Frau Eva Raubner – žila ako žila. V nutných každodenných prácach, v nádeji chlapcovho návratu. Umieráčik z veže počula.
Farár Michal Stanko stál uprostred neveľkého hlúčika zarmútených: ešte stále akosi poblednutý Viktor, nekonečne užialená tučná kuchárka Margita, pri nej fňukajúca Karolína a dvaja, ktorí nemohli chýbať - Eduard Klimko a Hanzi. Posledná prichádzala Róza Talbert. Na vysokých opätkoch sa jej v nerovnej tráve cintorína vykračovalo veľmi ťažko. Strapatá, neupravená, na pleciach s čiernou háčkovanou, na mnohých miestach potrhanou šatkou, a v krvavočervených letných šatách (iné možno ani nemala) sa potácala od hrobu ku hrobu. Jednou rukou sa občas pridržala kamennej mohyly či kríža, v druhej stískala vetchú kytičku iba - akoby práve po ceste - odšklbnutých lúčnych kvetov. Keď sa priblížila, všetci máličko ustúpili. Ak by nie farára Michala Stanka, pri drevenej truhličke zostala takmer sama. Neprehovorila, neplakala, iba kvety z výšky odrazu rozsypala na zavreté veko truhly. Tie potom padali do otvorenej hlinenej jamy, aby tak vystlali večné lôžko jej nešťastného dieťaťa.
„Odpusť mi, Paulo!“ zašepkala tichučko a po tvári jej začali stekať prúdy slaných teplých sĺz.
Stála. Vystretá ako svieca, mladá, pekná... Už sama.
Ani sa len nepohla; ani vtedy nie, keď ľahučkú truhličku spustili do čerstvého hrobu. Ani keď ho farár Michal Stanko požehnával a prežehnával, ani keď Hanzi s Viktorom šmarili prvú lopatu ťažkej mokrej hliny.
Ťažká železná brána nepríjemne vrzla. Neviditeľným tlakom, ktorý prichádzal z vonkajšieho sveta, sa kus po kuse otvárala a čoraz viac škripotala. V istej polohe zastala a zároveň stíchla. Cez jedno odchýlené krídlo kovových vrát, do cintorína nazrela žena. Od hlavy po päty zahalená do smútku. Na hlave - iba tak, ľahučko, prehodený čierny šifónový šál. Len, len že sa jej neskĺzol na plecia. V rukách, na hrudi pevne stískala hlinený črep, z ktorého zreteľne vytŕčal, ba až ju na tvári šteklil a utešene, osobite rozvoniaval, Johanov milený rozmarín.
Sotvaže zbadala vykopaný hrob, nad jamou položenú neveľkú truhličku, i nepočetnú skupinku tých, ktorí obstáli priehlbeň, zastala. Bližšie sa neopovážila. V duchu bola rada, že si ju nikto nevšímal. Patrí medzi nich...? – znova tá istá otázka. Kládla si ju už od božieho rána. Potom, predsa sa len vychystala.
Popoludňajšie slnko jej celkom zaslepilo zrak. Vystavila mu tvár a tuho zavrela vlhké, ba až mokré, mokvajúce viečka. Vo vedomí, cítení i vo zvyšku triezveho rozmýšľania sa odrazu vynorili obrázky, ktoré jej pomaly, pomaličky, pekne rad radom opakovali udalosti nielen posledných dní a týždňov.
Keď sa spamätala, pri hrobe nestál nikto. Teda okrem nepohnuto stojacej Rózy Talbert. Tá sa odrazu zohla a s hlavou vtiahnutou medzi plecia, akoby ju pritlačili všetky hriechy sveta, hladila čerstvo nakopenú zem. Potom pozvoľna vstávala, vrchnou časťou predlaktia utrela nos i kotúľajúcu sa slzu a na mieste sa zvrtla. Že sa poberie z cintorína.
