničená matéria – veľká, obrovská škoda. Ale ešte väčšia je a aj bude na dušiach. Na nevinných ľudských dušiach, ktoré ešte nevedia odlíšiť dobré od zlého, krivdu od spravodlivosti, vzájomnú lásku od nenávisti.“ Skončil. Nevládal.
       A ani necítil potrebu vysvetľovať to, čo iba tušil a s čím sa bude musieť popasovať práve on sám. Ostatné – tú spúšť, neporiadok, i škody – to časom dajú do poriadku. Poznal si svojich, a veril im.    
       Narovnal sa, párkrát preglgol a a celkom iným hlasom dokončil:
       „Choďte v Mene Božom!“ Vráťte sa ku svojim robotám. Nemajte obavy, vinníkov nájdeme. Ale, pozor!“ zodvihol hlas, ktorý odrazu neznel unavene, a ani zúfalo. Bola to výzva, či skôr príkaz, napomenutie? „Ani ja, a ani vy ich súdiť nebudete...! Nie mne, a ani nie vám patrí pomsta!“ 
       Prežehnal sa, sklonil hlavu a prihrbený vychádzal z chrámu. Na nikoho ani len nepozrel. Len pri vchodových dverách ešte zastal a  ponad plece prehodil:
       „Zajtra urobíme poriadok. Všetko bude tak, ako má byť. Roztrepané sklo, či zničené lavice sa dajú aj opraviť, aj nahradiť. Horšie to bude s roztrepanými dušami...!“ a rozhodne vykročil.
       Zastavil ho iba chlad a prázdnota fary. Chcel byť sám.
       Prvá z kostola vybehla frau Eva Raubner. Sprvoti si myslela, že sa splašila zbytočne a podľahla obyčajnej ľudskej zvedavosti. Čím dlhšie stála pod chórom a za každým kňazovým slovom prichádzala k poznaniu: veď celá hrozná, ba nevídaná a málokomu pochopiteľná udalosť sa týka práve jej. Predovšetkým jej a jej syna Johana. Trielila akoby ju naháňali. Vidieť ju po ceste späť nevidel nikto, veď hádam málokto nebol v kostole. Preletela bráničkou a vrazila do vchodových dvier, ktoré sa s nervóznym hlukom roztvorili. Privítalo ju nebeské ticho, čírosť poriadku a útulnosť ich nového predsa len domova, na ktorý sa snažili privyknúť. 
       Až teraz si uvedomila aké dôležité je útočisko, ako potrebné je pre nich dvoch toto miestečko. „... takmer neznáme, ešte cudzie, ale s našimi najmilšími vecičkami a drobnôstkami, naše. Sme predsa dvaja, jeden pre druhého,“ – usmiala sa spokojnosťou, že tamtie starosti vonkajšieho sveta nechala povyše v dedine. No, že  sa všetko môže poľahky a čo nevidieť zmeniť, na to ešte vtedy predsa len nepomyslela. 
(POKRAČOVANIE)

Daniela Hroncová - Faklová

{jcomments on}