Frau Evu Raubner zbadala okamžite. Ako na povel sa vystrela a veľmi rázne vykročila tým smerom ako stála žena s rozmarínom v náručí. Nebolo treba veľa krokov a už si boli nablízku. V miernom, naozaj len nenápadnom kopčeku Róza Talbert stála o niečo vyššie ako zhruba rovnako stará židovka. Tá síce strach nepocítila, a predsa, ani čo by vrástla do zeme. Nemohla sa pohnúť ani len krôčikom, nieto sa jej vyhnúť. A ani nestačila. Róza Talbert, už bez náznaku smútku, či predchádzajúcej pokory, zastala Eve Raubner tvárou tvár. Čiernu háčkovanú šatku akoby náročky spustila z pliec, a tá - zrejme už nepotrebná - odkvicla do vysokej trávy. Mladá žena v ohnivo červených šatách si to ani len nevšimla. Ostrý pohľad zabodla do židovkinej tváre, pekné veľké zeleno-hnedé oči lišiacky prižmúrila a z krvavo červených pier jej opovržlivo, ba až posmešne, ale hlasito vyletelo:
„Jude! Jude Mutter...! Mamele!“ A s hnusom vo vzhľadnej tvári si odpľula. Potom so zdvihnutou bradou, ba až pyšne odišla.
Frau Eva Raubner doslova odstavila všetky zmysly. Akoby chcela prerušiť zlý sen, ktorý bol natoľko zreteľný, že sa mu nedalo neuveriť. Zhlboka sa nadýchla a keď zistila, že medzi večne spiacimi už len telesnými schránkami je úplne sama, vykročila ku miestu, ktoré nešťastníkovi Paulovi zaručí večný odpočinok, pokoj i neohrozené útočisko. Chvíľočku postála, aby si vo vedomí ešte raz a naposledy vybavila živého Paula. Potom bez veľkej námahy z hlineného črepu vyklopila rastlinku i s jej, čiernou zemou chránenými, korienkami. Poslednýkrát si privoňala – nosom i tvárou vošla medzi jemné zeleno-sivé, akoby zamatové konáriky, či iba kostrnky a silno potiahla arómu do seba. Chcela si ju pamätať naveky. Nato Johanov rozmarín zasadila do kyprej čerstvej zeme práve navŕšeného hrobu.
„Hádam ťa len dáždiky polejú...?!“ pohladila rozochvené voňavé vetvičky.
Namiesto epilógu
Cintorín akoby čakal, že sa starec vráti. Ťažká železná brána bola pootvorená a hrobový pokoj sa vyrušovať nedal. Ani letným, už večerným vetríkom.
Starý Johan bol jedinou živou dušou, ktorá vošla. Už nehľadal, nepátral. Najkratšou cestičkou prišiel ku kamennému pomníku s nápisom: Tu v Kristu Pánu odpočíva Michal Stanko, farár... Najradšej by tam bol dopísal všetko, všetko čo o ňom vedel, na čo sa nedalo ani po desaťročiach zabudnúť: že im pomáhal, že pre neho nikdy nebol verfluchter Jude , že ich ochraňoval, a aj ochránil, že... naozaj: alles wird in Ordnung sein.
Že sa vtedy všetko na dobré obrátilo. (Ale iba vtedy!)
Strčil veľké žilnaté dlane do bielych parádnych nohavíc, ktoré vďaka neobyčajnému putovaniu úplne stratili na svojej fajnovosti. Keď ich vytiahol, v zavretých dlaniach niečo držal...
„... zostal synom Starého testamentu, zostal som židom, a tí na hroby kvety nenosia. Iba kamienky.“ A na kamenný štít náhrobku položil dva neveľké kamienky, ktoré bol zodvihol v dedine. Práve pred domom tante Ester.
„Odo mňa - Johana. A od mojej drahej mamele,“ povedal to tak nahlas, že posledné slabiky sa v jemnučkej ozvene odrazili od starého kamenného múra.
„Mamele..., mamele...“ – doznelo v nenávratne.
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































21. časť
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-